ozyvam sa po vyse mesacnej odmlke, o ktorej som Vas ale dopredu informovala, takze ste sa nemuseli bat, co sa deje. Mali sme tu teda na mesiac na navsteve mojho brata a sesternicu z Bratislavy a bola sme viac prec ako doma, takze az teraz sa dostavam k pocitacu. Moj mily manzel musel chodit do roboty, ma len mesiac dovolenky za rok, tak si ju setrime a rozmyslame co s nou, takze som s nimi chodila vacsinou sama - okrem vikendov. Uz hodnu chvilu rozmyslam ako sa do tohoto mailu pustit. Je toho velmi vela co sme zazili a videli a bojim sa aby z toho nebol jeden velky chaos.
Tak som si zobrala pred seba mapy a budem sa snazit robit dake mudre odstavce aby sa to vsetko nezlialo dokopy. Tomi mi aj navrhoval aby som to pisala a posielala po castiach, no uvidime kolko toho stihnem. Bude toho asi dost, takze kto nemate prave dostatok casu, nechajte si to na kludnejsiu chvilku. Spominat budem asi len tie vacsie vylety. Za ten mesiac co tu boli som s nimi pochodila tesne nad 4000 mil, cize vyse 6000 km, co je dost na spoznanie krajiny. V podstate cely ich pobyt vyzeral tak, ze sme chodili na viacdnove kampingy po narodnych parkoch a po par dnoch domov, oprat veci, nabrat zasoby, ako tak sa zregenerovat. Medzitym sme boli na jednodnovych vyletoch v Downtowne, Hollywoode, Malibu, Griffith Observatory, Mt. Wilson Observatory, vecerna Pasadena, Santa Monika plaz, Laguna Beach, Newport Beach...... Vpodstate vsetky tie veci som uz mala pochodene a isto som o tom pisala tak prejdem rovno k tym velkym vyletom. Pocas najblizsich dni sa budem snazit oscanovat aspon vyber z tych 17 filmov, co som nafotila, takze si to budete moct aj pozriet skoro nazivo. Naozaj to je velky dar, ze sme tu a mozme vela pochodit a vidiet, tak sa cheme s Vami podelit o tieto zazitky.
1. VELKY VYLET
Bol 6 dnovy a zahrnal v sebe Sequoia National Park (NP), Kings Canyon NP, Yosemite NP, Mono Lake, Devils Postpile National Monument, Death Valley NP, Pinnacles National Natural landmark, Red Rock Canyon State Park.
Pre tych, ktorych zaujimaju podrobnosti a maju casu napisem aj par podrobnosti.
PONDELOK
Ako na kazdy velky vylet vyrazali sme rano o stvrtej
aby sme sa aspon scasti vyhli hustej doprave a najma
vychadzajucemu slnku, ktore ako soferka neoblubujem
vidiet tvarou v tvar na dialniciach... Dlhe dni
cakania prichodu brata a sesternice som si skracovala
studovanim materialov na internete a map k prislusnej
teme, takze ten tyzden som mala presne dopredu
naplanovany - doslova na hodiny - kedy aka tura... a
vsetko napisane. Pripadala som si sice trosku ako
ucitelka v Skole v prirode s casovoorganizacnym planom
(ci ako sa to volalo), no malo to svoje vyhody.
Snazili sme sa dodorzat ten plan aby sme nacas
dorazili do kampu (ktory bol tiez dopredu stanoveny a
na kazdy den samozrejme iny 
. Ale spat k prvemu
dnu. Vyrazili sme teda o stvrtej rano a okolo osmej
sme prekrocili hranice Sequoia National Parku. Kupila
som taky vyhodny rocny "pas" za 50 $ na celorocny
vstup do vsetkych narodnych parkov, takze tam mozeme
chodit kolko chceme Este pred vstupom nas
privitalo krasne jazero Kaweah, ktore bolo akoby len
naliate do krasneho zvlneneho malebneho travnateho
terenu. V prvy den sme navstivili oblast Mineral King
- vedie tam asi dvojhodinova velmi klukata cesta popri
strmom svahu, vacsinou uplne bez zvodidiel, takze
clovek so slabsim zaludkom sa radsej nepozeral dole.
