Opat sa ozyvam skoro po mesiaci s uz dost nepravidelnym spravodajstvom. No nase zazitky za poslednych par tyzdnov by boli len slabym odvarom tych v 23. maili, no uz sa toho nazbieralo dost, tak aspon par riadkov. Pokusim sa moc nerozpisat.
Takze koncom augusta sme tu mali navstevu - manzelovych pribuznych z Floridy. Boli to velmi pekne tri dni - boli sme na vylete v blizkych horach, observatoriu - tam si nase auticko zrazu povedalo ze dalej nechce ist a v zatacke smerom do kopca na uzkej ceste zrazu zastalo a slo len par metrov zotrvacnostou. No potom si asi uvedomilo, ze ma v aute vzacnych hosti a za chcvilu slo uplne v pohode a pokracovali sme v ceste. No bol to velmi divny pocit, ked som slapla na plyn a nic. Tak som na druhy den sla k automechanikovi, no ten nic nenasiel. Ze ked sa to stane znovu, mame prist.... No zatial vsetko funguje. V sobotu sme boli s nimi v Getty Center - mozno som to uz aj spominala. Zalozil ho jeden olejovy milionar, ci miliardar pan Getty a je to na kopceku nad Los Angeles, clovek sa tam musi dostat takym vlacikom skoro ako nasa tatranska zubacka. No a samotny komplex ma umelecke zbierky od obrazov, soch, nabytku, porcelan az po stary mikroskop - z celeho sveta (dost bolo z Europy). Bola to naozaj kvalitna zbierka, boli sme ocareni. Ja osobne aj celkovym vzhladom - komplex bielych modernych budov s peknou zelenou, fontankami, kopec kvetov, kaktusova zahrada, pekne posedenia, vyhlad na LA.... Bolo tam velmi vela ludi, mali tam programy aj pre deti... Dali sme si tam obed a vychutnavali pohodu. A vobec - cely vikend bol krasny, u nas sme posedeli, porozpravali....
Dalsie dva tyzdne boli v znameni pritomnosti Mata
Lishaka - manzelovho byvaleho spoluziaka (mnohi ho aj
poznate). Po veceroch sme tu kecali a rozoberali
vsetko mozne. On tu bol na tri tyzdne na skoleni v
Hollywoodskych studiach.
S nim a este jednym jezuitom
(Jozko Bartkovjak), ktory tu je na podobnom skoleni na
4 mesiace sme boli aj na takom vacsom vylete -
vpodstate to bol vylet cislo 2 ak si pamatate - to
znamena Joshua Tree National Park, potom ten uzky
Ledder Canyon, kde Mato musel najprv trosku bojovat so
svojimi trosku klaustrofobickymi sklonmi, no nakoniec
sa odhodlal. Navodzoval rozne predstavy, ze co by sa
asi s nami stalo, keby prave nastalo zemetrasenie a my
by sme boli v kanone... Ani nevedel ako blizko bol od
pravdy, no o tom az neskor. Potom sme si pozreli nase
mile kratery, ci este ziju... Ziju, ziju a badali sme
aj zmeny, jedno jazierko uplne vyschlo a druhe sa zase
vylievalo po povrchu zeme.... A fukal tam taky silny
vietor, bolo tesne pred zapadom slnka a zvireny prach
a piesok vo vzduchu predpovedal daku pustnu burku, no
nastastie sa nic take nestalo. Potom sme si to sinuli
do pieskovych dun, no nech som sa snazila ako chcela
zapad Oscara sme tesne tesne nestihli. Resp. videli
sme ho asi 15 minut predtym po ceste. Tak sme dosli s
dlhym nosom do pieskovych dun, no tam nas cakalo
prekvapenie (nie, nezapadol Oscar este raz). Kedze v
pondelok bol sviatok a bol teda predlzeny vikend a
tieto duny su asi jedine v sirokom okoli, zbehli sa
tam taki autickari zo sirokeho okolia. Neviem ako sa
volaju tie terenne auta - ako male "bugginky ", na
ktorych tam brazdili po pieskovych dunach, no vydavali
dobry rachot. Niektori tam boli aj na takych
motorkach, no vacsina na autickach. Co bolo zaujimave,
kazde auticko malo taku dlhu (2-3 metre vysoku) tycku,
na konci ktorej malo silne svetlo. Hned sme pochopili
preco - oni totiz chodia krizom krazom (cesty tam nie
su 
dost velkou rychlostou, tak aby sa nezrazili,
ked vyleti niekto spoza duny. Najprv vidi dost dlho to
svetielko, ktore ho upozornuje, ze niekto ide.
