Nedeje sa tu nic mimoriadne (resp. teraz ked nemame TV tak o nicom nevieme), takze kto mate roboty viac nez casu, tak rovno preskocte na dalsi mail.
Stred tyzdna sme si spestrili navstevou takeho obchodu
s duchovnymi knizkami, CD... lebo kazdu stredu tu
byvaju take stretnutia. Najprv bola taka
videoprojekcia o zivote Jezisa, potom take zamyslenia
o hodnote penazi - to bolo velmi posobive. Okrem ineho
ten mlady chalan co to viedol robil taku "hru". Vzdy
povedal nejaku cinnost (darovat krv, klamat rodicom,
10 dni byt na samotke....atd) a potom zacal hovorit
vzdy cenu (10.000 $, 1000 $, 500 $, 100 $ a 20 $ a
zadarmo) a ked by to clovek urobil za tu sumu, tak sa
mal postavit. Postupne cenu znizoval a bolo zaujimave
sledovat myslenie ludi, co su ochotni mladi urobit pre
peniaze. Potom boli take workshopy, praca v
skupinkach, kratke chvaly a spev - asi 4 gitary a taky
tvrdsi ale melodicky rock, niekedy klasicke worship
songs. K tej "hre": nie vzdy sme pochopili, ze co sa
pyta a tak sme nevedeli, ci je spravna odpoved vstat
alebo ostat sediet, tak sme sa radsej tvarili, ze my
sme tam neni...
V piatok sme celi nateseni dostali z domu dva baliky a
podarilo sa mi predlzit vodicak do 30.7.
sobota zacala nadherne. Uz som spominala, ze
potrebujeme kupit druhe auto (co najlacnejsie,
najstarsie, no chodive) aby som mohla chodit do skoly
(ti coma vozili doteraz uz nechodia) a v lete cakame
navstevu, tak aby sme nesedeli len doma a vobec - je
to treba tu. No teraz to financne vobec nevychadza, no
v pondelok (dnes) mi zacinala opat po tyzdni skola a
bolo treba daco zohnat. No to som netusila aku
habaduru na mna vymysli moj manzel. V sobotu rano sme
boli na "garage sale" pozriet daky starsi televizor a
skoncilo to tak, ze Tomino sa postavil so sirokym
usmevom k jednej veci a mrkol na mna. Pisem "veci",
lebo nazvat to bicykel by bolo odvazne. Podobalo sa to
len tym, ze to malo dve kolesa. Ano, dobre tusite,
kupili sme ten najhrdzavejsi, najstarsi "bicykel" v
sirokom okoli LA. O jeho stave hovori aj cena 10 $
(tolko clovek da za tri flase vody). No normalne v
obchode najlacnejsie su za 150 - 200 $...Najprv som sa
dobre na nom zasmiala, no zmrazilo ma, ked som
zistila, ze to moj milovany manzel mysli s kupou
vazne. A kedze manzel je hlava rodiny (my zeny len
posluchame)... uz sme ho tlacili smerom k autu. Moja
nadej, ze sa tej opachy zbavime vzrastla este raz,
ked sa nam nijakovsky nevmestil do auta - ani dozadu
ani do kufra a zahradku nemame. Myslela som, ze je to
dostatocny dovod na to aby sme ho vratili. No to som
sa mylila. Tomino asi citiac, ze co si uvaril musi aj
zjest sa ponukol, ze s nim pojde domov.... No neviem,
ci sa da slovami opisat ta cesta (sice asi len 10 km)
- ja na aute sprevadzajuc nadseneho sportovca na
bicykli veterane, ktory sice mal "az" tri prevody, no
vacsinou sa nedali prehodit. No bola to dobra sranda -
v aute som sa celu cestu smiala na tom ako sa Tomi
snazi udrzat rovnovahu (co na tomto stroji nie je
malickost) a sedi na nom ako na detskom bicykli -
nizka sedana, dava znamenia rukami.... Najprv sme sli
po dost hlavnej ceste (Foothill - to je vyse 100 km
cesta pozdlz upatia hor pozdlz celej LA), no vzhladom
na nasu rychlost a potmehudske pohlady okolitych
vodicov, zliezli sme potom na take vedlajsie cesty. No
aj tam bola zabavka. Zastavili sme sa este cestou na
dakych "garage saloch", lepsie povedane len ja, lebo
Tomi sa tak hanbil za ten "bicykel", ze radsej stal
odpodial aby ho nebolo vidno a tvaril sa, ze jemu
nepatri.... No na nieco to aj bolo dobre. Aspon sa
vzil do mojej koze ako by som ja chodila do skoly s
bohatymi KOrejcami na merceresoch, tak sme kupili
striebornu farbu, stetec a vcera som ho cely den
malovala (stalo to skoro ako cely bicykel. No je
naozaj na nepoznanie. Len dufam, ze za rok sa ta hrdza
neprederie cez tu farbu. Trosku sa mu kyvu rukovate aj
sedadlo aj vselico, tak Tomi dnes kupi dake naradie a
to podotahuje (cim nasobne stupne cena toho bicykla).