Miestami uzka asfaltka prechadzala do strkovej,
prasnej hrbolatej cesty. Co je typicke pre tieto
parky (Sequoia, Kings canyon a Yosemity) je vyskyt
medvedov, ktore si uz privykli na pritomnost ludi a
nie su vobec plache. Naucili sa, ze ludia su zdrojom
potravy a vsade su vylepene obrazky ako sa medvede
vlamali do aut. Ked sa medved stane privelmi
agresivny, musia ho odstrelit. a tak v ramci zachrany
medvedov platia v tychto parkoch zvlastne pravidla
skladovania potravin a vsetkych veci, co maju
akykolvek zapach ci vonu (od smeti az po zubnu pastu).
Na niektorych parkoviskach su take drevene domceky
(ako mala koliba, do ktorych si vsetci co idu na
turu vylozia tieto veci z aut, v kampoch su tiez take
kovove boxy pri kazdom kampovacom mieste a k
dispozicii su aj take prenosne kovove boxy pre tych,
co idu prespat dakde do divociny - daju sa kupit (za
asi 80 $) alebo pozicat. Po zoznameni sa s takymito a
podobnymi pravidlami (ktore som samozrejme dopredu ja
mala nastudovane sme vylozili nasu celu stravu na
tyzden do toho domceka, nalepili na igelitky svoje
meno a vybrali sa na turu. Pravdupovediac mala som
najprv taky divny pocit, ked som si predstavila, ze sa
vratime a nasa kopka by tam nebola.... zeby pozostatok
nedovery slovenskeho obcana? Ale tu sa take veci moc
nedeju. K ture: Spodok glacialneho udolia, do ktoreho
sme sa dostali autom bol v nadmorskej vyske 2286
m.n.m., cize turistika v takychto vyskach bola ovela
namahavejsia ako by clovek predpokladal. Este teraz si
viem zivo vybavit ten pocit ked sme so sesternicou
skoro kazdych 10 metrov stali a snazili sa nabrat
dych. Bola to taka divna celkova unava, vycerpanost
svalov, klbov. Cela tura tam aj nazad bola sice len 11
km, no v tej vyske nad 3000 mnm to dalo zbrat. Odmenou
nam bolo nadherne Eagle Lake - cosi ako nase
vysokohorske pleso, obklopene horami, s odlisnym
rastlinstvom a najma kopou zivych tvorov - okrem
malych pasikavych vevericiek tam bolo vela marmotov -
cosi podobe ako nas velky svist, no hnede a tiez dost
pritulne ako tie vevericky - nechali sa krmit az z
ruky. No opat mozu byt nebezpecne - vsade su vystrahy,
ze sa casto ukryvaju do motorov aut a mozu tam narobit
neplechu, pokazit. Treba vzdy skontrolovat motor po
prichode z tury, aby sme si dakeho nepriniesli 100 km
so sebou (ako sa mnohym stalo). Mnohi si davali okolo
spodku aut ako ochranu proti nim take zahradkarske
pletivo. cestou sme videli aj zopar srniek a kopec
jastericiek. O tych roznofarebnych kvetoch ani
nehovorim. Jazero bolo nadherne modrozelene, okolite
stvortisicovky farebne, nebo ako vzdy modre, slnko ako
vzdy palive. Po zregenerovani sme sa dali na cestu
nazad. V udoli sme si na nase pocudovanie zobrali
vsetky nase potravinove zasoby z "protimedvedovej
budky" a podho do naseho prveho kampu. Tam sme ich
opat poukladali do mensej kovovej protimedvedovej
schranky, ktora bola vsak vylucne len nasa. Na vecer
sa v tychto nadmorskych vyskach dost schladuje, tak
sme privitali teplu veceru - fazulky z konzervy (o
ktorych sa nam bude asi aj snivat po tolkych
vyletoch). Tu sa zacali nase trampoty s kamerou, ked
sme sa ju snazili nabit pomocou kupenej pripojky z
auta - neslo to, vybijalo to stale poistky. Bolo nam
to divne, lebo na nasom starom aute to fungovalo. Tak
sme sli hladat pomoc - v kampe bolo okrem nas len
jedno auto. Mlady pan bol aj ochotny, no potom sa
akosi bal, ze mu to do rana vybije baterku alebo co,
tak sme sa vybrali asi 3 km po takej ceste neceste do
jedinej cosi ako kolibky na sirokom okoli a poprosili
"hostinsku" (inac mlada velmi velmi sympaticka ochotna
dievcina), ci si to tam mozme nechat na noc nabit.
