23. list (3. cast)

Pred  -  Domov  -  Fotky  -  Mapa  -  Dalej
Zdravim opat - uz po tretie (mna sa tak lahko nezbavite

s poslednou castou cestopisu po Kalifornii, resp. dnes to bude i po Nevade. Tak o co pojde?

3. VYLET

zahrnal Rainbow Basin National Natural Landmark, Mojave National Preserve (pust) a v state Nevada: Red Rock Canyon National Concervation Area, Las Vegas, Valley Of Fire State Park a Lake Mead National Recreation Area.

UTOROK

Verni svojim zasadam vystartovali sme o stvrtej hodine rannej (tentoraz s casovym sklzom 5 minut . Mladi tradicne pokracovali v prerusenom spanku a ja som sa nestacila divit aka husta je doprava - asi tie ich "traky" (kamiony) nemaju dovolene chodit cez den alebo co, lebo to vyzeralo ako by sa vyrojili. Ked uz sa mi Rainbow Basin National Natural Landmark zdali, ze idem dako dlho, zobudila som braska v pravu chvilu, lebo sme prave presli nasu odbocku, tak sme urobili dalsi z mnohych "U-turnov" (ked sa otocis o 180 stupnov) a po par milach po strkovitej ceste zacali nas vylet v Rainbow Basin National Natural Landmarku - opat jeden z pustych pieskovcovych kanonov s okolitymi kopcami, stenami roznych farieb, tvarov... Na jeden kopcek sme si aj po takom hrebeni vysli. Tam sme sa vsetci prakticky pozamyslali nad mensou fyziologickou potrebou, kedze tam nebola ziadna ziva rastlinka, nieto este krik, za ktory by sa clovek ukryl pred ocami Indianov, ktori asi jedini obyvali toto uzemie. Naozaj sme opat nestretli pocas celych asi dvoch hodin, ktore sme tam pobudli ziadneho cloviecika. Prave vychadzajuce slnko dodavalo okolitym kreaciam tie spravne farby na to aby sa clovek citil ako v pustej rozpravke. Brasko hned rano v aute zistil, ze nema tu najspravnejsiu obuv, ked nas prekvapil svojim suchym komentarom: "Ja som chcel tusim ist v sandaloch.... " Obidve sme sa s prekvapenim pozreli na jeho papuce na nohach a pustili do poriadneho smiechu. No, to sa stava, ked sa clovek premiestnuje v strede noci do auta (Minule sme zabudli hrniec, ja zubnu kefku, brasko vankusik na spanie.... vzdy sa daco naslo, ale prezili sme). Tak sme ho polutovali, ze bude musiet vsetky tie tury a vylety po Las Vegas zdolavat v styridsat stupnovom teple v tepluckych teniskach...

Nasledujucou zastavkou bol Afton Canyon, ku ktoremu viedla opat velmi hrbolata, kamenista cesta (na jednom mieste som si ju isla najprv dopredu peso preskumat, ci sa da a oplati ist dalej). Dosli sme az k ludoprazdnemu kampu, kde mohlo byt tak tristo stupnov v tieni a pobrali sa ku kanonu. Brasko dufal, ze sa mu podari vyplasit v suchych pustnych kriakoch daku pustnu korytnacku, ktore tu vraj maju zit, no asi zacitili prichod slovenskych turistov a vsetky zaliezli. Zato tam boli nadherne tie velke vajcovite kaktusy. Z kanonu sme zdolali akurat tak zaciatok a asi vzhladom na jeho podobnost s uz nami videnym sme sa vratili k autu (co je mi ale velmi luto a verim, ze ho raz prejdem s mojim manzelom . Dalsia nasa zastavka bolo mesto Baker, kde sa nachadza najvyssi teplomer na svete, ktory prave ukazoval sice len 107 F (= 42 stupnov C), ale mali sme pocit, ze je ovela viac. Zaujimave je, ze toto "mestecko " v pusti ma len okolo 50 obyvatelov a rozhodli sa tu postavit takuto atrakciu na pocest pana Fahrenheita.

