26. list

Vas vsetkych zdravim a v myslienkach objimam - rodinu, stretko, mojich byvalych ziakov, priatelov, znamych i menej znamych...

Rada by som sa s Vami podelila o zazitky a dobrodruzstva poslednych dni, ked sme privitali dalsiu navstevu zo Slovenska - dve kamaratky zo stretka (Veronika a Mata) a tak aspon na chvilu prekryli vsetky rozhlasove spravy a obavy niecim prijemnejsim (hoci podvedomie clovek neoklame). Boli tu dva tyzdne a pochodila som s nimi vyse 3500 km po Kalifornii - opat sama, lebo Tomi musel robit (setrime si tych 5 dni dovolenky za rok co ma). Na vsetkych miestach som uz vpodstate bola a pisala som o nich v predoslych mailoch, tak sa nebudem moc rozpisovat (teda budem sa o to snazit). Skor sa zameriam na zazitky a odlisnosti od vyletu pred 2 mesiacmi. Jedine miesto, ktore bolo aj pre mna nove bolo San Francisko. Velmi som sa nan tesila, no bolo tam ovela zimsie ako v Los Angeles a pokazil sa mi tam fotoaparat, tak som nefotila... ale aby som nepredbiehala - pekne po poriadku. Zacnem ich prichodom.

Prisli v STREDU 26. sept. poobede okolo druhej. No ja uz som od nedockavosti ani nesla do skoly. Na letisku stale pretrvavaju zvysene bezpecnostne opatrenia a smrtelnik sa nemoze dostat autom az na letisko ako predtym, tak bolo treba odstavit auto asi 2 km od letiska na takom obrovskom parkovisku a odtial premavaju specialne autobusy na letisko a spat. Tak sme sa v letistnej hale stastne zvitali autobusikom sa odviezli k autu (inac to bola moja prva jazda autobusom za 8 mesiacov, co sme tu) a po asi hodinovej ceste po freewayi dorazili domov. Daco sme sa napapali a ako spravne tri baby zavitali do celkom lacneho obchodu s oblecenim ROSS. Baby oplieskali prve peniaze a s pocitom dobre vykonanej prace sme sa pobrali na Griffith Observatory - odtial je vidno aj ten napis HOLLYWOOD. O observatoriu som uz pisala predtym, tak sa nejdem opakovat - vnutro bolo zaujimave, putave modely, hry... zo strechy observatoria sme si pozreli zapadajuce slnko a rozzihajuce sa svetielka v Downtowne. Este by stalo za to popisat prvu zo serie stastnych prihod Mati - Americania asi moc nenosia hodinky a Mata vyzerala asi dost doveryhodne, lebo hned v tento prvy den (v obchode asi traja) si ju ludia vybrali za obet a pytali sa jej kolko je hodin. No a kedze po vystupeni z lietadla nemala cas (a potrebnu ihlu) aby si ich prestavila na tento cas, tak ukazovala ludom hodinky s casom 9 hodinami dopredu. Najprv si to asi ani neuvedomila, no ked si jedna teta poklepala na celo, tak jej to doslo, ze asi nie su tri hodiny v noci a preto ludia tak na nu pozeraju.... Po prichode domov si ich hned prestavila, no tym sa jej rola neskoncila. Ale o tom az neskor. Vecer sme nalozili do auta potrebne veci na vylet - stan, spacaky, konzervy, varic, litre vody a vsetko co treba na stanovanie v pusti... Podotykam, ze ako spravny pedant som mala tieto kopky na vylety prichystane uz tri dni dopredu... A skoro rano - klasicky o stvrtej sme sa teda vybrali na prvy vylet. Ale to uz bol...

STVRTOK 27.sept.

Takze aspon v skratke - vychod slnka spoza tisiciek veternych mlynov, prichod do JOSHUA TREE NATIONAL PARKU okolo 7.00 hod, nadherny vyhlad na pust z Key's View, ohromujuce obrovske blede, oble balvany Jumbo Rocks, Cholla Cactus Garden (opytajte sa Veroniky na zazitok ako spoznala dovernu blizkost kaktusov - s "radostou" Vam ho porozprava), vysusene kaktusy Occotillo, kopec jastericiek, pustnych zajacikov a dokonca sme videli aj kojota - ale bol ovela plachejsi ako ten v aprili, lebo ked sme vybehli ako spravne lovkyne fotiek z auta, pomalym ladnym krokom sa nam vzdaloval (ale zachytila som ho aspon zozadu to sme este netusili aky zazitok nas caka s kojotmi nasledujuce rano v pusti ale nepredbiehajme. Potom sme prechadzali autom clenitym Box Canyonom a neskor Painted Canyonom po dost prasnej, hrbolatej ceste kde na konci sme odstavili auto a podho do LADDER CANYONU na turu - to je ten co som tak farbisto opisovala prvy raz v juli - uzka, niekde aj 1 metrova, chodbicka pomedzi vysokanske kolme pieskovcove steny. Po jeho rozsireni a otvoreni sme vysli na vrch, odkial bol pekny vyhlad na okolite horiska (hoci bol trochu opar a DOST teplo). Potom sme sli popri SALTON SEA - tiez som uz blizsie pisala o jeho vzniku a zvlastnostiach, v jednom kampe sme si dali sprchu (zhora otvorene sprchy - ved tam aj tak nikde neprsi a je stale teplo), potom nasledovali zname krateriky, ktre sa dost pomenili - jeden sa nejako rozdivocil a chrlil pekne masy "blatka". Ale ten sirovy zapach bol stale ten isty.... No a vecer sme zakoncili v pieskovych dunach ALGODONES DUNES, kde sme porobili par stylovych fotiek a pockali si na zapad Oscara - ako vzdy bol krasny a vzdy iny (pre mna uz treti Potom sme sa presunuli do kampu, uvarili veceru opat v romantickom zavetri nasho socialneho zariadenia (kamp pozostaval totiz iba z neho), rozlozili stan a za pekneho splnu mesiaca plne zazitkov pobrali spat. No to sme netusili, ze spln mesiaca sa nepaci len nam, ale aj inym tvorom....

PIATOK 28.sept.