Vravela, ze sice za hodinu vypinaju generator, ale
aspon na tu dobu samozrejme. Stastni sme sa vratili do
kampu a po miernej ociste ulozili na spanok - brat v
stane a ja so sesternicou v aute - ktore sme podla
toho vyberali - aby sa dalo v nom spat (ak som to este
nespominala kupili sme teda 5 rocneho Ford Taurus
vagon, cize po sklopeni zadnych sedadiel sa v nom
pohodlne vyspia dve osoby. Neviem, ci to bolo tou
medvedou kampanou ale v stane by som v tom hlbokom
lese mimo civilizacie asi nezaspala.
UTOROK
Zobudili sme sa do ozaj mraziveho rana, bleskovo
naranajkovali, sli pre scasti nabitu kameru a pomaly
si to sinuli do Giant Forest Area a Grant Grove Area-
turisticke centra Sequoia NP s najvyssimi,
najznamejsimi sekvojami. Cestou sme si pozreli par
zaujimavosti (Tunnel rock, Hospital rock s kresbami
Indianov z rokov okolo 1350, pekne vyhlady....)
Zazitok bol vyjst si na Moro Rock - az na vrchol tejto
skaly viedli vysekane schodiky - k uplne americkemu
stylu chybalo uz len to aby sa pohybovali . z
vrcholu bol ozaj pekny vyhlad na siroke okolie (tzv.
360 stupnovy view). Sekvoje su obrovske stromy, tazko
ich aj opisat - najlepsie bude ked si ich pozriete na
nasom fotoalbume na internete. Snad aspon aku taku
predstavu o nich Vam daju tieto cisla - General
sherman Tree je povazovany za najvacsiu zivu bytost na
svete - ma 83,8 metrov vysku, 31,3 metrov obvod kmena
, vyse 12 metrov priemer. najvyssi strom ma sice 107
metrov, iny v Mexiku ma zase najvacsi obvod (az 49,4 m),
ale s hmotou dreva 1487 metrov kubickeho dreva
General Sherman vyhrava. Vraj by sa z neho dalo urobit
40 domov (tu su skoro vsetky domy len z dreva). Mnohe
sekvoje niesli mena znamych prezidentov, svojich
objavitelov... atd. Cez jeden strom sme sli dokonca
autom, cez dalsi spadnuty sa dalo prechadzat ako dlhym
tunelom (uz nie autom .... Sekvoje potrebuju pre
svoje rozmnozovanie ohen a aj sme videli simulovane
poziare (nastastie tabulky nas upozornil, ze poriare
su kontrolovane, umelo vytvorene, aby ich ludia
nehlasili ako ozajstny poziar . Koru maju az 60 cm
hrubu, odolnu voci ohnu, hmyzu, hubam. s pocitom ako
trpaslici v carovnom lese sme sa vybrali do naho
dalsieho kampu, ktory sa nachadzal tesne za vstupom do
Kings canyon NP.
STREDA
Po ovela teplejsej noci (vzhladom na mensiu nadmorsku
vysku) sme sa vybrali z preplneneho kampu do Cedar
Grove Area turisticke centrum tohto NP podniknut
dalsiu turu - tento raz k vodopadom Mist Falls. Este
by stalo za to spomenut akou nahodou sa nam podarilo
pocas tejto noci nabit kameru. Brat sa vybral s
kamerou a nabijackou v ruke hladat v kampe dake viac
civilizovane miesto so zastrckou, ked vtom ho zbadal
jeden mladomanzelsky americky par, ktori dostali ako
svadobny dar kameru s takou europskou pripojkou a mal
teda problemy ju nabit, lebo nemal ten konvertor,
ktory sme my sice mali, no nemali sme zastrcku. On
zase mal v chatke zastrcku, tak sme si pomohli
navzajom. Bola to nahoda?