Mojave desert Potom sme vstupili do samotnej Mojave National Preserve. Pravdupovediac mna osobne tato pust az tak neoslovila - alebo teda neprekvapila. Dlhe, rovne, miestami uplne nove asfaltky cez kamensitu, strkovu krajinu, obklopenu horami podobneho razu. Raz za hodinku sme stretli dake auto - jediny dokaz, ze sme este na dosah civilizacie. V strede parku sme si urobili vylet na hreben dun, ktore boli sice ovela vyssie ako tie, v ktorych sme boli pred tyzdnom na juhu, ale neboli tak posobive, nakolke kde tu z nich vytrcali dake pustne suche burinky (ktore vraj mavaju korene dlhe niekolko desiatok metrov). Ja ako prirodopisarka som neodolala a pofotila si vsetkych tych asi 4 - 6 druhov pustnej flory. Koho budu zaujimat - raz sa snad dostanu aj na internet. Boli dost zaujimave, netradicne, ich "listky" sa musia branit nadmernemu vyparovaniu vodu, tak su take male supinkovite, casto pichlave, s roznymi vybezkami - ako sme sa to ucili v skole - no je to ine takto vidiet nazivo. O vylete na tu dunu by Vam asi mohli viac hovorit moj brat a sesternica, ktori ma asi poriadne preklinali, co za vylet som to vymyslela. Ano, uznavam, bolo teplo, ale ved sme sa poriadne natreli, co najviac vyzliekli, zakryli hlavy, oci, mali vodu.... No velkym omylom boli nase sandale. Tentoraz to brasko s teniskami vyhral. Este v aute nam trosku povedal, ze jemu sa tie pieskove duny zdaju take spevnene, ze sa do toho piesku nebudeme zabarat, nam Mojave desert sa to zdalo logicke a par sto metrov sa to aj dalo prakticky aplikovat. Ale ked stupanie svahu preslo cez daku kriticku hodnotu museli sme znasat dosledky vsetkych mechanickych i fyzikalnych zakonov a nebolo to nic moc. Sesternica to vzdala asi 50 metrov pod hrebenom duny a ja (tvrdohlava a zvedava to hlava) som sla s braskom az hore. No na ostrom spici duny som to olutovala a skoncila som tak, ze som obidvoma nohami stala na braskovi na teniskach aby som si uchranila nohy od uplneho zhoretia. Bolo to fakt na nevydrzanie. On sa potom este pustil po hrebeni dalsich asi 100 metrov na jej najvyssi bod, no ja som bola rada, ze mam este ake take naznaky chodidiel a pobrala som sa dole za sesternicou. Zostup bol asi este bolestnejsi ako vystup. Kazdym krokom sa clovek nanovo zabaral do piesku, o ktoreho teplote sa tvrdi, ze sa da v nom uvarit vajicko. Zacinala som tomu verit. Skusala som taktiku rychleho zbehnutia i pomaleho opatrneho naslapovania v snahe co najmenej sa zaborit, ale darmo. Ked je raz nieco strasne horuce, tak je to strasne horuce. Nabuduce si zoberieme rogalo. Alebo si omylom zabudneme sandale doma Teraz som sa uz ani nedivila ze sme tam nikoho nestretli. Nas vyhriaty tatos na opustenom parkovisku bol ako sladka hudba. Resp. ta klimatizacia v nom. Sice nase flase s vodou mali teplotu, ze by sme si do nich kludne mohli vlozit sacok s cajom ale bolo to tekute... Vypili sme tam denne ozaj litre vody. v jeden den sme to zratali a vyslo to cosi nad 4 litre na cloveka - a to este nebol vecer. Ale je tam tak suchy vzduch, ze sa clovek ani nestihne potit. Po tomto nezabudnutelnom vylete sme sa uz pobrali rovnou ciarou do Nevady, ktora nas privitala ozaj typicky. Hranica vyzerala asi tak, ze vita vas Nevada a kopec peknych gycovitych farebnych budov, hotelov, kasin, hradov, divokych kolotocovych drah... Kde uz si boli Nevadcania isti, ze si nikto Red Rock Canyon National Conservation Area nemohol nevsimnut, ze je v Nevade - pokracovala sucha pust dalej az do Las Vegas, ktore je tiez vlastne len tak vlozene do pustej hornatej, skalnatej puste. Cloveku az tak dobre padlo na oci pozriet si zelen tych par paliem, ktore tam boli v meste vysadene. Presli sme si mesto len autom a vydali sa na zapad do Red Rock Canyon National Conservation Area. Este taka pripomienka - asi kazdy stat ma daky Red Rock Canyon, niektore aj viac miest takto pomenovanych a nie vzdy su celkom cervene tie skaly. No tieto hory mohli hrdo niest ten nazov, lebo boli fakt cervene. Rozlozili sme sa v kampe, navecerali a sli na taky kopcek nad kampom pozriet zapad slnka nad tymi cervenymi horami. Noc bola horuca, pustna, brasko si ani nerozlozil stan ale spal na stole, co sme mali s lavickami na nasom kampovacom mieste. Kamp bol opat skoro uplne prazdy. A este som zabudla - v Mojave pusti som si bola pozriet take lavove polia - boli velmi pekne, lava stuhla v roznych tvaroch a boli na nej vselijake farebne lisajniky a huby...Ostroztle, jasnozelene, sytooranzove... no krasa pozriet. Mladym bolo teplo tak zase cakali v aute.