Neodvazujem si ani odhadnut ten sklon svahu, ktory tie
auticka zvladali... (Tomi odhadoval aj 45 az 60
stupnov, ja nemam ani sajnu). No niekedy som mala
pocit, ze tak teraz sa isto musi uz prevratit.... Ved
uvidite fotky - potrva to par dni, najma preto, ze uz
mame plny fotoalbum a budeme si musiet otvorit daky
druhy - asi na Tominove meno - adresu oznamim. Pre
istotu pripominam ten prvy:
http://photos.yahoo.com/monivanekova
Prespali sme v kampe v dunach. No vlastne asi tazko
nazvat pokojnym spankom to par hodinove prevalovanie
sa pri rachote auticiek, ked sme si par krat podla
priblizujuceho sa zvuku mysleli, ze tak teraz nas isto
zbadal sofer neskoro a nestihne vybocit.... My v aute
sme to mali lepsie, no chalani v stane.... Vraj sa
parkrat strhli s ozaj dobrym strachom.... Ja som zase
spala si len 3 hodinky a ked som sa sla prejst do
puste za splnu mesiaca, rychlo som pochopila, ze je to
ohrozovanie zivota... No len tazko som sa ubranila
porovnananiu spred mesiaca, ked som tu bola s braskom
a sesternicou - to omamne ticho, prazdny kamp a rano
krasne vlnkovane duny zaliate vychadzajucim slnkom. My
sme sice tiez rano sli na vychod slnka, no bolo zrana
dost zamracene, tak sme si ani nevsimli, kedy vyslo
:-( Az ked bola zrazu modra obloha... A neviem kedy
spia ti fanatici, lebo celu noc behali po dunach a
rano o pol siedmej tam boli tiez. Tak sme sa opatrne
postavili vsetci styria na vrchol jednej zo vsetkych
stran dobre viditelnej duny a asi hodinku pozorovali
tych sialencov. Resp. najprv sme sa tak na nich
pozerali, no po par minutach pozorovania sa vsetci
traja chlapi zhodli na tom, ze to musi byt pasia, len
tak si spacirovat po dunach a ze by si to radi
vyskusali.... Dlhsej prechadzky v dunach sme sa teda
v zaujme zachrany zivota museli zriect. Potom sme sli
cez Anza - Borrego State Park ( tam mensia tura k
palmovej oaze), do San Diega, resp. tesne pred nim do
jedneho kampu, potom do kostola a spat do kampu. Druhy
den patril obhliadke San Diega - objavili sme jednu
nadhernu kaktusovu zahradu - tolko druhov kaktusov,
niektore fakt dost dobre, niekolko metrov vysoke,
niektore aj kvitli.... cestou nazad po pobrezi sme sa
zastavili na jednej plazi sa okupat (teda poniektori z
nas). No boli to krasne tri dni plne zazitkov a bola
som vdacna troch chlapom v aute za trpezlivost s
mojimi tristvrterocnymi soferskymi skusenostami
Niesli to naozaj pokojne
V stredu mi mala po prazdninach opat zacat skola, no ked sme sa zisli pred budovou, kde sme mali mavat kurz, tak nam bolo oznamene, ze nastali nejake problemy a tam byt nemozeme. Tak nasa ucitelka, resp. jej sef zhanal novu miestnost a vraj v ten den vecer nam kazdemu domov zavola, ze kam mame ist v stvrtok do skoly. No a dnes je uz pondelok a stale nevolala, tak ja ako spravny student sa tesim, ze sa skola posuva.... No nie celkom, lebo uz sa aj tesim do skoly... Moja anglictina totiz ide dolu vodou a je tam aj sranda...
