takze bez dlhych uvodov pokracujeme v cestopise:
NEDELA - 21. oktober 2001
Len Vam letmo pripomeniem carovny motel, v ktorom sme vcera vecer zlozili svoje kosti a hned Vam bude jasne, preco sme este pred vychodom slnka co najrychlejsie futosili dalej...
Nasa prva zastavka bola hned po dvoch hodinach jazdy a
bol to SUNSET CRATER VOLCANO NATIONAL MONUMENT. No
mozno si uz hovorite, ze o krateroch bolo dost, no
toto bol pre zmenu vulkanickeho povodu. Ale kedze som
prislubila, ze budem strucnejsia - tak tak cinim -
sopka vybuchla cez zimu roku 1064 a 1200 stupnov
horuca lava prinutila dole zijucich Indianov hladat si
nove pribytky. Ako priklad som vcera spominala ten
Walnut Canyon, kde mali puebla vytesane do strmych
svahov kanona. No dalsie generacie sa za par desiatok
rokov este vratili a hospodarili na urodnej pode asi
dalsie storocie. Tak sme si trosku pobehali po
ciernej, ostrej lave, poobzerali typicku krajinu....
kedysi viedol turisticky chodnik az na okraj kratera,
no v roku 1974 ho zavreli aby sa priroda spamatala 
Potom sme navstivili zachovale ruiny Indianskych
obydiel - miesto sa nazyvalo WUPATKI NATIONAL
MONUMENT. Kedze to bolo dost blizko od tej sopky, tak
aj odtial Indiani brali nohy na plecia... Jeden taky
komplex bol zvlast dobre zachovany - poschodovy, s
mnohymi miestnostami, aj spolocenskou okruhlou halou
pod holym nebom (tam asi tancovali okolo ohna .
Postavane to bolo z nalamanych kusov pekneho cerveneho
pieskovca. Ved uvidite na fotkach....
Az doteraz sa mi darilo byt vcelku strucna, no kazdy
kto navstivil Grand Canyon mi da za pravdu, ze tu to
bude asi tazsie. Lebo prave tam viedli nase kroky na
prave poludnie. Za spomenutie stoji asi aj cesta,
resp. zvlastnosti krajiny, kade sme prechadzali. Ako
mnohi isto viete v Amerike je este vela rezervacii so
zijucimi Indianmi. My sme sa pohybovali najma na uzemi
Navajov. Ako sme pocitili, ze sme vstupili na ich
uzemie? Velmi rychlo. Okrem osamelych obydiel, ci
mensich osad (5 - 10 "domov") v pustnej, kamenistej
krajine (to im teda Amici nedali nic moc urodnu podu),
cesty boli lemovane roznymi putacmi na male indianske
"obchodiky" - res. len take stanky, ci siatre popri
ceste (no oni to volali "Indian market"), v ktorych
predavali svoje vyrobky. Vo viacerych sme sa aj
zastavili a pokochali sa nad krasou ich kultury,
umenia a preciznostou prace. Boli tak rozne vyrobky z
dreva, kamena, malovane obrazky, hlinene nadobky,
vselijake goralky, ozdobne luky, sipy, tomahavky,
vselijake umelecke vyrobky z koze, vtacich pierok...
bolo to naozaj velmi pekne.. pastva pre oci. Predavali
to ozajstni Indiani - stare squaw jak vystrihnute z
"Winetuovky", no na mladsich uz bol citit vplyv
okoliteho sveta - od perfektnej anglictiny, cez
oblecenie az po malu registr. pokladnicu akceptujucu
aj kredit karty. Ked sme popri nejakom preficali autom
bez zastavenia, este stale sme neboli strateny pripad,
lebo najblizsiech par stoviek metrov, ci aj par
kilometrov boli popri ceste starucke rucne pisane
tabule, na ktorych bolo cosi ako "Nikdy nie je
neskoro", "Este vzdy sa da vratit", "Len 200 metrov
dozadu", "Indiani vas cakaju", "Bol to najlepsi obchod
v sirokom okoli".... a pod. Takze ak niekto co len
trosku vahal, tabule ho presvedcili sa vratit
Ale dost bolo omacky - podho uz na GRAND CANYON.
Neprezdradim nic nove, ked napisem, ze k jeho vzniku
pomohla rieka Colorado, ked sa miliony rokov
zarezavala hlbsie a hlbsie. Samotny kanon je dost dlhy
(277 mil = asi 450 km), no za turisticke centrum sa
povazuje len niekolko desiatok mil - mozno do 100 km.