STREDA

Ano, ano, mate pravdu, ze by sa patrilo pozriet si vychod Oscara aj v Nevade - ci im tu nevychadza na opacnej strane... Nakolko nase pozorovatelske stanoviste bolo asi len 15 minut pesi, mohli sme si pospat asi do pol siestej - vedeli sme ze skor nevyjde. Co nas prekvapilo boli mraky na oblohe - uz sme pomaly aj zabudli, co to je. Tak aj ten vychod slnka bol taky vslijaky pomedzi mraky, ktore sa ale hned roztrhali a cely den sme sa skvarili v Las Vegas odhadujem 45 st. v tieni. Ale nepredbiehat. Este predtym sme si boli tie cervene skaly pozriet zblizka. Kupili sme si vstup na taku obhliadkovu 20 km jednosmernu okruznu cestu po parku - Niektore skaly boli skor z takych gulatych oranzovych balvanikov, niektore vysoke hory roznofarebne, pasikove akoby to niekto nastriekal.... Ved uvidite na fotkach. Jednoznacne ta cesta bola velmi pekna. Na miestach s peknymi vyhladmi boli mensie parkoviska, kde sme sa vzdy zastavili. Par mil vedla bol Charleston Peak - treti najvyssi vrch v Nevade - 11 918 feet = okolo 4000 m.n.m. Ale skratim to. Potom sme sli do Las Caesars Vegas, ktoremu sme zasvatili cely den a bol vlastne aj takym nosnym bodom celeho vyletu. Tu neviem z ktorej strany zacat. Ako som uz spominala samotne mesto je postavene v pustnej nehostinnej krajine a keby nie tych atrakcii, co tam vybudovali na prilakanie turistov, nebolo by tam moc co pozerat. Historicke, kulturne pamiatky = 0 bodov. Clovek musi vediet co tam moze ocakavat aby nebol sklamany. Turisticke centrum a vacsina tych znamych hotelov, kasin.. je na Las Vegas Blvd - znamejsi pod nazvom The Strip. Ako to tam cele vyzeralo? Kto tam bol, tak uzna, ze stojim pred tazkou ulohou, ked to mam opisat par riadkami. Kazde kasino bolo spojene s hotelom a mali svojho "ducha". Bol tak napriklad hotel a kasino New York New York, ktory tvotilo zopar farebnych mrakodrapov ako v New Yorku. Samozrejme pred nimi nechybala Socha Slobody, Empire State Building, Century Building, 100 metrovy Brooklyn Bridge.... Vnutri na prizemi, ci vlastne v podzemi boli kasina a hlavna turisticka promenada bola urobena akoby clovek prechadzal ulickami v New Yorku - obchodiky, kaviarnicky, lavicky, znacenia ulic, vyvody pre hasicov, poklopy poulicnych kanalov, z ktorych sa parilo... atd. vsetko co k tomu patri. Hotel Paris mal pred sebou Eiffelovu vezu (v noci krasne osvetlenu), ktora bola presne polovicnej velkosti ako v Parizi, Vitazny obluk, fasada Paris Opera, The Louvre... atd a vnutri to zas bolo na francuzsky styl. Hotel Venetian bol zase v style Benatok - nechybal Grand Canal s gondolami, na ktorych sa dalo povozit, namestie sv. Marka, socha leva.... modra namalovana obloha so zapadajucim slnkom... Ked si predstavim, ze pod nami boli obrovske kasina a nad nami mnoho poschodi hotela.... Ale