No a tento vikend stal tiez za to. urobili sme si
vylet na Santa Cruz Island - je to najvacsi z piatoch
ostrovov, ktore su aj narodnym parkom - Channel
Islands National Park. Uplne inac sa vstavalo rano o
5.30, ked sme vedeli, co nas caka. Pre istotu sme pred
plavbou nic nejedli (O.K., nestihli sme) a o siestej
sme vyrazili. Nasu asi 20 minutovu casovu rezervu sme
si vycerpali hned na zaciatku, ked sme sa marne
snazili najst otvorenu benzinovu pumpu, resp. taku kde
by sa dalo platit priamo na stojane kreditkou. Potom
sme trosku so stiahnutym zaludkom za svitania uhanali
do Ventury (vzdialena cast LA) a do pristavu dorazili
presne na minutu na check -in. No co povedat k plavbe?
Pri rezervacii listkov (chcela som napisat, ze
"leteniek") - "plaveniek" ma sice ten pan upozornil,
ze si treba zobrat teple oblecenie, no to clovek berie
tak s rezervou v tychto horucavach... Mali sme sice
kazdy par vrstiev, no ten slahajuci vietor urobil
svoje. Z nosa sviecka, skrehnute prsty, nohy (pri
vystupovani z lode som sa asi vdaka tomu poriadne
uderila nohu do takeho kovoveho rebrika, po ktorom sme
vystupovali a tak ziskala peknu modrinu na kolene).
Mat na sebe siltovku bolo dobrym vtipom (este na brehu
sme sa cudovali, ze preco ti ludia maju zimne
ciapky.... Pochopili sme hned ako sa lod pohla z
pristavu, nabrali sme kurz a rychlost 28 uzlov -
neviem kolko to je v prepocte, no mala som pocit, ze
uhaname ako na dakych pretekoch. To kolisanie tiez
stalo za rec - uz len puha spomienka na jedlo mi
nerobila dobre.... Cestou sme urobili kolecko
okolo takej boje, na ktorej sa vyvalovalo zopar
tulenov a pozeralo na nas a asi za pol hodinku na to
sme doslova vleteli do stada delfinov. Boli ich tak
stovky. Uhanali popri nasej lodi, vyskakovali do
vysky, jasili sa... Bolo to uplne genialne. Kapitan
vypol motor a stali sme tam v tom stade, vsetci na
palube a len sme hikali. Su to tak krasne usmievave
tvory.... a bolo ich vidno aj ako plavali hlbsie v
oceane - no nadhera. Ostrov nas uz zdialky uputal
svojim strmym, zrazovitym pobrezim a nevedela som si
predstavit, ze by sme sa vylodili inde ako sme sa - na
asi jedinom plytkom mieste. Vacsina ludi na palube sem
prisli s kajakmi (vzadu na lodi ich bolo upevnenych
asi 20 - 30), pretoze tieto ostrovy su raj pre
takychto dobrodruhov - je tu velmi vela podzemnych
morskych klukatych tmavych chodbiciek, ktore sa daju
objavovat teda len na kajakoch. Dokonca sa tu nachadza
aj ta najvacsia morska jaskyna na svete. Je asi pol
kilometra dlha, 30 metrov siroka a vstup ma vyse 50
metrov vysoky. No musi to byt pekna "izbicka". No este
vseobecne k ostrovom - su ako samostatny ekosystem,
lebo vraj nikdy vo vyvoji neboli sucastou pevniny,
preto aj flora a fauna je tam dost rozdielna od
Kalifornie. Nachadza sa tam vyse 2000 druhov rastlin a
zivocichov, z toho 145 druhov je endemickych (t.j.
take ake neziju nikde inde na svete), sleduju sa
odtial aj velryby pri stahovani... Je to raj aj pre
potapacov, lebo vraj podmorsky svet je tam uzasny.
Cosi sme videli aj my, ked sme cakali na nasu lod (asi
jedinu pocas celeho dna co tam pristala) a z mola sme
sledovali priezracny ocen a videli sme vselijake pekne
riasy a uplne jasnomodre sasanky! Boli ich tam
desiatky, mozno i stovky pri sebe a pekne sa im
pohybovali ramena..... Ochranari okrem ineho pracovali
na zachrane hnedeho pelikana. V roku 1970 sa podarilo
prezit len jednemu mladatu (rozmohol sa tam totiz taky
virus, ktory sposoboval, ze vajicka mali velmi tenku
skrupinu a pukali pod vahou sediacej matky). No dnes
je na jednom ostrove Anacapa (5 krat 0,5 km) vyse 12
000 pelikanov!!! Mnohych sme aj videli. Sedavaju na
takych skalach v oceane a tie potom dostavaju taky
zaujimavy biely nadych.... Myslim, ze nemusim
vysvetlovat od coho Ostrov, na ktorom sme sa
vylodili sa volal Santa cruz Island a mal maximalne
rozmery 32 krat 9 km (249 km stvorcovych). Ostovy su
uplne nadivoko - nie su tam ziadne cesty, pristup len
pre pesiakov a kajakarov, civilizaciu pripominali len
tie tri kadibudky, co sme videli, ziadne smetne kose -
odpad si kazdy musel odniest sam na pevninu, ziadny
bufet alebo co....