Pozdlz celej cesty (aj autom, aj neskor pesi na ture)
sme sli popri mohutnej cistej rieke s obrovskymi
balvanmi, mnohymi vodopadmi, kaskadmi, peknymi
zakutiami... Cely vylet k vodopadom mal 13 km, no
stupanie nebolo desive, takze to bola pohodicka.
Obtiaznost terenu potvrdzovali aj tri koniky, ktore
sme stretli pri vodopadoch a majitel nas s nimi aj
zoznamil . Cestou nazad sme sa pekne celi poumyvali
v tej uzasnej rieke a s mokrymi vlasmi a schladenou
hlavou sme sa vybrali do Bridalveil Creek kempu - uz v
Yosemite NP.
STVRTOK
Po opat mrazivej noci (nadm. vyska kampu okolo 2400
m.n.m.) sme sa okolo pol stvrtej vybrali na vychod
slnka z Glacier Pointu - velmi zname vyhliadkove
miesto v Yosemitoch, vidno z neho cele turisticke
centrum Yosemitov - Yosemite Valley asi 1,1 km kolmo
dole pod sebou a nadherne kopce okolo seba a vraj z
neho byva uzasny vychod slnka. To som sa teda
docitala, len som si zabudla zistit, ze kedy ten
vychod slnka v tychto koncinach byva. Tak som sa len
vecer predtym popytala dakeho dobreho cloveka, ktory
vravel, ze asi cosi pred piatou. Chceli sme mat
istotu, ze to nezmeskame, tak sme boli na mieste cinu
uz okolo tristvrte na 5. Bola sice uplna tma a nikde
ani cloviecika, ale to nas neodradilo. Prve tipy na
cas, kedy Oscar vyjde padli na pol siestu, no rychlo
sme zislili, ze je to len iluzia. To, ze sa den
predtym ten mily cloviecik dost mylil nam doslo az
vtedy, ked sme po dvoch hodinach cakania uplne
premrznuti uvideli prichadzat prvych turistov s
fotakmi v ruke - ano, za pat minut na to slnko vyslo.
Darmo - kto umi, umi... Ale prisli o tie krasne pocity
nadejneho cakania a uzatvarania novych stavok o novom
case vychodu. Aj miesto sme predpokladali trosku inde
- vyslo nakoniec (preto tak neskoro) spoza tzv. Half
Domu - taka obrovska skala (okolo 2900 m.n.m.) tvaru
polgule (tura na nu trva vraj okolo 10 - 12 hodin-
lezenie po lanach a pod..., tak sme sa toho zriekli..
. Zato sme si urobili seriu asi 10 fotiek vychodu
slnka - najlepsie PRED, PRAVE a PO vychode su uz na
fotoalbume. Tymto sme zacali nasu tradiciu vychodov a
zapadov slnka vsade, kde to stalo za to (pieskove
duny, Red Rock...).Na ceste nazad som dostala svoju
prvu pokutu - isli sme skoro rano dole, za hodinu
cesty sme nestretli ani auto, ti dvaja v aute spali a
ja som sa rozplyvala krasou okolitych hor a v zatacke
som vysla kusok za ciaru a ako na potvoru sa spoza
zakruty vyvalil ranger, ktory sa potom pekne za mnou
otocil. Nedalo sa namietat - bola som si vedoma svojej
chyby. Odvtedy som bola este opatrnejsi vodic ako
dovtedy a okolita nadhera hor ma vobec nezaujimala.