treba uznat bolo to tam utulne, malebne a hlavne s klimatizaciou. Vzdy to bol velky sok, ked sme mali prejst do dalsieho hotela hoci len par metrov, po tom teple. Brrr... Dalsi hotel Excalibur bol v style zamku (ci hradu?) zvonku i zvnutra. Mne sa asi najviac pacil Aladin, v style vychodnej architektury - akoby sa clovek prechadzal niekde tam na vychode, hudba, obrovske slony (tie nie zive - hoci v jednom kasino-hoteli sme videli aj ziveho tigra ako atrakciu). Obchodiky plne gycovitych ale milych spomienkovych predmetov, triciek... Vecerne Las Vegas malo tiez svoje caro - to isto poznate - kopec svetielok, reklam, blikajucich putacov... Ked sme vecer predtym kampovali, tak sme videli taky ruzovy oblak nad Las Vegas a najprv sme sa divili ako ten zapad slnka dlho vidno a tak zvlastne osvetluje to jedno miesto... Hmm.. Na druhy vecer sme pochopili, ze to nebol celonocny zapad slnka ale vysvietene Las vegas. o tom bol aj jeden dobry vtip, ktory som prave zabudla . K znamej Stratosphere tower sme sa az nedostali (videli sme ju len z dialky). Hotel a casino v nej sa nachadzaju vo vyske okolo 380 metrov. Hore je najvyssia "free-standing" observation tower v New York Spojenych statoch a je o 52 metrov vyssie ako Eiffelovka v Parizi. Dalsi hotel Treasure Island lakal svojich navstevnikov dramatickym predstavenim - boj dvoch lodi, ktory sa konal kazdu hodinu a pol na vodach jazera pred hotelom. Bojovali proti sebe 30 metrova piratska lod a britska. My sme stali medzi nimi na moste do hotela, takze sme dialogy, ktorymi sa dorozumievali kapitani a posadka lodi sledovali ako zapas na tenisovom ihrisku. Buchalo, strielalo to tam, vybuchovali truhlice s pusnym prachom, na zaver vyslahol taky ohen, ze ako dost blizko stojaci divaci sme si zakryvali dlanami tvare, co nam priskvrcavali. Bolo to fakt posobive. A trikrat hadajte kto vyhral? Ano, spravne. Dobro, cize americki pirati, vzdy zvitazi. Dalsi hotel mal pred sebou jazero s kaskadovitou fontanou, na vrchu ktorej sa kazdych 15 minut diali take cudesne veci - akoby ta voda horela do velkej vysky. Dalsi hotel Bellagio (to odporucam vidiet tomu kto tam pojde) mal kazdu pol hodinu "fontankovy koncert" na 8,5 akrovom (!!) jazere pred sebou. To bolo ozaj mohutne - dlzku tej fontany odhadujem aj na 100 metrov (to je prve cislo ktore odhadjem sama - doteraz vsetky som sa docitala z mudrych kniziek) a vysku - no tazko povedat - do vysky mnohoposchodoveho hotela za nou. Ved uvidite na fotke Vacsina tychto atrakcii sa rozbiehala poobede, mnohe az po zapade slnka, kedy boli posobivejsie. Obchodiky boli tiez netradicne zariadene - jeden sa volal Grand Canyon - naozaj to tam vyzeralo ako v kanone, skalnate steny, modra obloha... dalsi ako v pralese so zelenou nad hlavami, kde na Vas cihal v