Ja som spala v aute, baby v stane. Nadranom okolo piatej som sa zobudila na dake cudne zvuky. Kedze som mala vsetky 4 okna otvorene, zacula som aj naliehave hlasy zo stanu "Moni...Moni....!!!" miesajuce sa s tymi inymi zvukmi. Hned mi bolo vsetko jasne. Ja vdaka mojmu tvrdemu spanku som sa zobudila az do hotoveho, no oni dve mi farbisto opisovali ako najprv poculi len jedno zavyjanie, potom dalsie z inej strany, dalsie z opacnej strany.... atd a nejako podozrivo sa tie zvuky priblizovali. Mozno zapracovala aj fantazia a obrazotvornost, ked sme si pospominali na vsetky tie indianky, ked svorka kojotov obklucovala indiansky tabor a tak sa nam to priblizovanie zdalo blizsie ako naozaj bolo.... Naozaj tam ti chudaci okrem obrovskych kop piesku nemali moc co jest.... No a kedze bola este tma, nedalo sa dobre spozorovat mihajuce tiene, tak baby boli zavrete v stane (tenuckom sustakovom a svojim naliehavym volanim sa ma snazili zobudit. Co sa im aj podarilo, no z bezpecia auta som vysla az po hodnej chvili, preskumala teren (hihihihi - vysledkom bolo len zbadanie jedneho kojota v dialke na jednej pieskovej dune - co bol ale velmi romanticky pohlad, lebo sa prave trosicku zacinalo rozvidnievat. ale bolo ich tam naozaj pocut ovela viac. Tak sme bleskovo pri svetle baterky za 10 minut zbalili stan a uhanali prec.... pozriet si vychod slnka z takej vyhliadky na pieskovej dune - kedze sme mali este dost casu, urobili sme si ranajky a zabavali sa na ranajsom zazitku. Popri tom sme sa ani nevsimli, kedy sa rozvidnelo, len sme sa zrazu obzreli a slnko bolo uz spoly vyjdene nad obzorom. Tak sme nechali chlieb chlebom, chytili sa fotakov a doslova utekali vyuzit tych este asi 10 - 15 sekund co slnko vychadzalo. Isto to poznate ako rychlo slnko vychadza aj zapada.... Potom sme sa este poprechadzali v dunach, poobzerali pieskovych chrobacikov, ktori za sebou zanechavali take pekne stopy v piesku (aj sa mi podarilo nachytat baby, ze to su stopy po pustnych hadoch, strkacoch....). Ale kedze sme sli bose, tak som vysla s pravdou von aby sa nebali.... ved potom to aj same uvideli - take velke cierne chrobaciky zanechavajuce dost siroku stopu po sebe (ved uvidite na fotke za par dni). Potom sme sli popri ANZA - BORREGO DESERT STATE PARK do SAN DIEGA. Dialnica viedla cez vysokohorske oblasti, miestami mosty klenuli hlbsie udolia.... Okolo desiatej sme dorazili do mesta. Pre mna to uz bol stvrty raz, tak sa nejdem opakovat - Balboa Park, Cabrillo National Monument (tam sa nahle zatiahlo ako pred burkou - ale nekaplo), Fort Rosecrans National cemetery, Sunset Cliffs.... No prvy raz som navstivila Seaport Village - taka promenada po pobrezi s milymi domcekmi, obchodikmi, restauraciami, fontankami, potocikom, lavickami, turistickymi atrakciami.... - na jednu sme sa dali aj zlakat - sadli sme si ako model jednemu umelcovi karikaturistovi - kreslil tvare ludi len zboku, comu sme ale neboli moc radi. Neviem asi kazdy clovek si namysla, ze je krajsi spredu.... no nejdem sa vyjadrovat k tym nosiskam, co nam s Matou namaloval (Veronika sa neodhodlala ist si sadnut). A mne to bolo cele take smiesne, ze som sa pocas pozovania "trosku" smiala, tak mi aj usta namaloval asi po usi. Trvalo mu to cele asi 3 - 4 minuty, ale o zabavu sme mali postarane na najblizsiu pol hodinu - stacilo nam pozriet sa na ten obrazok a uz sme sa trhali smiechom.... (Spolu nas nakreslil obe na 1 papier). Ale treba uznat, ze Mata sa naozaj podobala (dufam, ze ja nie Naozaj par tahmi vedel vystihnut crty tvare....

Cestou po pobrezi bola miestami zapcha, tak sme v aute podojedali vsetky zasoby keksikov co sme mali a v neskorych vecernych hodinach sme dorazili domov.

SOBOTA 29.sept.

Po ranajkach sme sa my baby vybrali na "garage sale" - pre mna uz znama to udalost, no na baby asi zaposobila viac (veronika mozno prida svoje pohlady na cely pobyt). Potom sme urobili velky potravinovy nakup na dalsi velkovylet - baby na nadchynali nad mnozstvom neznamej zeleniny, ovocia, kaktusov (v salate su vyborne)... co tam boli. Tomi zatial doma umyl auto. Poobede zase Tomi zobral baby do Downtownu, kde mali tiez par zazitkov (o.i. videli natacat nejaky klip - klaviristka iduca na dakom otvorenom aute... tak potom ked to pojde v TV, tak sa dobre pozerajte - mozno ich aj uvidite Ja som zatial doma dochystavala doma posledne veci, sedela este trosku nad mapou, lebo...

NEDELA 30.sept.

Rano sme chceli ist na angl. sv. omsu o pol osmej aby sme co najskor vyrazili z domu, no nestastnou (ci stastnou) nahodou sme zaspali a tak sli az na pol deviatu spanielsku omsu, co bol tiez zazitok - moc sme sice nerozumeli, zato ta ich tradicna mexicka muzika a spev stali za to. A pater Damian zo Sri Lanky povedal nakoniec jednu peknu myslienku (nastastie po anglicky) "Don't let your memories be greater than your dreams". Doma sme vymenili auto za uz nabaleneho Jumba (tak familiarne volame nasho Ford Taurusa), zakyvali Tominovi na rozlucku a vybrali za tri baby na velku cestu do sveta. Trvala plnych 6 dni, presli sme asi 2500 km a vskratke vyzerala takto:

Prvy zazitok (a precitenie vsetkych Vasich modlitieb) sme mali asi po 2 hodinach cesty na freewayi - z vedlajsieho prudu spoza volantu na nas ohnivo kyval a snazil sa nam rukami cosi ukazat nejaky mily Mexican. Nakolko to vyzeralo dost naliehavo a ukazoval na nasu kapotu, snazila som sa co najskor prejst do krajneho prudu a zastavit. Zastavil aj on. A co takeho sa stalo? Skoro nic, len sme jazdili s kapotou otvorenou na 10 cm (zvnutra to nebolo vidno), ktora sa mohla kazdu chvilu otvorit uplne a tak mi zastriet vyhlad na cestu pred nami. Uff... Den predtym mi totiz Tomi ukazoval kde sa v motore skontorluje stav oleja.... a asi sme to nie celkom zavreli. A mne sa aj zdalo, ze to dako slabo taha do kopca a furt som sa stazovala babam, ze aj to dako inac smrdi.... No mily panko mi zavrel kapotu a ja s trasucimi kolenami som si sadla opat za volant.