Potom sme sli do samotneho centra Yosemitov - Yosemity
Valley, kde sa kampy rezervuju aj pol roka dopredu. Je
to pekne glacialne udolie, obklopene vysokymi skalami
- znamy raj pre horolezcov - El capitan , Kamp 4... s
mnohymi vodopadmi... ako prvy sme si pozreli
Bridalveil Fall, ktory ma okolo 210 m (vzdy pisem
"okolo" preto, lebo to prepocitavam z feetov na metre
a je to len tak priblizne). Potom sme sli na 5 km turu
k Vernal Fall, ktory mal sice len 105 m vysku, no hore
bol 30 metrov siroky a tak velmi mohutny. Cesta tam a
nazad vyzerala ako promenada na Obchodnej - miestami
sa utvarali aj zacpy a ludia si museli ustupovat z
chodnika. Bolo to naozaj dost "crowded", ale ked sme
prisli az k vodopadom, zistili sme preco - bolo to tam
naozaj nadherne - hore nad nim bolo take pleso a z
vrchnej strany vtekala do neho ta masa vody po takom
skalnom plytkom svahu - akoby taka 100 metrov (mozno i
viac) mierne naklonena rovina, po ktorej teda po sirke
10 - 20 metrov tiekol par centimetrovy ale zato velmi
silny prud vody. Neviem, ci si to viete dobre
predstavit (vidno to na fotke). No a kedze to dno bola
hladka smykalva rovna skala, mladych sarvancov to
lakalo smykat sa na tom ako na lade. Hore sa postavili
a sinuli si to dole naboso a v takej zatacke sa
zastavili spustenim na zadok a aj o take kriky
vselijake. Ako sme ich tak pozorovali zrazu sme videli
jednu tetu, ktora asi neudrzala rovnovahu, spadla hned
na zadok a sinula si to desiatky metrov obrovskou
rychlostou po prude dole. V prvej chvili nas uplne
zamrazilo, lebo sme uplne zabudli na to pleso, co sa
skryvalo za zatackou a predstavili sme si ju ako leti
dole tymi vodopadmi. Naozaj to bol hrozny pohlad a ja
som rozmyslala, ci sa tam daki chlapi rychlo spamataju
a skocia pre nu tesne pred vodopadom a budu riskovat
svoje zivoty na jej zachranu od istej smrti. Fakt to
bola velka ulava, ked som si uvedomila, ze spadne do
toho plesa (co ale tiez nie je asi najmakksie
pristatie odhliadnuc od nerovnosti v skalnom podklade,
ktorym bolo vystavene jej telo). Ale vsetko dobre
skoncilo, dokonca sa nam podarilo odfotit nadherneho
modreho vtaka, ktorych tam dost poletovalo a pobrali
sa predierat davom cestou dole. Potom sme si pozreli
piate najvyssie vodopady sveta Yosemite Falls - v
podstate su to tri tesne nad sebou - najvyssi ma vysku
435 m, stredny 205 m a spodny 98m, cize spolu okolo
740 metrov (Sears plus Eiffel Tower). No navnadeni
peknymi obrazkami sme boli trosku sklamani, lebo
svojou vydatnostou pripominal skor malu potrebu dakeho
vyssieho cicavca. Vsetky tie fotografie robia na skoru
jar,kedy su vsetky vodopady ozaj mohutne. Najvyssi
vodopad na svete je vo Venezuele a ma 979 metrov.
Kampovali sme asi v geografickom strede Yosemitov -
pre zmenu opat v teplejsich podmienkach, hoci
nadmorska vyska bola 2700 m.n.m. (pekne sa nam to
striedalo). Kamp sa volal White Wolf, no nastastie sme
ziadneho nevideli.
PIATOK
Rano sme opustali Yosemity NP nadhernou cestou smerom
k Mono Lake, ktore bolo nasou dalsou zastavkou. Este k
tej ceste - nebolo nezvykom, ked sme uvideli tabulku s
nadmorskou vyskou 9000 feet - t.j. okolo 3000 m.n.m.,
je to totiz najvyssie polozena asfaltova cesta v
Kalifornii - najvyssie miesto na nej bolo tusim okolo
3400 m.n.m. U mna sa tieto stale prudke zmeny
nadmorskej vysky prejavovali castym slabym krvacanim z
nosa - inac v ten den sme boli vecer aj pod urovnou
mora v Death Valley, cize to telisco dostalo naozaj
zabrat. Ale spat k Mono Lake. Je to druhe najstarsie
jazero v Severnej Amerike - ma okolo 700 000 rokov.
