27. list (3. cast)

Skusim sa trochu odputat od mostov v Kalifornii (po tych dvoch v San Francisku a San Diegu sme sa len pred par tyzdnami s Matou a Veronikou prehanali) a pokracovat v opise nasich ciest. Takze kto mate chvilku casu prajem prijemne citanie.

PONDELOK - 22. okt. 2001

Aj ked, ako som vcera pisala, boli sme ocareni GRAND CANYONom treba uznat, ze bolo zamracene a trochu opar, cize viditelnost nebola nic moc. A ten opar vraj byva vacsinu roka, cize uplne cista viditelnost byva len par dni v roku. A to sme netusili, ze nocny dazd nam prinesie prave jeden z nich. Nadranom sme sa zobudili a s radostou vzhliadli jasnu hviezdnatu oblohu, ktora vestila krasny den. Rychlo sme pobalili nasich "par svestek" a nahlili sa autom k okraju Grand canyonu aby sme si vyhliadli nejake dobre miesto na pozorovanie vychodu slnka, co nebol velky problem, lebo vsade to tam bolo uzasne. Asi sme si vybrali ozaj dobre, lebo uz tam z rovnakeho dovodu cakalo par ludi. Ktovie odkedy tam cakali. Ved este bola skoro uplna tma, len ustupujece hviezdy prezradzali, ze Oscar sa chysta na svoju kazdodennu put. Neda mi nespomenut STRASNU zimu, co tam bola. Mala som na sebe asi 5 vrstiev oblecenia a aj tak som drkotala zubami. Asi to bolo aj tou nadmorskou vyskou, neskorym oktobrom - vraj niekedy tam uz mavaju aj sneh (ani by som sa necudovala keby zacalo snezit), fukal silny vietor... brr... Takto sme tam poskakujuc cakali asi pol hodinku, no stalo to za to. Podla ruzovych farieb sme tipovali, ze kde asi vyjde, no opat raz nas Oskar prekabatil - vysiel spoza obzoru za jedinym malym oblacikom na jasnej oblohe uplne inde ako sme cakali. A potom nasledovala uzasna hra farieb a tienov, ktora sa ani neda opisat. Len sme stali a s otvorenymi ustami pozorovali meniaci sa kanon - jeho bocne strme stity hadzali naokolo dlhe ranne tiene... A pociatocna fialova sa menila s pribudajucim slnkom na ruzovu, cervenu, oranzovu, zltu.... Fakt neviem ako to mam opisat. Cez den uz slnko tie farby dost vypali, takze sa straca ta plastickost, ktoru ma kanon rano vdaka tym tienom... Potom sme si presli este raz zopar tych miest, kde sme boli vcera a nafotili kopec zamracenych, oparovych fotiek a napravili chybu dalsim filmom Na jednom takom vyhliadkovom mieste sediac na kamennom muriku nad kanonom sme si prave rozlozili ranajky - konzervu s udenymi sardinkami, papriku, rajcinu, domaci chlebik... nikde nikoho, ked tu zrazu dosiel manzelsky par v strednych rokoch a ona sa nam hned prihovorila so slovami, ze "Toto vyzeraju byt europske ranajky, ze?". Tak nas pekne odhalila. Ale velmi sa jej to pacilo, ze my v Europe mavame dost syte ranajky, je to aj zdrave... oni sa vacsinou nadlavia az na veceru. Tak sme sa dali do reci, vysvitlo, ze jej dedko bol Cech a dal vystavit nejaky znamy kostol tu v mestecku kam sa pristahoval... atd. naozaj je zaujimave sa tu rozpravat s ludmi - skoro kazdy bol bud v Prahe, Budapesti, Viedni ci aj Bratislave a je zaujimave vypocut si ich postrehy. Ked sme sa s nimi rozlucili, vzapati prisli dalsi turisti - tentoraz to boli 2 mladi Cesi, ktori tu boli cez "Work and Travel" - 4 mesiace robili v nejakom narodnom parku a poslednych par tyzdnom pred odchodom domov spoznavaju okolitu prirodu. Chudali mali problemy s letom, lebo mali za 4 dni letiet so Swiss Air a ten teda uz nelietal. Ale brali to sportovo. Ale Vanekova, strucne, strucne... Takze opustame juzny okraj Grand