Pred vstupom do SEQUOIA NATIONAL PARKu ma cakalo prve prekvapenie - nadherne jazero Kaweah, ktore tu bolo este pred 2 mesiacmi bolo uplne vyschnute!!! Len sviezozelena farba travnateho porastu prezdradzala, ze tam bolo kedysi asi viac vody ako na okolitych vyschnutych kopcekoch. Baby mi nechceli verit, ze tam bolo kedysi jazero (ale bolo nastastie nakreslene aj na mape . Presli sme znamymi miestami - Tunel Rock, Hospital Rock, Tunel Log, Auto Log, vysli sme si opat na Moro Rock, pozreli zname sekvoje (General Sherman....) Grand grove area (blizsie v 23. hromadnom - 1. cast). Po dvoch zavretych kampoch sme sa potesili jednemu otvorenemu - volal sa Azalea a bol vo vyske okolo 2200 m.n.m. Klasicky sme si vsetky potraviny a aromaticke latky museli odkladat do takych kovovych skriniek proti medvedom. Tam sme mali taku prihodu, resp. len sme sa presvedcili ako sa tu staraju o kampy. Po veceri sme si sli urobit vecernu hygienu do takych domcekov (asi 30 metrov od stanu a auta) a na nasom stoliku pri aute sme si nechali 1 flasu od Sprite, v ktorej sme mali cistu vodu. Ako sme si tam umyvli zuby dobehla tam Rangerka (mila mlada kocka v uniforme, co sa stara o poriadok, bezpecnost v parku) a pytala sa, ze ci sme neni nahodou z cisla 71 (my, ze "nie", lebo sme boli zo 72), lebo vraj si tam niekto nechal na stole Sprite a treba ho hned odlozit do tej skrinky (to sme si my vobec nedavali do suvisu s nasou vodou v takej flasi). Az ked sme dosli nazad, sme si uvedomili, ze to myslela nas a nasu flasu "Sprite" s vodou. A to sme ju tam mali polozenu naozaj par minut. A ona asi po tme s baterkou kontrolovala kamp, ci vsetci urobili poriadok, aby medvedovi cosi nezavonalo a neprisiel kamp navstivit.... Takze naozaj sa to tam snazia mat pod dohladom. No medvede sa nekonali a tak si nase tela za mesacnej noci oddychli a nacerpali sil do dalsieho dna.

PONDELOK 1.okt.

Skoro rano sme vystartovali do dalsieho narodneho parku KINGS CANYON NATIONAL PARK. Prudko sa meniaca nadmorska vyska, klukata cesta vo vyske nad sklanatynm strmym zrazovitym udolim.... Pozreli sme si Roaring River Falls (vodopad s peknym jazierkom pod nim), naobedovali na peknej vyhliadke a podho do YOSEMITE NATIONAL PARKu. Cesta tam trvala si 3 - 4 hodiny, nakolko znacna cast bola dost klukata, strma, tak bolo treba ist dost pomaly. Najprv sme sa odviezli na Glacier Point, odkial je nadherny vyhlad na typicku obrovsku skalu parku Half Dome. Potom sme zisli dole (autom 1- 1,5 hod - to sa len tak lahko pise, no klukata cesta nepusti) do hlavneho turistickeho centra parku Yosemity Valley, trosku sa poobzerali, zasli k dalsiemu vodopadu (Bridailveil Fall), nadchli sa skalou El Capitain (raj pre horolezcov). Obloha sa totiz nahle zatiahla, bola uplne tmavomodra ako pred velkou burkou, no El Capitain bol nadherne osvetleny zapadajucim slnkom. Naozaj kuzelne. Ved uvidite. Nakolko cas pokrocil vybrali sme sa hladat kamp. To, ze to nebude az take jednoduche sme si zacali uvedomovat, ked aj treti posledny kamp bol full (plny). Tak sme sli k horolezeckemu "kampu 4" pod El Capitainom, no to je tzv. walk-in camp, t.j. auto odstavis na parkovisku a stan, spacaky a vsetky veci si musis povynasat do kampu rucne. Mal uz sice zavretu "vratnicu" no dalo sa tam dostat - tak sme sa tam trosku poprechadzali, zapisali na jedno miesto, rozmyslali, co teda urobit (bol dost plny a horolezci vraj v noci vela piju a potom nam jeden manzelsky par poradil, ze nech sa vratime k tym trom plnym - vraj aj ked maju napisane, ze su plne, tak isto je tam par miest volnych - taki, co si rezervovali miesta a v tychto pohnutych casoch asi nechceli moc cestovat a neodhlasili rezervaciu. Tak sme tam sli a pod ruskom tmy pomaly prechadzali autom kampy a hladali volne miesta - aj dake boli, no sme sa bali, ze ti, co si ich rezervovali pridu neskoro v noci a nas odtial vysankuju, tak sme to nakoniec vyriesili velmi "diplomaticky" - slusne sme sa nasackovali jednemu milemu panovi do kampu. Bol tam sam a mal len male auto, tak sa tam zmestilo zaparkovat i nase. Samozrejme sme sa ho predtym opytali, vysvetlili nasu situaciu, ja som trosku zahrala na city, ze uz nevladzem soferovat dalsich 50 - 100 mil k dalsiemu kampu..... ale bol velmi zlaty, tak sme rozlozili stan, potraviny do "protimedvedovych" skriniek a snazili sme sa rychlo zaspat a rano o siestej sme aj tak opustali kamp. A este som zabudla na to najdolezitejsie - odvdacili sme sa mu jedinou flasou becherovky, ktoru sme mali pripravene na mrazive noci. No nastastie sme ju potom ani nepotrebovali, lebo sa mi zdalo, ze bolo dokonca teplejsie ako pred 2 mesiacmi (alebo sme sa nepohybovali v takych nadm. vyskach ako vtedy). Nebojte sa, brali by sme to vyslovene ako liek... V tento den som vela myslela na sesternicu Danku, s ktorou som brazdila tieto miesta pred 2 mesiacmi a prave v ten den lezala pod chirurgickym nozom v Bratislave...