Najprv som si myslela, ze si ho vobec nebudem musiet
zamykat pred skolu, no po tom ozivovacom natere vyzera
naozaj ako bicykel, tak som dnes isla radsej peso
(tristvrte hodina po paliacom slnku!) snad dnes Tomi
kupi daku retaz (na psa - pre BH) a zajtra sa poveziem
po pansky. Len neviem ako to dopadne cestou nazad,
lebo je to trochu kopec. Uvidime. Dam vediet. No a ked
som bola tak vo svungu, tak aby Tominovi nebolo luto,
namalovala som mu vsetky puklice na aute nastrieborno,
cim to auto dostalo vzhlad ako 90 rocny dedusko s
nablyskanymi cyklistickymi slnecnymi okuliarmi....
Takze to bola story o tom ako moze dopadnut nadejna
kupa auta... ale ako premiestnovadlo to snad
posluzi. Len to nema odrazky, zvoncek.. popukane
kolesa... No dalej od domu sa s tym radsej nebudem
vydavat. A vobec, co by som sa vydavala, ked som uz
vydata...
No po tomto zazitku sme mali, teda najma ja, tak precvicene mimicke svaly (Tomi aj ine), ze by nam to stacilo na cely tyzden, no to sme este netusili, co nas caka.
Po minulo tyzdnovej hrebenovej ture po slnku sme si
vyhliadli na mape len taky mensi vyletik s tajomnym
nazvom "Hidden spring". Tak sme sa teda vybrali
objavovat, co sa tam skryva. Vstup bol naozaj nadherny
- oble biele skalnate steny z oboch stran a pomedzi ne
siel potok (dost silny) a chodnicek. Pre
zainteresovanych cosi ako Huciaky, no mohutnejsie,
bledsie... Niekde sme museli skakat po kamenoch cez
potok, no nastastie tam vzdy boli tak dobre
poukladane, ze sa to celkom dalo (s nasimi dlhymi
nohami). Preto sme vobec nechapali tie tri partie
turistov, co sme stretli. Oni sli normalne po potoku v
teniskach! A niektori mali aj mokre nohavice a vobec
im to nevadilo. No to je uplne ina mentalita ako my.
Tominovi sme tesne pred odchodom do LA kupili nove
super tenisky, tak si velmi daval poroz aby sa s nimi
ani trochu nenamocil do vody. Priroda bola nadherna,
bolo tam kopec velkych vazok - styri druhy sme videli,
jastericky, pavuky (brr...). Slniecko svietilo a
uzivali sme si nadhery dna. Ked tu zrazu sme dosli na
miesto, kde sme pochopili, preco mali vsetci mokre
tenisky (teda nielen tie). Predstavte si dve kolme
skalnate steny, objimajuce potok a cesticku zaroven.
Ked sa tieto steny priblizia ku sebe pod daku
hranicnu vzdialenost, zakonite sa tieto dva objekty
musia prelinat. Resp vyhrava silnejsi. No a kto je
silnejsi? Chodnik ci voda? Ano, uhadli ste. Tam, kde
boli tie skalne stenu od seba tak asi dva metre, bol
medzi nimi taky balvanisko, z ktoreho jediny vychod
bola voda. Bola tam akoby taka prepadlina. No bola tam
prave taka skupinka asi 4 - 5 ludi, ktori sa tiez asi
zamyslali, ze co s nacatym vecerom. Vratit sa alebo
ist dalej? No a Tomi sa rozhodol, ze im to ukaze ako
to robime my na Slovensku. Postavil sa na ten velky
balvan (pre istotu mi nechal ruksak s dokladmi,
hodinkami, fotakom.....) a asi 5 minut upenlivo
pozeral na suchu zem asi 5 - 7 metrov pred nim, ktora
bola jeho cielom. Asi sa dobre snazil a vyzeral na
super sportovca, lebo ti ludia s napatim sledovali a
asi ocakavali, ze po takej priprave preskoci tu vodu
uplne (bez rozbehu!!). No napriek poriadnemu odrazu
skoncil asi tak uprostred, kde sice bola voda len cosi
nad kolena, no tenisky si zamocil aj tak .
