uz som tu znova s dalsim pokracovanim spravodajstva po Kalifornii. Najprv by som rada poopravila kacicu z vcerajsieho mailu - Tomi ma nie mesiac ale tyzden dovolenky, slovom pat dni za rok, preto si to tak setrime a rozmyslame, ci to vyuzit na Vianoce v Bratislave alebo cestovanie po Amerike. Uvidime. Tak si beriem pred seba druhu kopku map a pustam sa do toho.
2. VYLET
Bol plne 4 dni a zahrnal v sebe Joshua Tree National
Park, nadherny Painted Canyon, Salton Sea, vulkanicke
kratery, pieskove Algedones Dunes, Anza-Borrego Desert
State Park, San Diego a okolie.
UTOROK
Ako je zvykom startovali sme pred rannym svitanim o
stvrtej a tak okolo siedmej sme prekracovali hranice
Joshua Tree National Parku. O nom velmi nebudem pisat,
lebo som tam bola s Tominom tusim v aprili a vtedy som
to dost podrobne opisala. Len tolko, ze je pomenovany
podla
tzv. Joshua Tree - take stromy, co na koncoch
hrubych konaroch maju akoby male palmy. Urobili sme si
par kratkych trailov (turistickych chodnikov), pozreli
tuto hornatu pust z vtacej perspektivy z miesta Keys
View, pokukali obrovske balvany Jumbo Rocks (tiez raj
pre horolezcov), dalej zahradu cholla kaktusov, v
ktorej sa bolo radno obzerat okolo seba a postupovat
pomaly 
. Najdlhsiu turu sme si urobili na Mastodon
Peak - tiez s peknym vyhladom az na horizont Mexickych
hor. Na vecer sme sli nadhernou cestou cez Box Canyon
na juh k Salton Sea, pri ktorom sme mali nas prvy
kamp. Okrem nas bolo v tom kampe len jedno auto a
velmi rychlo sme zistili preco. Ked som pisala, ze
musky pri Mono Lake si ludi nevsimali vobec, zato
tieto si nas vsimali az moc. Stovky lietali okolo nas,
sadali si na nas a boli fakt dotierave. Ohriali sme si
fazulky v konzerve a ked uz sme nevedeli ako sa ich
zbavit, tak sme jedli v pochode - proste sme chodili
dokolecka s konzervami v ruke a snazili sa neprehltnut
ziadnu muchu. Bolo ich tam fakt dost. V aute sme ich
mali takych 200 - 300 a hrozili sme sa tej noci. No
nastastie ako nas babicky ucia, muchy po zapade
slniecka idu tiez spinkat - naozaj akokeby utal -
prazdne auto - ani sme ich nemuseli vyhanat. Ale
oplati sa spomenut ten zapad slnka nad Salton Sea. Bol
naozaj uzasny, hralo to vsetkymi farbami, boli sme tam
siroko daleko sami, sedeli na lavicke, bolo tam uplne
ticho, velmi horuco, prijemny vanok, len sem-tam
preletel nad vodou hnedy pelikan a neskor i netopiere.
Mesiac bol prave v splne, takze aj ked slnko zapadlo,
boli sme uplne osvetlovani mesiacom a mali sme
normalne velke tiene. Este k tomu Salton Sea. Toto
mimoriadne slane jazero vzniklo v rokoch 1905 - 1907,
ked sa rieka Colorado vyliala cez zle urobenu
priehradu ci taky kanal na privadzanie vody do tejto
suchej oblasti a vyse roka zalievala toto uzemie,
obydlia, farmy, cast hlavnej zeleznice Southern
Pacific Railroad. Az v roku 1907 sa im to podarilo
zastavit, ale vtedy jazero malo uz 60 km dlzku a 20 km
sirku. Teraz je o trosku kratsie ale zato sirsie
(pocas dazdivych rokov sa velmi zvacsuje az na 60 krat
30 km).
Priemerna hlbka je len 10 metrov, najhlbsie
miesto je 17 metrov. Hladina jazera je 75 metrov pod
urovnou mora (!!) a jeho dno je len o cosi vyssie (2
metre) od najnizsie polozeneho miesta na zapadnej
pologuli, ktore je ako uz viete v Death Valley.
Salinita jazera je ovela vyssia ako Ticheho Oceana.