UTOROK 2.okt

Po skorom rannom odchode z kampu sme odparkovali auto na velkom parkovisku, opat raz povynasali vsetky potraviny do ochrannych budok, naranajkovali sa a vydali sa konecne na prvu vacsiu turu - Vernal Fall. Jeho parametre som uz opisovala predtym - jedina zmena bola, ze namiesto povodnej 30 metrovej sirky na vrchole (na jar) tam ostal len parmetrovy cicerok - hoci vyse 100 metrov vysoky, no uz nie natolko posobivy... Cestou nas opat sprevadzali desiatky vevericiek (baby ich cvakali o106 a aj tie modre vtaky... Bolo tam nadherne, teplo, ovela menej ludi ako v lete.... Tesne po obede sme sa vydali na cestu dole, za tajuplnych okolnosti sme vyuzili miestne sprchy v kampe a sadli opat na dalsich 5 - 6 hodin do auta. Vybrali sme sa smerom k San Francisku, kde asi 80 km pred nim som mala vyhliadnuty kamp. No po asi hodinovom marnom hladani a bludeni sme sa zastavili na najblizsom ludmi obyvanom mieste (vybrali sme si to spravne miesto - golfove ihrisko a spytali sa jedneho pana, ci nevie, kde tu je kamp. Vraj nevie, no bol taky zlaty, ze hned zavolal dakemu znamemu a presne nam dal instrukcie, kde je najblizsi kamp (museli sme sa asi 30 km vratit). A dal nam aj svoje meno, telefonne cislo, ze keby sme to nenasli, ze nech mu zavolame, ze mozme prespat u nich.... Dobre, ze? Tak som si opat raz kladla otazku, ci by som to bola schopna urobit ja - ponuknut ubytovanie trom neznamym ludom.... no nakoniec sme kamp predsa len nasli, hoci opat po dlhom bludeni a za uplnej tmy. Bol v takom odrezanom udoli, kde lisky davaju dobru noc. Ale nam dobru noc davali uplne ine tvory - tentoraz nie kojoty ani medvede ale take ine, ktorych nazov si za ten svet neviem spomenut (hanba mi). Vyzerali ako vacsie medvediky cistotne, s pasikovym chvostom, ciernou srstou okolo oci, co im dodavalo taky divoky vyraz. No najstrasidelnejsie bolo prve stretnutie sa s nimi - bola totiz uplna tma a sli sme s baterkami na WC, ked tu zrazu sme zbadali dve zelene svetielka priblizujuce sa k nam - pomooooc - oci dakej divej selmy... par metrov vedla dalsi par oci... a vedla dalsi.... My sme urobili par krokov dozadu, nakolko sme nevideli nic, len tie svietiace oci a nevideli sme komu patria. Opat raz som sa prejavila ako spravna prirodopisarka a lovkyna dobrodruzsietv, lebo som sa hned chopila fotaku a sla preskumat tie tvory. Vykluli sa z nic celkom velke, no nie velmi plache okate zvieratka (zda sa mi, ze v Bojnickej ZOO jedneho maju). Pre lepsi pocit bezpecia sme sa rozlozili v ludoprazdnom kampe hned vedla obyvaneho miesta. Majitelia tam sice neboli, no nechali si rozlozene veci okolo auta, stanu - taniere, pohare, jedlo na stole a tieto zvieratka mali teda hody - narobili im tam dobry neporiadok, pozhadzovali obrusy, pohare, poroznasali vselikde, pozrali co sa da.... ked asi za hodinku domaci dosli, my sme sa uz ukladali na spanok, no dobre sme poculi ako ich odhanaju zo svojho miesta. Urobili si velku vatru, no tie drze tvory stali asi 10 metrov obdalec a ked sa oni vzdialili, tak sa im opat vrhli na jedlo a obsmietali sa pod stolom. My sme si vsetko jedlo po veceri hned zbalili, tak si nemali na co brusit zuby. Ked si spomeniem na ten ich nazov, tak dodatocne napisem.

(PO dvoch hodinach neskor - po anglicky sa vola raccoon, po latinsky asi Ursus lotor - t.j. medved lotor - domaca uloha pre mojich ziakov - najst jeho slovensky nazov

STREDA 3.okt.

Opat skory odchod z kampu, hodinova zapcha cestou do SAN FRANCISCA, no potom sa to nastastie rozbehlo. SF nas privitalo zamracene a dost chladne a take ostalo skoro cele obidva dni, co sme tam boli. Ako isto vsetci viete toto mesto lezi na velmi clenitom pobrezi (Los angeles ma pri nom uplne rovne pobrezie), ktore preklenieva skoro desiatka roznych mostov. Do centra sme sa dostali po Bay Bridge, ktory je dlhy cosi vyse 10 km a prechadza aj jednym ostrovom. Hoci je trikrat dlhsi a o rok starsi ako svetoznamy Golden Gate Bridge, nie je natolko malebny. Bol dokonceny v roky 1936 a umoznuje pristup do centra san Franciska z vychodnej strany zalivu. Golden Gate Bridge umoznuje pristup zo severnej casti. Jeho cervenu farbu zabezpecuje tim 25 maliarov, ktori nan natru 4000 litrov novej farby tyzdenne. Nikdy nekonciaca praca... (ti zamestnanie asi tak skoro nestratia ak by Vas este zaujimali cisla - dva najvacsie kable maju dlzku kazdy vyze 2300 metrov, su meter hrube a skladaju sa z 129 000 km ocelovych drotov (trikrat obvod rovnika). "Beton" naliaty do pilierov a cesty mostu by stacil na 1,5 metra siroky chodnik zo san Franciska do New Yorku (vyse 4000 km). Most by mal odolat rychlosti vetra 160 km/hod...... atd. Zaujimave je najma to, ze ho postavili uz pred 65 rokmi.