korunach stromov pohyblivy had, vedla v jazierku trojmetrovy krokodil, ktory sa znenazdajky pohol k vam a otvoril papulu, ked ste si tam na kamennu obrubu jazierka znaveni sadli. Obrovska muchotravka s priemerom klobuka 10 - 15 metrov, pod ktorou bol dokola bar a v stopke (hlubiku = cize nozicke aby sme sa rozumeli) mal barman pekne vbudovany ozajstny bar s mnozstvom pijatiky (nebojte sa nelakala nas ... atd... atd... dalo by sa o tom vsetkom este pisat mnoho, bolo to naozaj vsetko pekne na oko, lakave, zaujimave vidiet, ale v konecnom dosledku si clovek aj tak pomysli "Marnost nad marnost, vsetko je to marnost..." Uplne inak by sa clovek pozeral na svetielka kasin, keby sa mu niekto blizky boril s nejakou tazkou chorobou a na vyliecenie by potreboval hadam miliontinu z toho, co tam vidi a nevie si pomoct.... ale este k tym kasinam. Mnohe z nich su pristupne obycajnym smrtelnikom, su vysvietene obrovskymi honosnymi lustrami, plne vsakovakych automatov, zelenych (vacsinou polkruhovych) stolikov, na ktorych su bud karty, ruleta..... a za nim usmievava teta ci panko a cakaju na toho hlupaka, ci stastlivca, ktory si tam prisadne, ze si chce zahrat. Belagio My sme obetovali asi cely dolar v jednom automate (asi jeden z mala, ktory sme pochopili . Po vlozeni jedneho stvrtdolara sme zhodili asi zo 5 dalsich, no namiesto nich nam vyplulo take tikety (asi 15), ktore sme si potom vlozili do takej masinky a premenilo nam to na taky ucet, za ktory sme si mohli v takom obchodiku kupit dake veci. Cely tento proces sme dopredu ani netusili. Ale ked uz sme vyhrali, tak sa oplatilo sa popytat, co s tymi papierikmi robit. Ak chcete vediet tu nasu vyhru - hmmmm suma sumarum sme vyhrali (teda si za vyhrate museli kupit) dve pekne nalepky a zo 10 farebnych gum na gumovanie roznych tvarov... Na viac tych nasich par bodikov nestacilo. Ale aj tak to bol dobry pocit a viem celkom pochopit tych ludi, co prepadnu tym hram vselijakym. Proste vzdy sa im zda, ze uz uz musia vyhrat... zase raz to zostrucnim. Ked sme asi o pol jednej v noci vysli z posledneho kasina prekvapila nas poriadna letna burka!!! Prva v Amerike, ktoru oni po mesiaci zazili (ja - po dost dlhej dobe . Este ze nie v Kalifornii - to by bola hanba pre "sunny Californiu" . Pockali sme asi 10 - 15 minut, ked preslo to najhorsie a pobrali sa k autu. Zaujimave, ze aj po burke bolo velmi horuco - cakala som, ze sa ochladi. Tak sme ukoncili nasu nocnu obhliadku Las Vegas a pobrali sa asi 80 km do kampu, kam sme dorazili poriadne unaveni o druhej v noci. Smutne boli nase ocka, ked sme uvideli zavretu rampu do kampu zamknutu visiacim zamkom. Moc sil na stavanie stanu nebolo (a bali sme sa pripadnej dalsej burky), tak sme sa vyspali vsetci traja v aute na ceste pred vstupom do prazdneho kampu.