Zije tam mnoho ryb, no predpoklada sa, ze ked salinita
(slanost - pre mojich ziakov, co to zabudli stupne
o par stupnov, vsetky ryby (okrem Tilapia) sa prestanu
rozmnozovat. Dalsie mysterium okolo jazera je, ze od
polovice augusta 1996 zahynuli tisice az stotisice
(tomu udaju som az nechcela verit) vtakov v Salton
sea. v jeden den dokonca pozbierali 640 mrtvych vtakov
z jazera. Pricina je este vecou vyskumov a dohadov
(mozny boltulizmus, ktory sa vsak normalne nevyskytuje
u pelikanov), no zacali hynut aj ryby, u ktorych sa
vyskytli dake bakterie, ktore mohli byt hostitelmi pre
virusy botulizmu. No iste je, ze aj my sme videli dost
uhynutych ryb vo vode, i kostricky na pobrezi (par
peknych vybielenych kosticiek uz mam vo svojej zbierke
. Az sme sa cudovali tym rybarom, co tam vo velkom
chytali ryby. Ale vraj ak sa nejedia surove ale sa
dostatocne tepelne upravia, bakterie sa tym znicia. No
jazero je dolezitou "cerpacou stanicou" pre obrovske
mnozstvo vtakov migrujucich cez toto uzemie (aj my sme
zopar peknych videli). No, ale dost bolo
prirodovedeckych dohad a spat k nasmu kampu. Ulozili
sme sa teda v horucej noci spat, pootvarali vsetky
okna v aute a tym umoznili muskam dotierajkam rano o
piatej nam dat budicek, hoci vstavat sme chceli az o
pol siestej na vychod slnka, ktory sme si vdaka
dobremu postaveniu auta pozreli priamo z neho v polohe
lezmo s jednym okom otvorenym. Ale to uz je:
STREDA
Ta bola asi najkrajsim a najplnsim dnom pocas celeho
mesiaca - teda pre mna isto. V tento den sa nam
spojili tri asi najkrajsie prirodne krasy, co sme
videli.
Hned rano sme sli asi 7 km strkovou cestou
tzv. Painted Canyon Road - naozaj okolite pieskovcove
skaly mali rozne tvary, farby... az na slepy koniec
cesty, kde sme odstavili auto, naranajkovali sme sa
(lebo pri tych muskach pri jazere by to bolo utrpenie)
a pustili sa na vypravu. Este by som mohla spomenut
akou nahodou sme sa k tomuto nadhernemu miestu
dostali. Hladali sme na internete dake informacie a
nahodou uvideli uzasne fotky z dakej vypravy a hned
som si precitala kde to je a co a ako a vsadila do
hlavy, ze to musime vidiet. A oplatilo sa. Bolo to
vpodstate skoro po ceste, na ktoru sme sa za dva dni
chystali, tak som to zaradila do planu cesty. No aby
som Vas uz nenapinala - co to teda bolo?
Bol to uzky kanon pomedzi 10 - 20 metrov vysoke pieskovcove steny,
ktory sa vselijako krutil, jeho sirka bola miestami aj
mensia ako 1 meter. No vyzeralo to ako v nejakej
pocitacovaj hre. Vzduch tam bol asi storocny, ale bola
to parada. Na jednom mieste sa to trochu otvorilo a my
sme vysli na vrchol odkial sa nam naskytol pohlad ako
do Grand Canyonu ale v mensom. Inac ten kanon sa volal
aj Ladder kanon podla rebrikov, ktore tam dal miestny
turisticky klub, aby sa niektore tie kolme steny dali
vyliezt. No bol to naozaj zazitok, to treba vidiet
nazivo - fotka povie cosi, video uz da aky taky
spravny pohlad, no to obklopenie vysokymi stenami sa
da len zazit. Citili sme sa ako mravcekovia spadnuti
do dakej uzkej hlbokej dlhej strbinky. Ked sa nam
minali nase zasoby 4 litre vody, dali sme sa na ustup
a otocili sa.
Dalsia nasa zastavka sa diala tiez vdaka
internetu - moj manzel tam nasiel daku stranku nejakej
expedicie, co boli hladat kratery v blizkosti Salton
Sea. Oni boli terennym autom a chodili aj mimo ciest
po tych pustnych planach a hladali aj odlahle kratery,
no my sme sa drzali aspon akych takych prasnych ciest.