Po predoslych trampotach s hladanim kampov sme sa rozhodli zabezpecit si ubytovnie hned rano - cize hned po prichode do SF sme sli do hostela, ktory som ja este doma nasla - internet, knizky.... no zdal sa byt lacny a v centre mesta. Rezervacie prijimali az o deviatej, tak sme mali este hodinu casu. Tak sme sa pustili do spoznavania mesta - naozaj su v centre skoro vsetko jednosmerne ulice (co znacne stazovalo pracu mojej navigatorke a mnohe velmi strme - sklon 20 - 30 stupnov nie je vynimkou (niekde aj 40 st.!). No neviem si predstavit ako by som zvladala vsetky tie stopky smerom do kopca s rucnou prevodovkou.... (ta automatika je tu naozaj nutnostou). Ale tie kopceky su naozaj malebne stvrte. Vyviezli sme sa na Twin Peaks - taky kopcek v strede SF odkial je vraj pekny vyhlad na zaliv, mosty, Downtown.... no my sme videli velke nic, lebo sme boli v hustej primorskej hmle. Tak sme sa aspon najedli a sli nazad do hostela, kde sme si rezervovali trojpostelovu izbu, nechali stan, spacaky a ine nepotrebne veci a vybrali sa do zoologickej zahrady, ktora bola v ten den (1. streda v mesiaci) zadarmo. Cestou sme sa este raz zastavili na Twin Peaks, kde tentoraz uz bol pekny vyhlad na mesto.. Za 1 - 2 hodinky sme ZOO pobehali, potom sme sli do Golden Gate Parku - v centre mesta park obdlznikoveho tvaru asi 1 km krat 7 km - mnoho muzei, botanicka zahrada, golfove ihriska, sama zelen.... Najprv sme tam navstivili California Academy of Science (tiez 1. stredu v mesiaci bolo zadarmo - to som vedela dopredu a v ramci setriacich opatreni som planovala vylet tak aby sme prave v ten den boli v San Francisku). Bol to obrovsky objekt, ktory obsahoval o.i. jedno z najvacsich akvarii na svete (Steinhart Aquarium) s vyse 14 000 vzorkami ryb, krabov, zralokov, tucniakov, makkysov, koralov, sasaniek, hviezdic a inych nadhernych farebnych morskych zivocichov. Dalsia cast bola venovana zivotu pred milionmi rokov - kostry dinosaurov, obrovske vazky, stonozky.... Dalsia cast obsahovala faunu Sahary... na show v planetariu nam uz neostavalo casu... Potom sme sli do blizkej botanickej zahrady (Arboretum) - napriek tomu, ze vacsina vzoriek uz bola davno po odkvitnuti bolo to nadherne - bolo to rozdelene do takych casti a boli tam vzorky z celeho sveta od Noveho Zelandu, cez Cinu, africke pustne kaktusy... no pekne, pekne... Potom sme sli do Japanese Tea Garden (tiez som sa dopredu este doma docitala, ze prvu a poslednu hodinu je to zadarmo, tak som to tak naplanovala, ze sme tam sli prave vtedy k veceru. Bola to typicka japonska krajinka s pekne ostrihanymi stromcekmi, cervene vyzdobene pagody, oble malebne strme mosty ponad potocik, sem tam daka socha (Buddha...). Bolo to velmi rozkosne, no mne sa tam hned pri prvej fotke pokazil fotoaparat - trochu zachrcal, vydaval take divne zvuky a odvtedy nesiel ani zavriet. Potom sme si sli pozriet Seal Rocks na pobrezi a sto rokov stary (O.K. presne 98) vysoky veterny mlyn - Dutch Windmill, kde sme stretli takeho mileho cloveka - kazdy sa tu s Tebou da do reci, zaujimaju sa o Teba, Tvoju krajinu.... Potom sme sli ku Golden Gate Bridge - no bolo tak zamracene, ze sme videli len jeho spodnu cast pilieru - ani nie samotnu cestu na nom. Hliadkujuci mlady policajt nam potvrdil, ze uz tri dni je takto sychravo a obloha sa roztrha len na par hodin v strede dna a vtedy je most vidno. tak sme si naplanovali dalsi den tak a by sme tam pocas dna zasli este raz a videli ho v plnej krase. Vecer sme zakoncili asi dvojhodinovym pobytom v The Exploratorium - je to taka obrovska hala so 650 expoziciami, ktore zabavnym sposobom vysvetluju vselijake fyzikalne, mechanicke, chemicke zakonitosti z oblasti elektriny, magnetizmu, sirenia svetla, zvuku, tepla, rozne vlnenia, pohyby, ocne a ine klamy, teplota, svetlo a farby... no proste od vymyslu sveta. Clovek by tam stravil aj cely den (a ten nas bol opat zadarmo - 1. streda v mesiaci , no nebolo casu a o 21.30 nas uz hlasny zvonec "vyhanal" von. To bol proste raj nielen pre chlapov a chlapcov ale i pre nas. Mnohym zakonitostiam sme sice nerozumeli a nebol cas na ich podrobne prestudovanie si - pri kazdej atrakcii bol podrobny opis, na zaklade coho to funguje a navod ako to vyskusat - so stlacit, otocit, urobit, presunut.... naozaj exploratorium - "vynalezna" ci ako by sa to doslovne prelozilo. Tam tak zobrat celu triedu a vsetci si zamiluju fyziku a budu sa chciet stat vedcami... No potom sme sa uz znavene celodennym chodenim pobrali hladat ten nas hostel. Tu sme mali taku mali "milu" prihodicku a dlho som vahala, ci ju vobec