z pravidelneho spravodajstva sa pomaly ale isto stava nepravidelne. Dopriala som Vam dva tyzdne oddychu, no teraz sa opat hlasim s najnovsimi spravami.
Zacinam posielat hromadne maily aj niektorym novym
abonentom, no nie kazdy ma cas a moznost si ich citat,
tak mi prosim dajte vediet, keby to niekoho obtazovalo
a robilo problemy. A keby mal niekto zaujem o
predosle, tak na dobierku poslem...
Zacnem tak vseobecne. Tyzdne ubiehaju velmi rychlo,
rano odveziem Tomina do roboty, potom doobeda mavam
skolu (PDC - patri to pod Glendale college), vozievam
tam aj jednu tazkochodiacu pani, poobede sa motam
okolo domacnosti - nakupy, varenie, maily, citanie,
ucenie sa, TV.... A vecer idem Tomina vyzdvihnut z
roboty. Takze celkom pohodicka. No tieto dni prave
skoncili. Mozno niektori viete, ze v pocitacovom svete
v Amerike nastala obrovska kriza, recesia.... Ja sa v
tom moc nevyznam, no faktom je, ze mnohe firmy
krachuju, velke zmensuju poctu zamestnancov.... A
necakane to zasiahlo aj nas. Sef firmy behom tyzdna
zrusil pobocku v Bratislave (ktoru Tomino odtialto
sefoval), v Rumunsku, ide aj v Cine a aj tu si skoro
vsetci museli hladat zamestnanie. Takze po troch
tyzdnoch plnych neistoty a hladania prace, interiew sa
nakoniec podarilo - s pomocou Toho nad nami. Takze od
pondelka Tomi nastupuje do inej firmy, ktora je vsak
vyse 30 km daleko, cize ho uz nebudem moc vozit kazde
rano do roboty, ale zoberie si auto on, cize zo mna sa
opat stane dost nemobilna zienka v domacnosti.
Riesenim je kupit si nejake stare aspon trosku chodive
auto. No este sme nesplatili ani to jedno, tak
uvidime. Aj do skoly to bude problematicke chodit.
Snad ma niekto z okolia bude moct vozit. Takze tak.
Skola je uplne super, mame perfektnu ucitelku. Ucim sa
od nej nielen anglictinu ale aj ako ucit. No ma to
trosku lahsie ako ja, lebo nemusi furt hulakat po
dospelych aby boli ticho, davali pozor.... Asi pred
dvoma tyzdnami sme mali taky test - asi 20 stran na
hodinu, no bolo to celkom lahke. Len par veci som sa
vobec nechytala.
Pocasie je tu stale teplejsie. niektore dni sa tu vysplhalo aj na 90 st. F. Kto chce vediet kolko je to Celziov, tak nech si odpocita 32 a nasobi piatimi devatinami. Vyjde mu cosi nad 30 st. A v lete byva normalne aj 110 a viac... No uz sa tesim. Ale noci su stale chladne (lebo je tu blizko pust).
Macka, ktoru sme tu mali vo dvore asi pred tyzdnom zahadne zmizla. Bud ju preslo auto, alebo sa za par dni zjavi s malymi macencami....
Minuly vikend sme sa liecili z dlhej hnusnej americkej choroby - bolesti hrdla, hrozny kasel, takze sme neboli na nejakom velkom vylete. V sobotu sme sa len autom vyviezli na taky kopcek s vyhladmi na nasu cast LA a v nedelu sme sli k takej priehrade Hansen Dam - tam sme sa vyvalili na travu, hrali karty, citali, pisali, rozpravali, planovali Ludrovu (zase raz)... Bolo to v takej piknikovej oblasti a skautici tam prave robili taku daku sutaznu akciu pre deti. Bolo tam kopec stankov, opekanie, hudba, sutaze.... Vedla si zase pustali take motorove lietadielka, od ktorych som ako spravneho chlapa nemohla Tomina odtrhnut.
V minuly piatok sme boli na jednej party - jeden kolega dostal po 5 rokoch zelenu kartu a pozval celu firmu aj s rodinami... To je uplny iny styl ako u nas. Im proste nevadi, ze na sedenie je zo 10 miest a ludi je tam okolo 30, proste sa stoji po celom byte pri stoloch so vselijakymi dobrotami, (ako v bufetoch), sedi sa na zemi, prip. na dvore.... Rozpravajuce sa hluciky ludi, muzika, nahananie sa deti.... No naozaj to nie je slovensky styl... George (ten kolega) okrem ineho dostal obrovsku americku vlajku ( mozte si to pozriet na internete), z ktorej bol cely happy.