Len divoka priroda. Bolo to uplne
uzasne - urobili sme si taky vylet popri strmom
pobrezi - ten pohlad desiatky metrov kolmo dole do
huciacich spenenych vln oceana stal za to. Rano bolo
zamracene a tak sychravo, no miestny ranger ("strazca
verejeho priadku a poradca pre ludi nielen v narodnych
parkoch) nas ubezpecil, ze to sa roztrha a vykukne
slnko. Nemylil sa. Az potom sme videli tie nadherne
farby v plnej krase.na jednom mieste sme sa snazili aj
zist dole k vode, no to len zhora sa zdalo take lahke.
Tak sme sa po hodinovom trapeni skriabali spat
navrch. Z ineho miesta sme videli pred cim sme sa
zastavili - asi 15 - 20 metrovy kolmy skok, kde sa
jednoznacne na jar vytvara nadherny vodopad. Ale
nebojte sa, boli sme opatrni (i ked fotky, ktore budem
davat na internet musia predtym prejst mensou cenzurou
Ostrov bol taky skor travnaty, len v udoliach bolo
par krasnych eukalyptov, takze vyhlad bol siroko
daleko. Najvyssie miesto ostrova malo okolo 750
m.n.m., ale my sme sa vybrali skor po pobrezi ako do
vnutrozemia. Za cely den sme stretli len jeden dalsi
par, co tam bol tiez na turistike. Zato bolo zabavne
sledovat tych kajakarov v helmach ako sa
vylodovali.... Na ostrove je jedno potencialne velke
nebezpecenstvo - mysi su tam nosicmi virusu HPS
(Hantavirus Pulmonary Syndrome), ktory moze clovek
dostat aj vdychnutim prachu zo zeme, kde boli tie
mysi. Kampisti si tam musia udrziavat potraviny v
takych kanistrach proti mysiam (cosi ako my v
Yosemitoch - len proti medvedom Virusom bolo
nakazenych len okolo 200 ludi (od Arizony po Utah,
Colorado), ale ma 45 % umrtnost, cize skoro 100 ludi z
toho zomrelo. To vsetko a ine nastrahy nam vravel
ranger hned ako sme vystupili z lode, takze sprvu sme
boli dost opatrni.... Cakajuc na lod sme sa na
pobrezi hrali s Tominom "na flegmatikov". Poznate?
Stojite na skalach na pobrezi a kto dlhsie vydrzi
neujst pred vlnou. Sice som vyhrala ale skoncila som
nechtiac s uplne mokrymi novymi hiking teniskami (a
nielen tymi), ktore som dostala na narodky a prave som
ich testovala na prvej ture. Su perfektne, len nie
vodotesne . Stala som na jednej skale, kde som bola
uplne v bezpeci (aspon som si to myslela), kym
nepriplavala nasa lod, ktora narobila neocakavane
vlnky. Koniec story. Plavba nazad bola prijemnejsia,
lebo svietilo slnko, na rozdiel od hmlisteho rana....
No ked som si predstavila, ze pod nami je 120 metrov
vody, opat som mala to simranie v zaludku. A len 20 km
od nasej trasy bola hlbka vody 600 metrov a asi 20 km
na juh od ostrova bola hlbka az 1966 metrov. Co za
tajomstva a zazraky sa tam skryvaju. Ked si predstavim
2 kilometre do vysky - skuste sa pozriet len tak
dohora a predstavte si to. A teraz si to predstavte
smerom dole a plne vody. A To Marianska priekopa je
vyse 5 krat hlbsia. To sa uz naozaj vymyka ludskej
predstavivosti. A vobec - ako sa tolko vody udrzi pri
sebe a nevyleje do vesmiru? Naozaj je ta nasa planeta
zazracna, nadherna, len si ju my nemozme pokazit.