Velke je asi 35 km krat 20 km, no cim je zaujimave su
krasne biele aj niekolkometrove tufove veze
"vyrastajuce" z neho. Jeho hladina stale dost
rapidne klesa, jeho buducnost je neista. Jeho pobrezie
lemovali tisicky, resp, desattisicky malych musiek,
ktore sa vsak sustredili naozaj na polmetrovy pas
tesne pri vode a ludi si vobec nevsimali - len ked sme
ich naschval vyrusili, vzlietli do vzduchu, na chvilu
sa to podobalo ako jedna z ran v Egypte a potom sa ten
cierny mrak opat usadil. Asi aj preto sa nam tam moc
nechcelo kupat Ale pekne to bolo. Ved uvidite na
fotkach. Lepsie raz vidiet ako stokrat pocut, ci
citat. snad za 3 - 4 dni uz budu na internete - zatial
je len uplny zaciatok vyletu. Potom sme sli k Devils
Postpile National Monument. Autom sa tam nedalo
dostat, museli sme si kupit listky na taky autobusik.
Tura potom k monumentu viedla cez uplne zhoreny les,
resp. cele velke uzemia a cestou sme si pozreli este
Rainbow Fall a naozaj dole pod vodopadmi sme videli
peknu duhu. No a co to ten narodny monument vlastne
je? Je to vraj najkrajsie miesto na svete kde vidno
tak netradicne stuhnutu lavu. Cely proces vzniku zacal
pred asi 100 000 rokmi, kedy 130 metrov vysoky prud
bazaltovej lavy stekal ako rieka asi 5 km a za dakych
mimoriadnych podmienok pomaly zvnutra chladla a
vytvarala take 4 az 7 hranne vysoke stlpceky. Pocas
poslednej doby ladovej bolo odhalene toto zaujimave
vnutro stuhnuteho masivu so stlpcekami az 20 metrov
vysokymi. Niektorym to pripomina pistaly obrovskeho
organu. Ved posudite sami. Mne ako ucitelke
prirodopisu sa to velmi pacilo (tam by sa ucila
geologia...). A este okrem ineho cez toto uzemie
prechadza znamy turisticky chodnik John Muir Trail,
ktory ide od Kanady cez celu USA az do Mexika. Potom
nas uz len cakala dlha cesta do Death Valley NP,
ktory nas naozaj ocaril. So zapadom slnka sme prisli
do kampu, ktory sa volaal Emigrant a aj tak vyzeral -
bolo to strkove parkovisko s lavickami - samozrejme
bez jedineho stromu, v ktoreho tieni by sa dalo skryt
pred paliacim slnkom. No to nam az tak nevadilo, lebo
sme tam prisli neskoro vecer a
SOBOTA
A verni svojim zasadam skoro rano sme sa pobrali autom
na vychod slnka, ktory sme tentoraz pre zmenu asi o 5
minut presvihli, bohuzial tym zlym smerom. Vyrazili
sme o pol piatej a to nestacilo. Ale aj ta cesta na
Dante's View (1800 m.n.m.) bola pekna. Potom sme si
sli pozriet najnizsie polozene miesto na zapadnej
pologuli, ktore bolo asi len 4 km vzdusnou ciarou od
tohto miesta, no cesta k nemu trvala autom dost dlho.
Volalo sa to Badwater a naozaj cuduj sa svete boli tam
naznaky akejsi niekolkocentimetrovej bacorinky, ktora
vdaka vysokej koncentracii roznych mineranych primesi
chloridov, sulfatov, sodika... ziarila roznymi farbami
a aj vykrystalizovane soli mali zaujimave tvary.
Nadmorska vyska, ci nizka tu bola - 85 metrov pod
morom. Cestou sme si pozreli Mushroom Rock (veternou
eroziou vytvarovana skala do tvaru hribu - teda skoro
, Golden Canyon - pustne pieskovcove kolme steny a
chodnik pomedzi ne, no prvenstvo asi ziskal Zabriskie
Point pomenovany tusim po dakom banikovi. Bol odtial
nadherny vyhlad na netradicne kontury pustnej krajiny,
ktora bola pred 5 - 10 milionmi rokov dnom obrovskeho
jazera. Fotky odtial si potom isto pozrite - tie su
asi NAJ!!!! z celeho vyletu. Potom sme sa atuom presli
po tzv. Artist Drive - taka cesta pomedzi pustne
kopceky, ktore boli vdaka roznym mineralom co obsahuju
vselijako sfarbene - boli sme tam vsak dopoludnia a
ten spravny cas na dobry pohlad na to je neskore
popoludnie az vecer. Ale aj tak to bolo pekne. Pisem
to ako tretiak povinnu slohovu pracu o prazdninach...