Minuly tyzden som mala taky zazitok, ze az. Vlastne sa nic nestalo, no moj zaludok to prezival dost intenzivne. Isla som s Felinkou (ta pani, co ju vozim) do skoly a zrazu som zbadala, ze za mnou idu policajti. To by nic nebolo, no ja som si uvedomila, ze namiesto predpisanych 25 mph (miles per hour - mil za hodinu) som sla tak 40 mph. Poznate ten pocit v zaludku, ze? Dupla som na brzdu a drzala rovnych 25, no policajti sli za mnou celu cestu az do skoly. Spolusediaca sa mi tam rozplyvala nad Shakespearom, Puskinom, recitovala... a ja som ani nedychala a oci som mala stale v spatnom zrkadle, ze kedy zacnu hukat a blikat. Zaludok mi vystupil podozrivo vysoko a sedela som akoby som zhltla pravitko. No a potila som sa ako pred statnicami. Hned som si spomenula na vsetky tie hrozne prihody, ktore som videla v TV ako policajti zacnu niekoho nahanat za rychlost a strielaju po nom.... Brrr... A modlila som sa. A asi to zabralo, alebo sa mladi policajti dobre na mne zabavali, ked videli mou bledu tvar. No proste, ked som odbocila do skoly, oni pokracovali rovno. Viete si predstavit ako neisto som stala na nohach, ked som vystupila z auta. Ono je to ine ako u nas. Tu by som to nevyjednala za par stovak ako som doma. Tu su policajti ini. A okrem velkej pokuty su s tym aj ine problemy. Takze nakoniec to dobre dopadlo. Poucenie z toho plynie - predpisy su predpisy. Ale niekedy je to velmi tazke. Napriklad na tom useku to bola naozaj zbytocne nizka povolena rychlost - to ako keby na Prazskej bola 40ka. Dodrzovali by ju ludia? A niekedy na uzkych ulickach (specialne Tujunga Canyon - kade som kazdy den isla 4 krat) je 25 mph, no vsetci si to sinu 40 kou a ja proste nemozem vsetkych zdrzovat, lebo tam sa nemoze predbiehat a auta idu jedno tesne za druhym, takze aj ja idem 40 kou, no nemam z toho dobry pocit. Zvlast nie teraz po tomto. Koniec dopravneho odstavca. Ak sa Vam to zdalo napinave vzruso, tak to este neviete, co Vas caka. Ale az za chvilu.
Pekne po poriadku. Dalsi tyzden ubehol. V nom sa nedialo nic zaujimave, len v piatok sme boli zase cela firma s rodinami (asi 40 ludi) v jednej talianskej restauracii. Lucil sa totiz jeden kolega, ktory tiez odchadzal z firmy a bol tam skoro od jej zaciatku, medzi prvymi a bol cosi ako vice prezident. A vlastne na druhy den sa lucil aj Tomi a jeden dalsi kolega, takze sa to tam rozpada. No ta restauracia to bol zazitok. Zase sme okostovali nejake ryby, vyprazane 5 cm chobotnicky s ramenami... Brr.. Ale ked to bolo take dobre... A mali tam velmi dobre teple zemle, ktore sa konecne podobali nasim slovenskym. To bolo super.
Tv uz pozeram menej, lebo velmi zle znasam tie krimi, co sa tu stale deju. Potom by som sa bala aj vyjst z domu. Kazdy tyzden nejaka strielacka v skole. Casto aj smrtelna. To je obraz americkej "kultury" bez ducha. Peniaze, moc, depresie, rodicia v praci, deti nema kto vypocut, pomoct, poradit prave vo chvilach, kedy to najviac potrebuju, tak to takto konci. No teraz tu zacinaju s tym dost robit. Take poradenske relacie, zaujimave statistiky, poucne...
Este by som rada poznamenala, ze mame nove asi 2
filmy fotiek na nasom fotoalbume na internete.
Odporucam si pozriet fotku c. 2 v albume Americky mix
- to je ta fotka, co som spominala v liste 11B a boli
sme uplne uchvateni. Nejake nove su aj z nasho bytu a
dakych vyletov. Pre istotu napisem aj adresu, keby ju
niekto nemal. Tu je:
http://photos.yahoo.com/monivanekova
Este sa chcem ospravedlnit za znizenu kvalitu oscanovanych
fotiek. V rychlosti som ich velmi neupravovala, maju
take cierne ramiky. No snad sa raz k tomu dostanem a
oparavim to.
No uz ste isto napati na ten zazitok, ale este budem napinat. Tento tyzden sme kupili dva matrace aby sme mohli prijimat navstevy. A to prvu slovensku uz o necele tri tyzdne - mladomanzelov Mikulovych. Velmi sa tesime, ze tu bude niekto zo Slovenska.