STVRTOK

Valley Of Fire State park Rano som si pozrela vychod slnka cez zadne okno auta pootvorenim jedneho ocka a az vtedy som poriadne uvidela kde to vlastne sme. Vedeli sme, ze budeme kampovat vo Valley Of Fire State park, ale az rano mi doslo, ze preco sa to tak vola. Naozaj skaly vyzerali akoby horeli - boli uplne oranzove, cervene, take skor okruhle s bublinkami, dierkami, dutinkami, do ktorych sa dalo liezt. Tak sme si to pokukali, potom sli na Atlatl Rock - taka skala, na ktoru opat viedli schodiky, tentoraz zelezne a doviedli nas az k Indianskym petroglyfom, ktore sme sa snazili vylustit - niektore obrazky boli fakt zabavne - ved uvidite za par dni za nete. Dalej sme si pozreli tzv. Elephant Rock, ktora teda mala pripominat slona. O.K., pri dostataocnej davke obrazotvornosti sme ho tam aj videli, ale mal take divne tvary (mozno nepoznam americko- indianske slony . Pokracovali sme dalej na sever do malickeho mestecka v pusti Overton, kde sme si pozreli Indianske puebla a popri Lake Mead nazad do Las Vegas. Jazero Mead ma taky tvar znaku mercedesa a v svojej najdlhsej casti ma podla brozurky 110 mil, cize okolo 170 km a je to najvacsi "manmade" (clovekom vytvoreny) rezervoar vody v Spojenych Statoch. Dlho som rozmyslala nad tym vyrazom "manmade" co znamena a ani ma nenapadlo doslovne to prelozit . Tak sme skusili ako chutia nevadske vody a poriadne sa v nom vykupali. Polozene bolo ozaj v suchej pustej krajiny bez jedineho stromu. Dno malo dost neprijemne bahnove (inak bolo velmi ciste), tak sme sa snazili plavat alebo stat na ojedinelych kamenoch hlbsie v jazere (mladsi sa zase zabavali zhadzovanim z tych kamenov - ja ako starsia a rozumnejsia osoba som sa tychto ich zabavok velmi nezucastnila aby ich mal kto doviezt domov . No po skoro dokonalej ociste nas uz len cakala dlha cesta domov - sem tam prerusena cik-pauzami, ci nacerpanim Tomas za joshua tree pohonnych ci pitnych latok. Aha a ked uz som pri tych pohonnych latkach. Odskusanych sme mali 260 mil, ze prejde to auticko, no pumpy akosi dlho nebolo a ked mi uz dost dlho svietila cervena kontrolka a pumpa stale nikde zacinala som byt dost nervozna. A ked som zbadala na ciselniku prejdenych 300 mil (skoro 500 kilometrov) v duchu som uz vyberala telefonne cislo do AAA. Nastasie pri 301 mile sme narazili na dake odlahle "predmestie" Las Vegas a tak moje psychicke utrpenie skoncilo. Zotrela som si stekajuci pramienok potu a s americkym usmevom na tvari soferovala dalej. Cestou sme inac videli tabulku na odbocku na jednu benzinku, no ked sme k nej dosli, tak sme zistili, ze je to jeden asi storocny stojancek, ktory bol "out of order" a dobrych par rokov si asi k benzinu ani nepricuchol.

Domov sme prisli vo vecernych hodinach a cakal nas tradicny vonavy teply chlebik a dlhe balenie do neskorych nocnych hodin, lebo na druhy den sa koncili mesacne prazdniny a viezla som sesternicu a braska na letisko. Bratislava vola....

Tak sa s Vami lucim aj ja a ak som co len trosku prispela k spestreniu Vasich volnych chvil, zabaveniu, ci ziskaniu novych poznatkov, tak som tomu velmi rada. Naozaj nie nasou zasluhou sme tu, tak chcem aspon trosku sprostredkovat Ameriku tym, pre ktorych je zatial taka daleka ako pre nas pred rokom. Inac uz sme tu vyse pol roka a dnes presne pol roka v tomto byte

Pekny zbytok prazdnin, dovoleniek a nezabudnite - dolezite je, nie kde vsade clovek bol, co zazil a videl ale s akym srdcom tam bol a aky osoh z toho maju aj ostatni.

Moni
Pred  -  Domov  -  Fotky  -  Mapa  -  Dalej