Severny a juzny okraj kanonu su od seba vzdialene
vzdusnou ciarou asi len 15 km (v najsirsom mieste asi
25 km), no ked sa tam chcete prepravit autom (obist ho
dost daleko, kde je uz taky plytsi, uzsi a ide cez
neho tzv. "Navajo Bridge") caka vas 215 milova (asi
350 km) cesta. Severny okraj je v nadm. vyske okolo
8000 feet - t.j. okolo 2600 m.n.m. a juzny okolo 2200
m.n.m. Rieka Colorado sa nachadza skoro 2 km pod
okrajom kanona.
No aj ked clovek dopredu vie, vsetky
tieto informacie a tusi, co ho caka, musi sa poriadne
nadychnut pred prvym pohladom do kanonu. Ja teda nikdy
nezabudnem na to ako sme prisli na prve miesto pri
jeho okraji. Volalo sa to "Desert View" ostali sme
uplne bez slov. Bola to ozaj neskutocna nadhera,
mohutnost a sila prirody. Clovek len pozeral a
nechapal ako sa to mohlo urobit. No rychlo sme sa
spamatali, ked sme si uvedomili, ze to "polooblacno",
co bolo cely den sa za 2 minuty zmeni na uplne
"oblacno", tak sme este pred zajdenim slnka za oblaky
stihli urobit poslednu fotku. Ja som bola najprv dost
nestastna, ze je take zamracene pocasie, no tam hore
bolo pre nas pripravene nieco krajsie... Ako vyzera
objavovanie kanona? Kedze na zostup dole ku Coloradu
sa odporuca asi den (a nazad hore teda tiez a
tolko casu sme nemali, tak sme obdivovali krasy tak
"po americky", zhora. To znamena odviezt sa autom na
daky viewpoint ("vyhliadkovy bod"), prejst par
desiatok, ci stoviek metrov, pokochat sa vyhladmi
(ktore clovek ziskal vlastne zadarmo, bez akejkolvek
telesnej namahy - v Tatrach si to clovek musi
vyslapat) a ist k autu a na dalsi vyhliadkovy bod.
Tomino to popisal podobne: "prirutime sa autom k
viewpointu (oznaceny fotakom), vyskocime, jeden z nas
sa postavi do popredia (zakryjuc cast nadhernej
scenerie), druhy namieri a cvakne, este letmy pohlad a
ficime dalej". Samozrejme trosku prehana, nie vzdy to
tak bolo, no faktom je, ze sme mali velmi husty
program a nebolo casu na dlhsie celodenne tury... asi
po dvoch hodinach takehoto obdivovania sme odstavili
auto a pobrali sa objavovat zapadnu cast kanonu. Ta
bola uzavreta pre auta, premavali tam len tzv. shuttle
buses. To je vlastne bezplatna kyvadlova doprava,
ktoru zaviedli aby co najviac chranili toto
prostredie, zminimalizovali vyfukove plyny (aby nebol
"opar" a lepsie sa fotilo ) Autobusy boli dost
stare rozhegane (co nas celkom potesilo, ze aj tu maju
nieco stare ale take mile, s privesmi. Boli
oznacene 3 farbami, chodili teda po 3 trasach, mali
sme zoznam ich zastaviek, chodili kazdych asi 10
minut, cize bolo to dost pohodlne. Vodic robil zaroven
aj sprievodcu.
Clovek vystupil na mieste, z ktoreho sa
mu zdal pekny vyhlad do kanonu, pokochal, poprechadzal
sa 10 - 20 minut a dalsim autobusom siel dalej popri
okraji kanonu. Tejto cinnosti sme sa venovali teda asi
dalsie tri hodinky. Pocas jazdy autobusom sme videli
mnoho srniek, niektore nam prechadzali tesne pred
autobusom a dokonca jedneho obrovskeho jelena (pri tej
zime, co tam bola som si ho skoro pomylila s polarnym
sobom ) Vecer sme si nasli jedno z poslednych miest
vo velkom kampe a dali sa varit veceru. Rozlozili sme
vsetky potrebne instrumenty, zapalili plynovy varic,
ked tu zrazu zacalo cosi mokre padat zhora! Dazd!!!
(Prvy a jedniny raz pocas tych asi 30 noci, co som tu
spolu spavala po kampoch. Ale kedze hlad a chlad je
mrcha, teplu veceru sme si uvarili aj tak - len sme
mozno vyzerali trochu netradicne stojac nad varicom s
dazdnikom a chraniac tak jeho ohen. Ale ved uz bola
tma. Usinali sme s prosbou o pekne pocasie pre den
nasledujuci. Ako to dopadlo sa dozviete az zajtra,
lebo noc uz pokrocila. Aj o vcerajsom sviatku
Helloween napisem az zajtra.
Nech Vas predlzeny vikend, ktory tam mate naplni pokojom a najdete si hodnu chvilu na zastavenie a ZAMYSLENIE.