Dnes - nedela- sme si urobili len taky mensi vylet,
lebo Tomi sa moc necitil dobre (asi vcera dostal mensi
upal na vylete). Isli sme si pozriet to letisko. No,
soferovala som ja a pravdupovediac bol to jeden z tych
vacsich zazitkov v LA. Niektore freewaye mali aj 9
pruhov v jednom smere !!! Lave 1 - 2 pruhy su tzv.
carpool, no to som tusim spominala, ze tade mozu ist
auta len s 2 a viac pasazierami, co je velmi vyhodne,
ked su zapchy. Lebo vacsinou su v aute po 1 cloveku.
No zabava nastane, ked si v tom pruhu a zrazu uvidis,
ze za pol mile je tvoj exit, cize behom tej pol mile
sa musis prebojovat cez vsetky pruhy az k uplne
pravemu. Co je teda pri vacsej premavke a tej
rychlosti naozaj adrenalinovy sport. Ale uz sa ucime.
No dnes ma isto nie velmi milo spominalo par vodicov,
ktorym som sa vopchala pred nos. No ked som si
predstavila, ze by nas to "vykyblilo" na nejaku uplne
odveci freeway.... No v Bratislave tolko na mna
netrubili a dost zle to znasam. No ucim sa. Ale
niektori su velmi mili, ked vidia nasu rozlozenu mapu
a vyjavene ksichtiky. Aj dnes som bola uplne blbo
zaradena rovno pri odchode z toho letiska a bola
cervena a potrebovala som odbocit, tak som zakyvala
vedlajsiemu vodicovi, ze halo, ja som nemehlo,
potrebujem ist pred teba a bolo. Lepsie by bolo keby
sme mali cudzinecku znacku na aute a vsetkym by bolo
jasne, ze preco tak zmatkujem. Ale je to ovela lepsie
ako na zaciatku. Ten panicky strach pominul, no treba
byt stale v strehu. Hlavne pri preradovani z pruhu do
pruhu a hladani cesty.
V byte mame tiez par zmien. Kupili sme si taku peknu skrinku v K-marte (tu najlacnejsi obchod), asi 5 hodin sme ju skladali, no velmi super. A dnes v garage sale jeden pekny starozitny nocny slolik. Dnes sme si zavesili aj dva obrazy a dve zaramovane fotky, takze uz je to tu trosku take domovske, utulne.
Tak a prejdem k vcerajsku. Naplanovali sme si jeden
vacsi vylet, tak sme vstali okolo piatej a o pol
siestej sme vyrazili. Ja som za rannej hmly a sera
soferovala a Tomi obdivoval pustnu prirodu. Ciel
nasej cesty bol Rosamond lake a Rogers dry lake. Pre
anglicky nehovoriacich citatelov - dry znamena suchy a
lake znamena jazero, cize na prvy pohlad paradox, no
bolo to ozaj tak. Cesta isla cez skoro vyschnute
obrovske jazera. Este pri planovani na mape sme si
vsimli, ze sa to nachadza na uzemi EDWARDS AIRFORCE
BASE a poznamka bola, ze closed to public. Boli tam 3
pristupove cesty, ktore boli asi v polovici uzavrete.
Bola tam taka vratnica s vojakmi, kazdy tam musel mat
specialne povolenie... No este k tomu nazvu. Mne to
nic nehovorilo, no Tomi vravel, ze je to velmi znama
americka daka vojenska letecka zakladna, robi sa tam
vyskum, vyvijaju najnovsie lietadla, rakety, vesmirne
vselico... Je to obrovske uzemie puste, takze tam maju
miesta dost. Msleli sme si, ze je to zakazane pre
verejnost az za tymi vratnicami, tak sme sa na nich
pekne otocili a sli nazad. No ani nie po pol mile, sme
si povedali, ze ideme tie jazera pozriet si zblizka.
Tak smse zaparkovali auto a sli na dve hodinky na
vylet. Videli sme sice dake tabule, ze danger.. a ine,
no moc sme tomu nerozumeli (teda tomu danger ano), tak
sme si z toho nic nerobili. Obdivovali sme prirodu,
Joshua tree, este stale zakvitnutu pust... Ked nam
muzikanti zacali vyhravat v zaludku, pobrali sme sa k
autu. Chceli sme ist kusok dalej a sa najest. No velke
bolo moje prekvapenie, ked som chcela nastartovat.
Auto ani nezakaslalo. V mihu som si uvedomila, ze co
sa stalo. Sli sme rano za tmy a mala som zapnute
svetla, no vyslo slnko a ja som na to uplne zabudla a
ked sme vysli z auta, ono nas na to neupozornilo.