Same POTOM. Potom sme si sli pozriet pieskove duny
zblizka - trosku horuce, ked sa do nich zaborili nase
nozky v sandaloch iba obute... . Ale uvideli sme
tam take super velke skoro biele pustne jastery - tiez
sme ich fotili ako Japonci... Aha to som este zabudla
o tom kampe - bolo tam dost teplo - bezne teploty v
tieni su okolo 40 stupnov (vraj na slnku sa uvari
vajicko v piesku) a v noci to asi len mierne kleslo,
no fukal silny vietor, tak to bolo velmi prijemne, ked
nam umyte mokre hlavy doslova za par minut vyschli ako
ususene fenom. V kampe bol okrem nas jeden mlady
chalan. Takze uplna pustatina. aj cesty v pusti su
trosku ine ako v Yosemitoch. Desiatky kilometrov ide
clovek rovno a potom pride znacka, ze pozor ide
zakruta a zase desiatky kilometrov rovna cesta. Koleno
od uplneho znicenia mi zachranil nas CRUISE - to sme
ani nevedeli, ze to auto ma, ked sme ho kupovali...
Takze nohy volne, ruky volne, mohla som hrat ako sa
hovori s pasaziermi marias. A kazdu hodinu sme
stretli asi 1 - 2 auta.
Cely narodny park Death Valley je taka hornata pust, hoci samotne centrum - udolie je pod urovnou mora. Na jednom mieste bola dokonca taka pekna oaza s palmami. Potom sme sa rozhodovali, ci ostat este jednu noc v kampe v pusti alebo ist uz domov. Po zhodnoteni nasich zasob vody sme sa rozhodli pre druhu variantu. Resp. tesili sme sa na zapad slnka v Red Rock Canyon State Park, ktory je vraj uzasny a to sme mali asi na polceste do LA, tak sme sa vybrali dole na juh. Cestou sme este objavili taky sice autom dost tazko pristupny (hrozna strkova cesta asi 8 km) ale nadherny prirodny ukaz. Zdialky to vyzeralo ako keby drak vyliezal zo zeme - bolo vidno len draci chrbat s tymi vybezkami, ktore sa nam zdali tak najviac metrove. az ked sme dosli s tomu, zisili sme , ze mnohe maju cez 10 metrov, niektore aj 50. Vyzerali to byt nejake pieskovcove vezicky - take pekne tufy. Zase pouzijem tu vetu - "Ved uvidite".
Odtial to bolo uz len 'na skok' do toho Red Rock
Canyonu, kde nam mila teta vo Visitor Centre povedala,
ze nema ani zmysel cakat na zapad slnka, ze ked nie je
oblacno, moc velku hru farieb neuvidime. Zarazeni
tolkou uprimnostou sme sa navecerali v kampe,
poobdivovali pre nas aj tak krasne zvlnene cervene
steny kanonu, urobili maly trail pomedzi Cholla
kaktusy, Joshua Tree a inu pustnu floru a pobrali sa
domov, kde nas Tomi cakal s vlastnorucne (hmm.. teda v
breadmachine) cerstvo upecenym chlebikom, ktory bol
pre nas po tom tyzdni konzeriev sladkou hudbou... Isto
som na vela veci zabudla, ale aspon aky taky obraz
mate a na uplne dokreslenie odporucam za par dni
navstivit nas fotoalbum. Nakolko sa jeho kapacita
mina, budem musiet vyhodit niektore stare fotky a
nahradit ich tymito novymi.
A nakolko moj chrbat, ruky, oci sa uz hlasia a aj vecera pre za chvilu priduvsieho manzela, tak budem koncit a dalsi vylet si necham naozaj na zajtra ako mi to odporucal Tomi. Aspon sa budete mat na co tesit. Pre koho je to velky subor a robi mu sarapatu, prosim napiste mi, nerada by som robila niekomu problemy. Docitania zajtra,