zverejnovat, ale ved uz je po tom a nic sa nestalo, tak aspon na "pobavenie" ju vkratkosti vyrozpravam v dakej jemnejsej verzii. Nasli sme teda nasu ulicu Folsom, na ktorej bol nas hostel (International Student Hostel- clovek by cakal cosi velkosti Druzby, ci Mlynskej Doliny . Ulicka bola ako vacsina jednosmerna, tak bolo treba do nej vojst z tej spravnej strany. To sa nam aj podarilo. Mala tusim 5 pruhov a ja som zaparkovala v tom najpravejsom - videla som sice nad nami nejaku tabulu, co sa tykala parkovania, no uz bola tma a bola zle citatelna, tak som chcela vyjst von, ze si ju prestudujem, ci tu teda v nocnych hodinach mozem parkovat. Ale to sa uz ku mne hrnul cez tych 5 pruhov z druhej strany cesty podivne vyzerajuci starsi muz a moj prvy reflex bol zavriet okno v aute, co som mala dokoran otvorene. Co som aj hned urobila, no ten pan (O.K. nazvime ho pravym menom "bezdomovec") nam chcel silou mocou nieco povedat a dost gestikuloval rukami, tak som pootvorila okno na bezpecnu sirku, cim som sa vsak vydala napospas jeho dychu, z ktoreho bolo citit o.i. najma alkohol. Ale celkom plynulou anglictinou mi vysvetlil, ze tam parkovat nemozem, lebo je tam zakaz a pokuta je niekolko stoviek dolarov (za odtiahnutie) a ze mi pomoze zaparkovat na opacnej strane cesty. No ako som spominala bola to jednosmerka a ja som bola o dost dalej ako to jedno volne miesto, ktore mi "ponukal". Uvedomila som si, ze tak ci tak tu musim zaparkovat, lebo vedlajsie ulicky boli este podozrivejsie, tak som sa mu po kratkej ale zrelej uvahe vydala napospas. Co to znamenalo? Ze on sa postavil do stredu cesty, zastavil prevmavku a ja som zacuvala cez tych 5 pruhov jednosmernej cesty na opacnu stranu cesty a zaparkovala. Uff... A bolo to dost komicke ako vsetci vodici zastali na "rozkaz" tohto bezdomovca a on to tam vsetko reguloval (o.i. to bolo asi 10 metrov za krizovatkou....) A este ma tam navigoval kolko ku obrubniku mam zastat. No ked som vypla motor, nebolo mi vsetko jedno a vedela som, ze ked vystupime z auta, bude to mat isto nejake pokracovanie. Nemylila som sa. Hned mi zacal vysvetlovat, ze mi zachranil mnoho penazi za pokutu a pomohol mi zaparkovat, tak ze ocakava za to "sprepitne". Zacalo mi to nevonat, tak som sa trosku tvarila, ze moc neviem po anglicky, no vedela som, ze jednoducho nemozeme len tak odist a nechat mu tam napospas celu noc nase auto v jeho "rajone". Tak som to ukecala z pozadovanych 5 $ na 1 $ (Inac celkom slusna cena za parkovne - normalne sa ceny parkovneho pohybuju v centre SF od 10 - 30 $ za den Velmi rychlo sme pochopili preco je parkovne na tejto ulici zadarmo. Len nas prekvapovalo, ze to bolo len par blokov od slusneho biznis centra a uz to bola taka podozriva stvrt - no uz sa ndalo nic robit - hostel sme mali zaplateny, kluc v rukach a hladat o desiatej vecer iny hostel ci hotel sme uz nevladali. Tak sme vybalili auto do posledneho papiera, zuvacky (tak nam vsetci odporucali) a len dufali, ze tam rano auto najdeme. Este rano nas pred hostelom oslovila jedna 22 rocna Oravacka - ze bola 3 mesiace brigadovat v Yellowstonskom narodnom parku a prisla si na dva dni pozriet SF a na druhy den letela domov na Slovensko. To nam trochu dodalo odvahy - my tri sme mali miestami "nalozene v gatiach" a ona sama mlada sa nebala. No co uz - "mladost - pochabost". Tak k nam este vecer prisla na izbu a trosku sme pokecali, poukazovala nam fotky... este k tomu ubytovaniu - mali sme trojpostelovu izbu - no ak ste uz boli v hosteli (ja 1. krat) tak asi viete, co to znamena - jedna poschodova postel, jedna normalna (nove matrace), jedna policka, umyvadlo, kos a to je vsetko. Sprchy (naozaj pekne) boli na chodbe. Nam to vsak nevadilo, lebo skoro rano sme hostel opustili a pokracovali v prehliadke mesta. Ja som hned rano vbehla do kuchynky odkial bol vyhlad na cestu pod oknom, kde som uvidela nase zaparkovane auto ako jedine. Rychlo mi zamrzol usmev, ked som zbadala za nim rozbite sklo. Zadnu cast auta nebolo dobre zhora vidiet, no ked sme zisli dole, bolo vsetko v poriadku a to sklo tam bolo asi uz vecer, len sme si ho v tej tme a pri ohnivej konverzacvii s ujom bezdomovcom nevsimli. Inac on nam vtedy rovno povedal, ze si takto snazi zarobit dake peniaze - ze pomoze zaparkovat takym bezradnym vodicom ako my Aspon sme sa vecer o to upenlivejsie modlili Ale ked si na to teraz spomeniem ako som si to sinula cuvanim v jednosmerke cez 5 pruhov a ujo bezdomovec mi zastavil premavku... no neviem, ci sa mam smiat, ci plakat. Ale vsetko dobre dopadlo, tak mozem pokracovat dnom predposlednym a to bol....