canyonu a vydavme sa na jeho severny okraj - tych 350 km, co som spominala. No cestou mame este nachystanych par zastaveni. Resp. aj samotna cesta cez uzemie Navajov bola zazitkom. Dlhe rovne cesty popri vysokych cervenych pieskovcovych utesoch roznych tvarov, pod ktorymi mali svoje obydlia Indiani - od drevenych chatrciek, cez obytne privesy, okruhle domceky az po klasicke 'teepee'. Ich dobytok - od konov az po terenne auta. Asi po dvoch hodinach sme presli ponad rieku Colorado cez NAVAJO BRIDGE - tento most spajal dve doslova kolme cervene skalne steny. Nebol velmi dlhy, no zaujimavostou bolo, ze ho postavili uz dost davno (tusim v roku 1929). Pri tom moste bol aj pekny 'visitor center' s fotografiami ako stavali ten most, mnozstvom kniziek, map, pohladnic, obrazkov (ako aj vsade inde) o nar. parkoch i kulture Indianov... Pri parkovisku bolo aj par Indianiek predavajucich vselijake ozdoby a asi som velmi posluchala, lebo mi Tomino "nanutil" kupit si krasny indiansky nahrdelnik - vraj v Bratislave nie je tolko Indianov... Ta drobucka starenka bola taka mila, ze som neodolala a opytala sa jej, ci si ju mozem odfotit (inak si ich nemozte fotit - ani ich pribytky, nic - len po opytani). Mozno jej to aj trosku polichotilo, taka bola zlata...

Potom sme sa autom dostali az ku Coloradu - cize sme zostupili tych vyse 1,5 km dole do kanonu. Volalo sa to tam LEES FERRY a bolo to carovne miesto - malo ludi, modra obloha, teplo, opat cervene pieskovce roznych tvarov, priezracna voda Colorada, par rybarov, lodiek... Zaujimavostou boli tzv. 'Balanced Rocks" - take obrovske skaly v priemere aj 10 metrov stojace na stopke o sirke 2 - 3 metre (mame jednu velmi dobru fotku odtial, ved uvidite za par dni snad na internete). Pekne sa vynimali na tej rovine. Potom sme pokracovali popri VERMILION CLIFFS - tiez cervene piskovcove, zaujimavych tvarov. Na jednom mieste sme sa zastavili aj pri takych pozostatkoch ind. obydiel - tam to mali aj celkom jednoduche postavat - pod tymi 'balanced rock' len dostavali dve bocne steny (resp. tak dogulata), ved 'strechu' uz mali nad sebou.

Potom nas cakalo mensie prekvapenie - po dlhych rovnych cestach cez pustne plane bez rastlinstva ohranicene cervenymi stenami, sme narazili na LES! Skoro normalny les! Teda taky obycajny slovensky, no tu si ho tak vazia, ze z neho urobili narodny les - KAIBAB NATIONAL FOREST. Najprv to boli len take vacsie kriky, no so zvysujucou sa nadmorskou vyskou sa zvysovala aj vyska stromov - v nadm. vyske okolo 2500 m.n.m. to uz bol nadherny husty ihlicnaty les. Resp. sem tam bol zmiesany - jedlovo - brezovy, pricom v nizsich polohach boli brezy odete v nadhernom zlatistom sate, no asi kilometer vyssie uz booli uplne hole. Ale aj tak zaujimava kombinacia. U nas v takychto nadm. vyskach uz nerastie ani kosodrevina

Pomaly sme sa teda priblizovali k severnemu vstupu do GRAND CANYON NATIONAL PARKU. Cez zimu (resp od polovice oktobra) byva tato cesta uzavreta kvoli snehu az do jari. No mali sme stastie, bola este otvorena, hoci sa nam zazdalo, ze padlo aj par vlociek... zeby uz fatamorgana?..... Tato severna cast je ovela menej navstevovanejsia, hoci je rovnako krasna ako juzny okraj GC. Mozno kvoli tazsej dostupnosti, klukatejsej strmsej, dlhsej ceste.... No opat sme sa tam zastavili na par vyhladoch, urobili mensie vybehy z auta, stretli dalsi cesky mlady par - ona tu cez leto 'au-pairku' (starala sa o deti) a