Nebolo presne napisane, ze kde su, tak som sa cestou
na benzinkach, v kampoch vypytovala a cim sme boli
blizsie, dostavali sme aky taky vodojem, ze kde by tak
mohli byt. Nakoniec sme ich nasli uplnym stastim na
prvykrat bez vacsieho bludenia. To sa tiez tazko
opisuje. V strede pola z nicoho nic bolo zo 20
sivozelenych kraterov najvyssi mal cosi cez 2 metre.
No vsetky boli zive!!! Kazdy vydaval ine zvuky,
funeli, hlasno chrcali, grglali, potichucky
odfukovali, niektore vyvrhovali "bahno", niektore
redsiu hmotu, v niektorych otvorenych to akoby vrelo,
bublotala "voda", niekde co cervena, do zelena,
hneda.....vytekalo to pekne ako lava zo sopky, nad
jeden krater sa brasko nadklanal s kamerou a ten si
prave trosku odplul ....
Ja som sa zase posmykla na
tenkej zaschnutej skrupinke vyliatej masy, pod ktorou
bola este riedka nezaschnuta, do ktorej sa mi
zaborili dva prsty na nohe, co riadne palilo a
stipalo... Takze bolo vzruso. Potom tam boli tri take
asi metrove "jazierka", kde to vrelo ako v hrnci, no
odvazny brat zistil, ze to nevrie, ale buble to z
inych (chemickych) dovodov, lebo ta "voda" bola uplne
vlazna. Ale vyzeralo to desivo. Niektore boli horuce,
stiplave , niektore menej agresivne, ale vsetky
poriadne zapachali. Kazdy mal svoj zivot, vydavali
rozne zvuky, vyvrhovali inu konzistenciu masy.... A
viedla k tomu prasna cesta. Nikoho sme cestou
nestretli, tak ako aj v tom kanone. Oni akoby si tu
nevazili taketo prirodne krasy (zeby ich mali tolko
vela?). Keby tam urobili asfaltku, mali by z toho
turisticku atrakciu pre siroke okolie. Takto o tom
nikto nevie, len par zasvatenych, ktorym sa to dostalo
do usi. Nebolo to ani na mape. Mozno prave tomu sa
chcu domaci vyhnut. Ktovie. No keby take cosi bolo na
Slovensku asi by sme si to poriadne oplotili...
Asi 100 km severne od toho miesta je Amboy Crater,
ktore sa povazuje za mozne nebezpecenstvo, tak mozno
to maju tieto krateriky daku suvislost s nim.
Nevieme. Ale jednoznacne tam unikalo velke mnozstvo
dakeho plynu a robilo tieto divy. Ale to skratim.
Potom sme sa opat vratili na juh k Algodones Dunes -
to boli nadherne ciste, neporusene vysoke pieskove
duny. Tento 60 km dlhy pieskovy system je jednym z
najvacsich v Spojenych statov a vznikol nafukanim
pobreznych pieskov z prehistorickeho jazera Lake
Cahuilla. Niektore duny maju aj 100 metrov do vysky.
Potom sme si sli pozriet Mesquite Mine - druha zlata
bana v Kalifornii, potom Pre -Columbian Indian Trail,
ktory nas dost zabavil, lebo sme cakali cosi super a
cakalo nas dvadsat metrov oploteneho kamenisteho
chodnika, ktory by sme si inak ani nevsimli v tej
kamenistej krajine. Tak vraj po nom sa teda prehanali
Indiani... No dobre... Potom sme sa sli pozriet
dalsich 10 km k Ben Hulse Monumentu v marnej nadeji,
ze tam budu dake pozostatky civilizacie a tak si
doplnime zasoby vody na noc v pusti, ktora nas cakala.
No Monument bol naozaj len monument tomu senatorovi,
ktory pomohol postavit tu dolezitu cestu v tej pustej
krajine, ktoru sme sli. Len tam akosi zabudli dat
benzinove pumpy a kohutiky s vodou...
Tak sme sa
vratili, obhliadli si kamp v pusti, ktory bol naozaj
posobivy - uzke jednosmerne obluky asfaltiek, sem-tam
zaviate pieskom a pri kazdom kampovacom mieste
kadibudka - az sa ostycham tak nazvat tu velku cistu
miestnost, v zavetri ktorej sme sa snazili rozbehnut
plynovu dvojplatnicku. Po veceri sme mali tiene tak 20
metrov dlhe a tak sme vedeli, ze to je ten spravny cas
vyjst si opat na Hugh Osborne Scenic Overlook na zapad
slnka v pusti, ktory sme zase len-tak-tak stihli. Bolo
to velmi pekne, tie farby.. a fukal az horuci vietor,
vdaka ktoremu nam fotaky a kamera potom dost skripali
a mali problemy s otvranim sa a zatvaranim. No po
dokonalej ociste od toho piesku a dvoch dnoch
vytriasania sa dostali opat do skoro normalenho stavu.