STVRTOK 4. okt.

Akcne rano som uz spominala... Potom sme odstavili auto v uplnom centre mesta v poschodovej garazi, ktoru som si vyhliadla este doma cez internet, kedze som vedela ake problemy su v SF s parkovanim. Vsetky veci sme si s kludnym srdcom nechali v aute, lebo tam bol aj ujo strazca, tak sme sa citili bezpecne. Potom sme si pozreli China Town - architektura domcekov, obchodiky, ludia... vsetko na ten styl - mnohi asi vobec nevedeli ani po anglicky (ako som zistila, ked som si chcela kupit telefonnu kartu a tou tetou sa po anglicky nedalo moc dohovorit, tak som to potom vzdala). Nachadza sa tam aj velmi pekna prva katolicka katedrala v Kalifornii "Old St. Mary's Cathedral". Ma okolo 150 rokov - nakolko sa v Kalifornii nenachadza dostatok vhodneho stavebneho materialu, tehly na jej stavbu boli dovezene az z vychodneho pobrezia a kamene v zakladoch z Ciny. Potom sme si pozreli vraj najklukatejsiu cesticku na svete - usek ulice Lombard - isto to poznate z obrazkov - to je typicke pre San Francisko asi tak ako Golden Gate Bridge, ci viktorianske domceky, ci tie ich elektricky v strmych ulickach. Mala stupanie tusim 30 stupnov, dalo sa po nej ist len dole a na useku asi 100 - 200 metrov mal asi 8 - 10 zataciek tvaru "S". Bolo to naozaj mile, no som rada, ze sme si to vyslapali peso a nemusela som tam drat brzdy na aute Potom sme sa sli na 70 metrovu vezu na 90 metrovom kopceku nad SF "Coit Tower" (vytahom odkial je pekny vyhlad na Downtown a mosty a krasne domceky SF. Ako asi viete - Los Angeles ma domceky jednoposchodove roztiahnute do sirky a s dvorom a San Francisko uzke vysoke domceky so spolocnymi stenami... Nazad do garaze pre auto sme sa dost ponahlali aby sme nevycerpali nasu 4 hodinovu hranicu a tak sme sa zviezli, typickym "cable car" - ta akoby otvorena jednovoznova stara elektricka (ci zubacka , ktora zvlada aj strme cesty do a z kopca. Vzadu bol taky typicky mily ujo cernoch, ktory brzil rucne - teda nie celkom - ale takou dlhou pakou ako to clovek vidaval vo filmoch. A este daval signaly takym zvoncekom. Cable cars jazdia od roku 1873 a teraz uz v podstate viac menej len ako atrakcia pre turistov (je rychlejsie a lacnejsie odviezt sa autobusom). Ale stalo to za to. Ten, v ktorom sme sa viezli my bol taky poloplny, no jeden siel oproti tak typicky ovesany cestujucimi ako hrozno - trcali z kazdej strany, naskakovali, vyskakovali.... No sranda. Chodia max. rychlostou 15 km/hod. V roku 1984 boli vsetky zrekonstruovane a mozu bezpecne premavat vraj dalsich 100 rokov. Potom sme sa uz pohybovali po meste opat len autom - najprv sme sli opat pod Golden Gate Bridge - a naozaj bol most ovela viditelnejsi ako vcera. Je to take mohutne pozerat sa nanho zospodu... potom nas taky starsi "dedeusko" ranger zkalal pozriet si pevnost pod mostom aj zvnutra. Bola to jedina pevnost na zapadnom pobrezi v rokoch 1817 az 1867 - ostatnych 30 pevnosti bolo na vychodnom pobrezi Ameriky. Branila vstup do zalivu ako vstupnu branu, dela mali dostrel vyse 3 km. Boli sme sa pozriet aj vnutri - izby vojakov, poschodove postele, stare topanky, uniformy... muzeum... Bola to uzavreta trojposchodova pevnost s nadvorim a tusim 6 metrovymi stenami - teraz sa mi to zda velmi vela, no vtedy nam to ten ujo Ranger povedal. Potom sme si za 3 $ tym mostom aj presli tam a nazad - len tak pre radost. Potom sme sli do pobreznej casti znamej ako "Fisherman's Wharf" - kopec vselijakych obchodikov, restauracii, obchodnici predavajuci rozne morske prisery - kraby, krevety, chobotnicky... rozne atrakcie, najznamejsie su asi Pier 41 odkial chodia lode na povestny ostrov s vaznicou odkial vraj nebolo uniku "Alcatraz" a Pier 39, kde okrem ineho boli desiatky ci stovky tulenov - vyvalovali sa na takych "drevenych pltiach", vydavali hlasne skreklave zvuky a otrasne to tam zapachalo..... Kupili sme tam dake tricka ako pamiatku na SF (a ja papierovy jednorazovy fotoaparat, lebo mi bolo luto, ze nemam cim fotit) a pomaly sme sa lucili s tymto vraj najkrajsim mestom Kalifornie. Kampovali sme asi 100 km juzne od SF uplne pri huciacom oceane. Opat sme dorazili az za tmy, no tentoraz sme sa asi prvykrat nemuseli nicoho obavat a spali sme spokojnym spankom az...

PIATOK 5. okt

...az do pol siestej, kedy sme pobalili stan a pokracovali cestou po pobrezi domov do LA. Inac prvykrat som spala v stane s nimi aj ja - nie ze by som sa v aute bala, no auto sme museli nechat na parkovisku asi pol km od kampu a tam som nemohla spat v aute. Ale vmestili sme sa do stanu vsetky tri. cestou sme sa zastavili na viacerych miestach, co som si este doma pripravila - ako prve bolo Monterey - taky malebny obyvany poloostrov a na nom sme sa po zaplateni 8 $ mohli dostat na tzv. "17 mile drive" - taka cesta, co viedla cez take drahsie stvrte s vilkami, cyprusmi, nadhernymi golfovymi ihriskami na pobrezi... a aj to samotne pobrezie bolo nadherne, clenite, skalnate... No tam asi nebyvaju ucitelia Dalsiu 1,5 hodinku sme stravili na mieste Point Lobos State Reserve - tiez nadherne pobrezie, clenite, skalnate i piescite s priehladnou modrozelenou vodou, kopec ostrovov s cervenym rastlinstvom, vtactvom, tulenmi.... Teraz ani nemozem napisat, ze" ved uvidite", lebo neviem, co z toho mojho papieroveho cuda vyjde... Celu cestu sme vpodstate sli pobreznou cestou "1" tzv. "PCH" (Pacific Coast Highway), ktora je vacsinou dost klukata, uzsia, vtesana do strmeho svahu hornateho pobrezia - na zvodidlach usetrili, tak tam treba jazdit ozaj opatrne. Sli sme aj po viacerych mostoch nad hlbsimi udoliami. Mnoho krat sme sa zastavili na nejakych odpocivadlach s peknymi vyhladmi. Skoro celu cestu bola nadherna modra obloha, ocean, pobrezie... Posledne zastavenie bolo na tzv. Morro Rock - je to 190 metrova skala vyrastajuca z oceana - je to vlastne poloostrov, na ktory sa da dostat uzkym pasikom pevniny. No na skalu sme neliezli, lebo sa uz stmievalo. Na pobrezi chystali prave nejake oslavy, tak tam bolo trosku zivo. Potom sme si to uz sinuli potme priamou cestou az domov, kde sme dorazili v neskorych nocnych hodinach. A este jedna perlicka - Tomi nasu cestu sledoval z domu, ked na internete sledoval stav nasho uctu v banke, v ktorych miestach som brala kartou benzin.... a potom si to pozeral na mape kde prave sme a tak to scasti prezival s nami.

SOBOTA 6.okt.