teraz uz len cestovali po nar. parkoch. On bol taky typicky Honza z rozpavok, co siel do sveta... Sem-tam si s Tominom pripominame jeho flegmaticky komentar, ked si sadol na taky skalnaty previs nad kilometrovym kanonom a na zhrozenu poznamku jeho frajerky, ktora od strachu ledva lapala dych, odpovedal: "Kam bych padal???" O tom, ze ja som tam sedela par minut pred nim radsej pomlcim Trosku sme sa s nimi zakecali, vymenili si cestovatelske skusenosti a draho za to zaplatili - nestihli sme potom zapad slnka z miesta, kde sme chceli. Dosli sme ozaj par minut po zapade, no divadlo a hra farieb sa nastastie este neskoncilo - vitazila ruzova a fialova.... Urobili sme si tam taku dlhsiu prechadzku, pockali az do uplneho zotmenia, otvorili konzervu a ako posledne auto opustali parkovisko. Cakala nas umorna 3 hodinova cesta nazad ponad Colorado do mesta PAGE, resp. kusok za nim do pristavu WAHWEAP, kde nas cakalo dalsie dobrodruzstvo. Okolo pol jedenastej sme teda dost unaveni dorazili do hotela v pristave, ktory bol pre nas zadarmo, resp. v cene listkov na lod, ktore sme mali objednane na dalsi den. S radostou sme uvitali teplu sprchu a makke postele - predsa len v tom aute je to trochu tvrdsie Hotel bol naozaj krasny - v izbe sme mali nadherne ustlate dve obrovske stvorcove postele (oni ich tu volaju podla velkosti 'queen', 'king'... a naozaj su take velke), TV, krasne obrazy s indianskou tematikou, obrovske zrkadlo, 4 pekne stylove stojanove lampy, kavovar so sackami roznej kavy, cukru (rano sa zisli)... V kupelni sme mali 12 (slovom dvanast) bielych frote uterakov vsetkych velkosti (tolko nemame ani doma . Hned sa mi to zdal zbytocny prepych a plytvanie, no prekvapili nas vselijake karticky vysvetlujuce strategiu hotela - ako sa snazia setrit vodou, energiou... - ako mas dat navajo, ze co si pouzival a co nie (pouzite uteraky dat na zem a upratovacka ich vymeni za ciste, aj pohare.... atd) Nad vanou vbudovane do steny davkovace samponu, kondicioneru, sprchoveho gelu... rano cerstve hrubocizne noviny pred dverami... atd. Mozno je to celkom bezne, no my sa moc nepohybujeme v hoteloch (vlastne to bolo po prvykrat od svadobnej cesty v Tatrach) tak sme boli milo prekvapeni. Alebo sme to len moc porovnavali s tym osumtelym (to je slabe slovo) motelom... Ale to uz sa nam oci krizili od unavy, takze dobru noc.....

UTOROK - 23. okt. 2001

... a dobre rano! Kedze sme vcera dosli neskoro vecer za uplnej tmy, nemali sme ani sajnu aka nadhera sa ukryva za hotelom. Ale pekne po poriadku. Na toto doobedie som este z domu objednala vylet lodou po jazere LAKE POWELL, pricom cielom cesty bol RAINBOW BRIDGE NATIONAL MONUMENT - posvatne miesto Indianov Navajo, Hopi, Paiute aj inych kmenov... Preco prave lodou? Lebo k nemu nevedie ina cesta - bud 25 kilometrova pesia tura (na ktoru sme nemali cas a ani potrebne povolenie od Navajov) alebo lodou po jazere. Ani neviem, kde zacat, ci jeho proporciami, vznikom, ci cestou... Co to teda je? Prirodny most vytvoreny prudiacou riekou pocas milionv rokov. Vyska obluka je okolo 90 metrov (skoro ako Socha Slobody), jeho sirka ponad rieku je len o cosi mensia ako vyska a hrubka obluka je okolo 10 - 13 metrov. Viete si to predstavit? A same to stoji a popod tecie voda... Ale este par slov k ceste. O 7.30 rano sme uz stali na recepcii, odovzdavali kluciky od izby a pri dalsom okienku sa hned registrovali na lod. Jazero bolo vytvorene z rieky