Minuly tyzden sice bola ta top sprava vo vedeckych
kruhoch o najdeni naznakov zivota na Marse, no na to
sa nemozme spoliehat
Ako sme autom sli z pristavu domov, pocuvali sme radio
a ostali sme trosku zarazeni, ci sa vratit domov, lebo
prave v tej oblasti kde byvame (Glendale) bolo
zemetrasenie. Bolo sice len 4,2 ci 4,6 stupnov
Richterovej stupnice, no vobec som nemala chut to
zazit. Tomi to komentoval, ze "o co sme prisli", no ja
som bola rada, ze sme boli prave mimo domu. A prave
hlasili dake dotrasy vo West Hollywoode - teda blizko
toho, kde Tomi robi. Mozno to bolo aj u vas v
spravach, preto pisem aby ste vedeli, ze sme prezili
ale skor to tam nebolo - pokial nie su straty na
zivotoch, tak to nie je zaujimave pre media... Denne
pristroje vraj zaznamenavaju okolo 600 zemetraseni v
juznej Kalifornii, no drviva vacsina je
nepostrehnutelna volnym okom. No toto vraj citit bolo
a dost. Doma sme nasli spadnuty pocitac, par
rozbitych poharov, puknute okna... ale nie, nebojte
sa, nic sa nestalo. Ani najmensia puklinka v stene.
Len take zvlastne simrenie v zaludku pri zaspavani
Tak som si spomenula na moju ucitelku v anglictiny, co
nas mala len jeden mesiac - ta tu zazila dost
zemetraseni, rozpravala nam rozne zazitky, no na mna
najviac zaposobil jeden, co som mozno aj spominala.
Ako este mlada byvali s manzelom v dakom byte a zrazu
v noci zacalo poriadne zemetrasenie - vsetko sa
hybalo, skrinky, postele, spadol im televizor.... a
ona prave kojila ich prveho asi tyzdnoveho syna. A
najkomickejsia bola reakcia jej manzela - schytil
dieta a vybehol s nim von z bytu, kde sa zhromazdili
postupne vsetci obyvatelia tej "bytovky" (ci ako to
nazvat). Jej to trochu trvalo, lebo daka pohnuta
skrina zablokovala dvere.... no nakoniec vysla von k
ostatnym. A co bolo na tom komicke? Ze jej manzel si
nevsimol, ze v tom soku, ako schytil dieta a bezal von
si nestihol nic obliect a stal tam na ulici uplne nahy
a ked si to po dobrej dobe vsimol, ze sa ludia na nom
pochechtavaju, tak si posunul to babo o pol metra
nizsie a tvaril sa, ze je to normalka. No susedia si
ho odvtedy dobre doberali, az sa nakoniec museli
prestahovat. (Teda mozno nie celkom len kvoli tomu, no
ona to tak milo povedala, ze jej manzel sa stale
hanbil... . A dalsie zazitky so zemetraseniami nam
hovoril ten Tominov pribuzny z Floridy (inac dnes rano
nam hned volal, ze ako sme prezili zemetrasenie a
velmi sa smial, ze sme si take nieco nechali ujst -
vidite, na chvilu vytiahneme paty z domu Vravel o
tom ake je to byt na dakom 20 - 30 poschodi mrakodrapu
a vidiet, ze protistojaci mrakodrap sa kyve do sirky o
take dva tri metre.... No to by mi uz nebolo vsetko
jedno, hoci vraj tie su tak stavane aby to prezili -
ako strunky
No koncim s touto prijemnou temou a keby boli tuto noc
este dake dotrasy, tak sa ozvem (alebo neozvem
A dufam, ze tieto riadky neodradia nasu navstevu, co
sa sem o dva tyzdne chystaju Nebojte sa, pod 6
stupnov je to vraj celkom v pohode O velkych
poziaroch zo sucha, co kvaria Kaliforniu asi viete zo
sprav.
Vsetkym prajem prijemny zaciatok sk. roku a pokracovanie v praci (pokial je to aspon trochu mozne)
Majte sa krasne a piste basne.
Takze sme to len tak tak
nestihli... S heslom "Snad nabuduce" sa luci