Zakial som si ja - uplne grogy zo soferovania - "trosku" dlhsie pospala, Tomi siel s babami do Kmartu dat vyvolat filmy a baby si pokupovali dake veci domov. Poobede sme doma mali burzu fotiek z prveho dvojdnoveho vyletu - kazda sme si dali urobit dve sady fotiek a navzajom sme si ich vymienali. No bola zabava. Navecer sme sli na "Oktober Fest" - bolo to v blizkej stvrti Montrose - na ulici Honolulu, ktora bola pre to uzavreta a bolo tam kopec stankov s jedlom, vselicim, ziva muzika, atrakcie pre deti, sutaze, popularne hladkanie zvieratiek.. a samozrejme to hlavne - pivo (co nas ale vobec nelakalo). Zakotvili sme aj v jednom obchodiku kniziek, CDciek, kde 4 mladi hrali na gitarkach, bicie... Vecer dlho do noci kecanie...

NEDELA 7.okt.

Po kostole sme sa zastavili v blizkom parku, kde bola prave daka vystava starodavnych auticok. No to bola pastva pre oci - tie vsakovake predvojnove vylestene modely - aj my baby sme hikali a o Tominovi ani nehovorim, ten len behal od jednemu k druhemu ako male dieta a vravel ake si kupi ked bude velky... Len co sme prisli domov, vo dverach sa zjavil sused, ze ci sme citili to zemetrasenie - my ze "nie", lebo len teraz sme dosli. Vraj asi pred hodinou bolo - sice len 3 stupen, no oni nad nami ho dost dobre citili - akoby im nikto skakal po strope. Tak takto sme zmeskali aj druhe zemetrasenie - prve sme prepasli pred meisacom na lodi (10 minut pred vstupenim na pevninu) a druhe teraz. Ja vravim "nastastie", Tomi "bohuzial". Po obede isiel Tomi s Matou a Veronikou do Getty Center - take museum na vrsku nad LA, co dal postavit jeden olejovy miliardar - uz som o tom pisala asi pred mesiacom, ked sme tam boli. Ja som zatial doma chystala kufor, kttory som na druhy den posielala po nich domov do Bratislavy. Ked sa vratili, dali sme si veceru a potom pre zmenu ja som bola "vyvencit" navstevu do Pasadeny - taka znama stvrt s rusnym nocnym zivotom, mnozstvom kaviarni (kde su prechody pre chodcov aj diagonalne).... Navrat okolo 22.00 hod, nocne kecanie...

PONDELOK 8.okt.

Doobeda sme boli v Rosse a baby porobili posledne nakupy osatenia. Potom trochu uz aj balenie, poobede sme sli k oceanu na Venice Beach - bolo dost zamracene a zima, tak na kupanie v oceane nebolo ani pomyslenia, no porobili sme par akcnych fotiek (teda ten, kto mal fotoaparat :-( a oni sa aj omocili po kolena.... brrrr..... v takej zime. No Pacifik je Pacifik Pri oceane vdaka studenym prudom byva vzdy asi o 10 - 20 stupnov F menej ako tu u nas v horach. Poprechadzali sme sa po pobrezi - obchodiky, vestci, tetovaci, maliari.... Potom sme sli pozriet do Hollywoodu znamy chodnik slavy s hviezdami znamych osobnosti a odtlacky ruk a noh hercov pred Chinese Theatre. Doma neskora vecera a rozluckovy vecer a "party" pri svieckach.

UTOROK 9.okt.

Doobeda sme este skocili na postu poslat pohladnice, listy... Nakolko lietadlo im slo o pol stvrtej a mali tam byt dve hodiny predtym, cize o pol druhej a od nas je to taka hodinka cesty po dialnici a museli sme si nechat daku casovu rezervu na pripadny defekt, tak sme vyrazali dost skoro - okolo 11.30 hod. Auto sme opat odparkovali na velkom parkovisku a na letisko sli takym autobusikom, velmi rychlo nasli Air France a po chceck-in mali este hodinu casu na kecanie - no uz to bola skor taka pochmurna nijaka nalada. Rozlucili, zakyvali sme si, otocili inym smerom, brzdili do ocu zenuce sa slzy.... a lietadlo ich pohltilo do svojich utrob. Nastastie az potom mi Tomi povedal o tom leteckom nestasti co sa stalo v Taliansku... Teraz ma napadlo, ze som uplne zabudla opisovat tie Matine stastne zazitky - tak len rekapitulacia - dvakrat nasla na zemi mincu, raz stupila do vonaveho hmmm.... raz ju zase trafila cajka a oznackovala svojou bielou farbou.... no skoda, ze to Las vegas nevyslo - to by vsetky kasina zbankrotovali ake stastie by Mata mala.....

Na druhy den som opat nastupila do skoly - caka ma trochu dohanania uciva. Hned na stvrtok som musela odovzdat esej na temu "Spanok", co sa mi v tom stave, v akom som bola velmi lahko pisalo - dokazala by som o spanku pisat aj tri strany, taka som bola nevyspata. Insomnia (problemy so zaspavanim) mi isto nehrozila. Poobede som bola dat vymenit v aute olej a na pravidelnej kontrole a... no Tomi mi to zakazal aj napisat, no mne to neda - museli sme ihned dat vymenit vsetky 4 kolesa - boli vo VELMI zlom stave - mechanik sa len cudoval, ze sme na tom prisli zo San Franciska. Tak aj tu sa prejavovala sila Vasich modlitieb. Vdaka. Pocitovali sme to velmi casto - az podozrivo nam nakoniec vsetko vychadzalo...

Po prechodnom ochladeni je tu opat leto. v skole sme vcera preberali "recepty starej matere" - teda akymi bylinkami a inymi nedoktorskymi postupmi liecia v Korei, Mexiku, Brazilii, Cine, Armensku, Bulharsku, Slovensku (.... Prebrali sme od kasla, nadchy, bolesti hlavy, brucha, popalenin az po stikutku. No bolo to zaujimave - taka zmes kultur. Mozno raz o tom napisem aj blizsie.

zajtra dame do opravy fotoaparat. Teraz v nedelu sa chystame na slavnostnu sv. omsu s kardinalom Mahony. Isto som na vela veci zabudla, no uz ma boli chrbat od tolkeho sedenia a tukania do pocitaca, tak koncim a zdravim Vas vsetkych tam doma. Nebojte sa, tie zazitky neboli az take hrozne ako za tu mozno zdaju (boli este dobrodruznejsie Prajem pekny vikend tym, ktori to citaju doma a pekny tyzden tym, ktori tieto riadky citaju az v pondelok po praci.

v myslienkami stale s Vami