Nevychovane. Zlata beretka, ktora nam pipala, ked sme
na nieco zabudli. Ano, vybila sa nam bateria. Totalne.
V pusti. Bola som z toho totalne hotova. Tominovi sa
to uz tiez stalo , no to sme boli tu, teda on v
robote, kde mu kolegovia pomohli, doniesli nabijacku,
odviezli ho sem domov... A toto sme boli 200 km od
domu, bez telefonu. Bola som na seba hrozne nastvana.
Mali sme vsak velke stastie, ze sme mali zaparkovane
auto tak blizko tej vstupnej brany. Tak sme tam zasli
so stiahnutym zaludkom. No stiahol sa este viac, ked
nam pani v uniformach zacali hovorit, ze sme boli na
zakazanom uzemi, mali zmapovane nase auto, ako dlho
sme tam stali....vsetko. No, mysleli sme si, ze sme v
dobrej kasi. No ja som tam zacala pekne kaleraby
tlacit, ze som ucitelka biologie z Europy a chceli sme
si len pozriet prirodu.. a ze sme o tom nevedeli...
No nakoniec asi mali dobru naladu, lebo nam nedali ani
pokutu a este nam aj zavolali na zakladnu, aby z mesta
dosla daka odtahova sluzba, resp. my sme potrebovali
len tzv. jump start. Proste nastartovat pomocou
takych kablov z ineho auta. Takze nam zavolali pomoc,
vraj tu budu za asi pol hodinu a povedali nam
horibilnu sumu, co to bude asi stat. Bolo mi do placu
druhy krat. To som si myslela, ze len Tomino je
roztrzity a zabudlivy, no asi som to od neho chytila.
Tak sme so sklopenymi hlavami kracali k autu. Trochu
sme sa najedli (moc mi to neslo dole hrdlom) a cakali
na pomoc. Preslo vyse pol hodiny a nikto neprichadzal.
Az zrazu sa pri nas zastavilo auto a vystupil z neho
taky starsi mily opan, ze ci nepotrebujeme pomoc (na
takomto uzemi asi nikto nestoji len tak). Ked sme mu
povedali, ze co sa nam stalo, tak len mavol rukou, ze
NO PROBLEM. Vytiahol z kufra spasonosne kable a bez
problemov sme nastartovali z jeho motora. Potom sme
mali chvilu dilemu, ze co teraz. Ved sme zavolali
pomoc a teraz takto zdrhneme. No predstava vyhodenia
do luftu tolko dolarov ma vobec nelakala, tak sme sa
vyparili najrychlejsie ako sa len dalo. Teraz len
cakame a dufame, ze nam zajtra nezavola policia. Asi
to nebolo velmi spravne a mali sme z toho neciste
svedomie, no ved dako inak to vynahradime. Takze po
takomto zazitku sme vobec nemali chut sa este niekam
dalej poberat, tak sme to otocili domov. Resp. cez
taku hornatu cast, kde sme si kupili rocny listok na
vstup do tychto hor za 30 dolarov a hned sme autom
vysli na vrch asi 1900-2100 mnm vysoky. Bali sme sa aj
vypnut motor aby sme potom nastartovali, tak sme vzdy
nechali bezat motor a vysli pozriet dake vyhlady. Len
mi trosku nabehli zimomriavky ked sme uvideli nad nami
helikopteru, uz som si myslela, ze nas maju. Tu je
helikoptera celkom bezna vec. Casto tu tak niekoho
chytaju, pozoruju... Takze domov sme dosli namiesto
neskoreho vecera uz okolo siestej a relaxovali este
doma.
Takze to bola ta moja top story. Mozno sa Vam to pri
citani nezda az take, no ja som teda mala dost. Tomi
sa ma snazil upokojovat, no ja som sa na seba velmi
hnevala. Tie svetla su hrozne, oni ich tu musia
pouzivat na niektorych usekoch aj za dna. A to nie je
vidno, tak clovek lahko zabudne. Ale snad sa to uz
nestane. Hned vecer som totiz nalepila na volant velky
cerveny papier s napisom, aby sme uz nikdy nezabudli.
Len neviem, co by som povedala nejakemu Americanovi,
keby sa ma opytal, ze co to tam mam napisane. Asi by
som sa hanbila povedat pravdu.... Hmm..
No koniec hrozostrasnej story.
Inac sa mame celkom fajn, pokojne.....
Planujeme dalsi vylet.
Majte sa vsetci krasne.
Ak ste sa v citani dostali az sem, gratulujem. O tyzden sa ozvem.