Colorado, ked v roku 1963 vystavali priehradu a vodnu elektraren v meste Page, ktora zasobuje elektrinou znacnu cast krajiny. Jazero sa naplnalo dalsich 14 rokov, ma dlzku okolo 300 km a ma velmi clenite pobrezie s mnozstvom bocnych ramien, takze dlzka jeho pobrezia je az 3100 km!! Je pod spravou Nar. parku - GLEN CANYON NATIONAL RECREATION AREA. Napriek tomu, ze rocny uhrn zrazok je len okolo 16 cm, rastie v oblasti vyse 750 druhov rastlin. No co je na nom take nadherne? Brehy jazera nie su plytke svahy ale strme cervene pieskovcove steny vyrastajuce doslova priamo z vody. Miestami bolo jazero sirsie, miestami uzsie, ale stale nadherne modre ako aj obloha. Boli sme na otvorenom vrchnom poschodi lode, kde sice trochu fukalo, ale bol odtial nadherny vyhlad - aj vdaka tomu, ze sme sedeli na prvych miestach. Cesta tam trvala 2 hodiny (okolo 80 km). Asi po pol hodine jazdy sme prekrocili (ani o tom nevediac) hranice a presli tak z Arizony do Utahu. Najprv sme sli dost rychlo po hlavnom jazere, obchadzajuc vselijake velke ostrovy vytrcajuce z vody, no poslednych asi 15 minut sme sli do takeho bocneho kanonu a to bol zazitok - uzka klukata "cesticka" pomedzi cervene kolme vysoke steny - no nasa kapitanka mala co robit aby vytacala zakruty- to sla uz lod samozrejme velmi pomaly. Okolite steny pripominali rozne sochy, zvierata... Nasa "vodicka" (ci 'lodicka' ci ako sa to povie na lodi?) vsetko tak pekne komentovala a my sme hladali na stenach krokodilov, jasterice, bizony... atd. V cistej vode sme videli kopec obrovskych ryb. Nakoniec lod pristala pri dlhom mole a na hodinku nas vypustili k tomu RAINBOW BRIDGE NM. Uz z lode sme ho videli, no cim sme prichadzali blizsie, tym nas viac ohuroval. Bol to k nemu len kusok, no az celkom pod neho sme nesmeli ist - respekt a ucta k posvatnemu miestu Indianov - oni toto miesto poznali stovky rokov, no az v tomto storoci (1909) ho objavili aj belosi (tusim za pomoci jedneho Indiana). Po vytvoreni jazera sa stal este pristupnejsim a tak aj znamou turistickou atrakciou. Nemenej zaujimave by boli aj okolite pozostatky obydiel Indianov (niektori tam este aj ziju), no tie nie su pristupne pre verejnost. Koho by zaujimali cisla priehrady - "hreben" ma dlhy okolo 500 metrov, je vo vyske asi 230 metrov nad dnom a najvacsia hlbka jazera je tam okolo 170 metrov (to je dost). Este mozno dlzim vysvetlenie k tej prvej (ci druhej) vete dnesneho dna. Ono ked sme vcera vecer za tmy hladali ten hotel, tak sme si vsimli blikajuce svetielka dakej husto obyvanej dedinky, no az rano sme zistili co to bolo. Od dedinky to nemalo daleko len s tym rozdielom, ze to bola dedinka lodiek na vode. Tu je to velmi casty sposob rekreacie - prenajat si tzv "houseboat", cize vacsiu lodku zariadenu ako maly domcek a len tak si vegetit, prip. sa prevazat na jazere - cestou sme aj par stretli. Vacsina z nich ma vzadu zhora smyklavku (nikedy aj tocenu) priamo do vody , takze verim, ze je to raj pre decka... Len ked nam hovorili ceny za prenajatie takejto lodky na tyzden tak nam zamrzali usmevy (okolo 1000 - 2000 $). Potom opat dvojhodinova cesta nazad - ukludnujuca, slnko pali, vietor fuka, lod sa hupe, ticho az na pravidelny hukot motora, naokolo sama modra a cervena... Par skorych vstavani zanechalo na nas stopy a Tomi asi 4 krat vyuzil kavu na lodi (bola zadarmo Ja bohuzial (ci nastastie?) kavu nepijem, tak som sa musela presviedcat, ze nie som ospala...