Potom sme este zahrabali mojho braska do piesku, nech
si nemysli, ze len tak lahko obide a s pocitom dobre
vykonanej prace sme sa za mesacneho svitu pobrali z
dun do kampu, ktory bol vlastne tiez v dunach . V
kampe bol okrem nas jedno auto asi pol kilometra od
nas. Po horucej noci sme sa vybrali kam?
STVRTOK
Ano, ano.... Vychod Oscara sme vyratali na pol siestu
az siestu a sekli sme sa len o pol hodinku. Nastastie
dobrym smerom.
Zaliati rannym slnkom sme si urobili
asi dvoj- troj hodinovu prechadzku hlbsie do dun,
porobili par peknych fotiek, nakolko ranne slnko
opierajuce sa o duny k tomu priam zvadzalo a vybrali
sa dalej. Auto i my sme sa potesili prvej
civilizovanej oblasti - kazdy dostal napit co si
zasluzil... Dalsia nasa zastavka bola Anza-Borrego
Desert State Park - asi 100 km vychodne od San Diega -
cize dole pri Mexickych hraniciach. Je to taka
tradicne hornata, pusta krajina s kopou vselijakych
kaktusov. Urobili sme si tam par mensich vyletov, ci
vybehov (ktovie preco sa VYLET vola VYLET? Ved
nevyletime ale vyjdeme ci vybehneme .. no vybeh je
cosi ine tusim...)
Najdlhsi bol asi 3km Palm Canyon
Trail. Svoje meno dostal pravom, lebo po asi pol
hodinke skalnatym udolim sa pred nami objavilo
zoskupenie par desiatok vysokanskych paliem a pod nimi
to vyzeralo ako v pralese. Bola tam dokonca nejaka
bacorinka, ktora nam potvrdzovala, ze na jar tam
naozaj moze byt ten vodopad, ktory slubovali v
brozurke a kvoli ktoremu sme si naivne zobrali aj
plavky. Potom sme sa na tom dobre bavili. A bavili sme
sa aj na tom ako sme prekabatili Amikov (ci seba?). Na
zaciatku turistickeho chodnika pisali, ze neodporucaju
ist na tuto turu od 10 do 19 hod kvoli velkemu teplu a
ze si treba niest najmenej galon (3,8 litra) vody na
osobu. Na com sme sa my zdatni turisti dobre zasmiali
a sli s 3 litrami vody spolu pre troch. A stacilo.
Dobre sme sa natreli poriadnymi faktormi, sklnecne
okuliare, siltovky (ja som si strcila aj hlavu do
vody, ktora tam bola, no malo mi to bolo platne, lebo
za par minut som ju mala suchu a sli sme. Pod
palmami sme pobudli asi hodinku, poobdivovali
vselijake jastericky a stado cosi ako nasich kamzikov,
ktori prisli potom skoro az k nam - naozaj na par
metrov - a pri tych rohatych samcoch mi nebolo vsetko
jedno. Ale vidiet kamzika pod palmou bola tiez
zaujimava kombinacia . Volaju sa tusim horske ovce
alebo tak nejako. Potom nas cakala krasna cesta do San
Diega, resp. par desiatok kilometrov pred neho do
kampu. Dosli sme tam okolo 21 hod a uz bol zavrety, no
ja som bola tak unavena zo soferovania, ze mi bolo do
placu a nevladali sme ist hladat dalsi kamp, tak sme
si tu rampu akoze nevsimali a cez pritismer vosli a
potichucky pod ruskom noci rozlozili stan a skoro rano
pred tetuskou vratnickou vyrazili prec. Toto bol prvy
civilizovany a natrieskany kamp po dlhej dobe (lebo
bol blizko San Diega). Dokonca mal aj zastrcku, kde
sme si dobyli kameru pred naletom na San Diego. Inac
kamp bol pri takom jazere na kopci. Tak dobru noc.