Pochopitelne za aj dlhe rifle. Snad sa mi to podarilo
zachytit na fotaku, tak to aj uvidite a zasmejete sa
az potom. No ked uz bol aj tak "trosku" mokry,
prebrodil sa ku mne po ruksak a zacala som sa zamyslat
aj ja nad tym, aku taktiku zvolit. Moja jedina vyhoda
oproti Tominovi bola, ze som mala v zasobe aj kratke
nohavice. No ani tie nepomohli. Mne sa teda skakat
vobec nechcelo (ved si uvazte - ked takto skocis na
zemi, tak zotrvacnostou Tvoje telo este ide kusok
dopredu a urobis par mensich skokov, co ale vo vode
nie je take jednoduche, takze nohy nestihaju za telom.
skoncilo to tak, ze mal mokre aj tricko... Ja
vidiac ako sa ti ludia pucia od smiechu nad Tominovym
vykonom som im nechcela dat prilezitost vidiet este
aj mna a tak skolabovat od smiechu - tak som zvolila
taktiku poslusneho zlezenia z toho balvanu do vody po
pas a prebrodila som sa po spickach k mojmu
uchechtavajucemu sa manzelovi. Tenisky som si naivne
niesla v rukach, no uz po par metroch sa ukazalo, ze
toto bol len zaciatok a kazdu chvilu sme museli takto
liezt do vody, tak som si tenisky obula - clovek
nemusi tak davat pozor na ostre skaly. Takze sme sa
takto s divnym pocitom v nohaviciach dolockali az
k miestu, kde sa fakt nedalo pokracovat - pred nami
bol asi 10 - 15 metrovy vodopad smerom dole, tak sme
sa tam len usadili na slniecko, snazili sa schnut a
najedli sa. Mozno tuto cast preskumame o mesiac s
mojim bratom a sesternicou (Teste sa!! Zoberte si
troje tenisiek. Cestou nazad sme potom znasali
zacudovane pohlady este neznalych turistov. V aute sme
si posadali na sacky a dufali, ze nas nezastavia pre
nieco policajti.
Zranenia sme si neprinesli na pocudovanie ziadne (len jednu velku modrinu na mojom kolene), no miestami to vyzeralo naozaj divoko. Na jednom mieste bol taky dlhokansky pomocny kabel popri skale, ktoreho sa clovek chytil a zasuchol s ako opica na liane do vody. Odtial je ta modrina, ked som sa hompalajuc obila o jednu skalu. Adka, to by sa ti lubilo... Na minulom vylete sme boli uspesnejsi - Tomina postipol ten povestny cerveny mravec na brucho a mna tiez daco co som si nestihla prestudovat, takze sme cely tyzden na tie cuda spominali.
Doma sme sa potom este porypali v zahonoch vo dvore -
zahradnici to tak odflaknu - netrhaju burinu... V
nedelu sme objavili pod burinou zarastenym
neporiadkom krasnu skalku, tak sme ju oslobodili,
poliali a dufame, ze sa tym 10 - 15 kaktusom zacne
darit. A malovala som to moje "premiestnovadlo". Vecer
pod ruskom tmy sme ho boli vyskusat - vzdy ten druhy
bezal. No, zataca sa sice tak divne (v porovnani s
nasimi horskymi doma), ale snad pojdem len rovno
Dnes sme teda mali po tyzdni prazdnin opat skolu -
tzv. summer school. Bolo nas tam az 32 (vacsinou novi
Korejci) !! a nova p.ucitelka nam ako prve povedala,
ze sa tam nemoze fajcit v budove (co mi teda nevadi),
zuvat zuvacky, treba vypnut mobily, kazdy den budu
domace ulohy (doteraz nebyvali).... No ako v ozajstnej
skole. Len mi to pripadalo trochu smiesne, kedze ja
som tam asi najmladsia a priemerny vek studentov je
asi 50 rokov... Ale je tam viac mladsich ako v starej
skole. Len zopar ich pokracuje aj teraz.
Zatial asi tolko. Zvykame si na vsetky zmeny, uz ma vobec neprekvapi vidiet reklamu na anti-radar, co si namontujes do auta a to Ta upozorni, ked pred Tebou policajti kontroluju rychlost. No ti z toho asi radost nemaju.
No koncim, idem dat bicyklu druhy nater, urobit si domacu ulohu a veceru. Ak som tymito riadkami aspon trochu prispela k Vasej dobrej nalade, tak som rada. No to by ste mali vidiet nazivo. Dnes mam svlovicu nielen na nohach ale aj na bruchu od tolkeho smiechu.
Majte sa vsetci tam daleko krasne!