...ale nebolo to ani velmi tazke, lebo som sa velmi tesila na miesto kam sme potom sli. Isto to poznate aj vy, len mozno neviete, ze sa to takto vola a tu sa to nachadza - byva to vo vsetkych prirodnych kalendaroch, vacsinou sa to fotografuje pri zapade slnka (z jedneho konketneho miesta) a vyzera to ako taka cervena skalna kopa (aj 300 m vysoka) hore odrezana vytvarajuc tak akusi nahornu plosinku a naokolo je uplna rovinka. A takychto roznych utvarov je tam vela. Isto ste to uz videli - po Grand Canyone je to vraj najtypickejsie miesto Spojenych statov (a tiez som citala, ze je to druhe najfotografovanejsie miesto na zemi, osmy div sveta...atd). A natacalo sa tam kopec znamych filmov - Vesmirna odysea, Jazda, Vtedy na zapade, Forest Gump, Navrat do buducnosti II, III... a desiatky inych. Dokonca sme sa rozpravali aj s jednych Indianom, co hral v jednom filme. No a o reklamach ani nehovorim - asi najznamejsia je Marlboro. Ale este stale som neprezradila nazov tohto carovneho miesta. Tak tu je - MONUMENT VALLEY NAVAJO TRIBAL PARK. Este aspon par slovami o ceste - z toho pristavu to trvalo asi dve hodinky po pustnej krajine lemovanej Indianskymi domcekmi, no to uz nebolo pre nas nic nove. No co bolo nove bola pustna burka, ktoru sme zazili. Myslim, ze to tak mozem nazvat. Ked sme sa zastavili na jednej benzinovej pumpe a vysli z auta, obklopili nas vselijaki divi psi a Tomi sa marne pokusal v tom vetre otvorit dvere na predajni benzinky. Ja som ho len videla z auta, ako sa marne snazi bojivat s nimi, no nakoniec dosiel do auta, ze je pumpa zavreta, co sa mi vobec nezdalo, lebo tam bolo na okoli par ludi. A naozaj - asi nejaky skuseny domaci vedel, ze dvere sa tak tazko otvaraju preto aby ich vietor nevyvalil, tak sme sa nakoniec dostali dnu. No co bolo najhorsie nefukal len vietor ale niesol so sebou dost hustu nadielku piesku, ktora sa pekne usadzala na cloveku na tych najneprijemnejsich miestach - este pri veceri (to bol tiez zazitok) nam skripal chlieb pod zubami (hmm.. a naozaj to nebolo tym chlebom Dvere auta sme museli silno drzat pootvorene aby ich vietor nevyvalil uplne... Ked sme sli autom, tak miestami to bolo ozaj ako s tych filmov - cerveny piesok sa zviril nad cestou (jedno take miesto som presla s dost velkymi obavami, ci nam nezdvihne aj auto a naokolo vietor rozfukaval tie gulate susene pichlave kriky (priemer asi pol az tristvre metra) ako na divokom zapade - uz nam chybala len harmonika z filmu "Vtedy na zapade". Jeden takyto chuchvalec sme aj zachytili autom, tak sme potom cistili vpredu tie mriezky od pichliacov. No veselo. Uplna divocina. Ked sme dorazili na miesto, Visitor Ceneter bol uz zavrety a furt sme boli dopleteni kolko je hodin, lebo sme viackrat prechadzali hranicu Utah - Arizona - Utah - Arizona - Utah... (Obidva staty su uz v inom casovom pasme, no Arizona pre "zjednodusenie" nema letny cas) a niekde sa Indiani prisposobuju casu vacsiny turistov a o par dni sa zmenil cas na zimny (co sme nevedeli - ale o tom az neskor), tak sme sa najprv snazili posuvat stale hodinky hore - dole, no uz sme potom vobec nevedeli, ze kedy slnko vychadza, zapada (co boli pre nas dolezite medzniky kvoli foteniu tak sme nakoniec rezignovali a ponechali si nas kalifornsky cas (co sa nam neskor nevyplatilo). No ale podme k samotnemu objavovaniu kras tohto monumentu. Uz prvy pohlad, ked sme odstavili auto bol ohromujuci (videli sme presne taky