PIATOK
Dobre rano - startujeme do San Diega, vraj
najsuchsieho mesta na zapadnom pobrezi Spojenych
Statov. Ako prve sme presli cez 4 kilometrovy San
Diego - Coronado Bay Bridge (most - pre anglicky
nehovoriacich citatelov), ktory je vo vyske 70 metrov
nad oceanom a spaja taky dlhy uzky polostrov s
Downtownom San Diega. Opat vdaka tomu, ze sme boli v
aute traja mohli sme ist zadarmo.
Na poloostrove sme
sa poprechadzali po pobrezi,najedli na mole,
nazbierali dake musle, zahrali si v parku lietajuci
tanier (teda to len ti mladsi dvaja - ja som sa na
travniku snazila aspon trosku dohnat spankovy deficit
aby som to vladala dosoferovat dnes vecer az domov.
Potom sme sa previezli tym uzkym pasikom polostrova
hore dole, to bola vlastne miestami len cesta v
oceane, lebo z oboch stran sme videli vodu. Presli sme
opat tym mostom a sli do srdca San Diega - Downtown
sme prebehli len autom, lebo nebolo casu, zato v
znamom Balboa Parku sme pobudli asi 4 hodinky. Je to
obrovsky park s mnohymi parkoviskami, budovami,
muzeami, fontankami, parkami, krasnou zelenou,
botanickou zahradou (v nej sa nam velmi pacilo, ze tam
bol kutik s aromatickymi rastlinkami, a zatial co na
ostatnych bolo napisane "DON'T TOUCH ", na tycho bolo
'PLEASE TOUCH' a tak sme tam zmolili medzi prstami
rozne zname i menej zname rastlinky - od
pepermintovych voni, cez citronove, cokoladove,
jablkove... detom i nam sa to velmi pacilo Skoda,
ze ma clovek len 10 prstov - po 10 vzorkach sme v tom
zacinali mat chaos a vone sa nam miesali... ale bolo
to mile). Potom sme sa v ramci Balboa parku
zapocuvali do pistal obrovskeho organu, ktory bol pod
hodlym nebom a jeden velmi sikovny pan na nom hral.
Dodatocne som sa docitala, ze je to aj najvacsi
hudobny nastroj pod holym nebom na svete. Vo velkom
hladisku mal len zopar turistickych posluchacov, ktori
sa casom menili, ale bolo to velmi posobive. Ved
uvidite na fotke ten obrovsky polkruh bieleho
stlporadia, ktory obkolesoval ten organ (inac prave sa
tam fotila jedna nevesta, tak aj to svedci o tom, ze
to bolo naozaj romanticke miesto Potom sme sli na
taky poloostrov, kde na konci je Cabrillo National
Monument - bol to jeden mysteriozny ujo Spaniel, ktory
vraj ako prvy v roku 1542 objavil toto uzemie - teda
ako prvy Europan vstupil nohou na zapadne pobrezie
Ameriky. No vela o nom je nezname, nevie sa kde sa
narodil, kde zomrel.... Ale pomnik ma tu pekny. Cestou
spat sme sa zastavili vo Fort Rosecrans National
Cemetery, zalozeny v roku 1899 a za tych 102 rockov sa
tam nazbieralo dost padlych vojacikov. Isto poznate
tie obrazky s rovnakymi bielymi obdlznikovymi pomnikmi
stojacimi ako vojaci v radoch. Prechadzali sme tade
autom a siroko daleko same pomniky.... Armada tam ma
naozaj inu poziciu ako u nas
Na ceste domov sme si
este pozreli nadherne Sunset Cliffs - naozaj
nebezpecne miesto kde padnut do vody by nebola
polahoda.... Posledna zastavka spolu so zapadom slnka
bola Torrey Pines State Reserve, ktora nas dost trosku
skalamala. Nenapadlo nas, ze pre nich su borovice
takou zvlastnostou.... Boli trosku insie ako nase
(redsie, dlhsie ihlice) ale obisli by sme sa aj bez
nich. Hlavne ze uz bolo pol osmej vecer a cakalo nas
este zo 200 km domov. Ako tradicne nas tu Tomi cakal s
teplym cerstvo upecenym chlebikom, po ktorom
nasledovala dokonala ocista tela a rychle ulozenie do
horizontalnej polohy. Ale uz od druheho dna som zacala
kut plany na dalsi vylet, ktory vam vsak prezradim az
zajtra. Gratulujem vsetkym, ktory sa docitali az sem.
Tak Vam prajem pekny stvrtok - my si tu uzivame este
strednajsieho popoludnia.