obraz ako byva na tych krasnych kalendaroch, obrazkoch...) a to som este netusila co nas caka... Dopredu som sa docitala, ze pomedzi tieto "skaly" vedie 17 milova 'dirty road" - cize kamenista, pieskova, hrbolata... len pre terenne auta. Hoci nasho Jumbika sme uz trapili na vselijakych cestach, az toto si nezasluzil, tak sme ho nechali odpocivat a vyuzili sluzby miestnych Indianov - ti tam boli totiz uz nachystani s 'dzipmi' prave pre takych turistov ako sme my, co prisli na osobnych autach. Aj vzhladom k septembrovym udalostiam aj kvoli neskoremu oktobru turisticky ruch nebol velmi culy, tak sme sli sami dvaja s jednym Navajom - malo to vyhodu, ze sme mohli byt s nim v kabinke auta a nemuseli byt na otvorenej korbe auta, kde mal asi 12 sedadiel. Velmi sme to ocenili najma ked nas zachytil dalsi zavan pieskovej burky a chvilu nebolo vidiet skoro na krok (mam aj to"nicnevidenie" odfotene Bol to taky novodobejsi Indian, no svoje crty tvare by nezaprel, hovoril plynulo anglicky, no priznam sa, skoro vobec som mu nerozumela - ale naucil nas par indianskych vyrazov (napr. "Ya at eeh" - dlzne na vsetky 4 samohlasky, makcen na 't', citaj cosi ako "jatehee" - znamena pozdrav Hello). Takze tento cloviecik nas asi 1,5 hod povozil pomedzi tie skalne zazraky (za 50 $) a neda sa to ani opisat ake to bolo pekne - vystihli sme prave cas zapadajuceho slnka, cize vsetko malo take teple odtiene. Ono samo o sebe su to cervene skaly, no takto boli este krajsie. Mnohe maju nejaky nazov ('Tri sestry', 'Okno', 'Palec' (20 metrovy), 'Ihlicky', 'Hrad', 'Kral na trone'... atd.) Vsetko nam poukazoval, zastavil ked sme chceli urobit dake fotky... (tie si fakt odporucam pozriet na internete!!- ale az asi za tyzdnen). Potom sme sa este pokochali uplnym zapadom slnka a sli do 100 metrov vzdialeneho kampu. Ako isto tusite o teplej veceri na plynovom varici vzhladom k SILNEMU vetru nemohlo byt ani reci, no ze to bude az take zle sme netusili. Museli sme dokonca otocit auto proti vetru aby sme mohli otvorit auto bez toho aby nam don nafukalo kilo piesku (daco sa mu aj tak uslo). Otvorili sme zadne dvere (ci ako sa to vola tam vzadu?) a v ich zavetri sa snazili najest - co vobec nebolo lahke, ked Tominovi odletel odkrojeny krajec chleba... aj pohare s cajom (z prasku sme museli drzat aby ich vietor neodfukol. Ale boli sme bleskovo najedeni... V kampe boli aj sprchy, no nemali sme tolko stvrtdolarovych minci ako bolo treba a okrem toho, keby clovek vysiel taky dobre vlhky a presiel tych 20 metrov k autu, vyzeral by ako obaleny rezen v prezloch, len namiesto prezli by na nom bol nalepeny piesok. Brr.. Mila predstava. Tak sme si len umyli zuby, povypluvali zbytky piesku a ulozili sa spat do auta. Inac uz sme tak spohodlneli, ze rano sme ani nevystierali zadne sedadla (ved na nich nikto nesedel), ale nosili sme si vzadu rozlozene spacie letisko, co nam znacne usetrilo cas rano i vecer. Len sme prehodili kufor a tasku na predne sedadla a spalna bola hotova. Este by stalo za to spomenut nadhernu mesacnu hviezdnatu oblohu, ktoru sme mohli pozorovat v polohe lezatej rovno nad nasimi hlavami cez zadne okno. Je to take zvlastne videt zname suhvezdia inde na oblohe ako je clovek zvyknuty. Vieme, ze na pustach sa zvykne v noci velmi schladit, no to mrazive rano, co nas ocakavalo bolo fakt prekvapenim. Ale o tom az nabuduce.

Gratulujem vsetkym, ktori sa prepracovali az sem.. Dovidenia, ci docitania!