STREDA - 24. okt. 2001
Hoci planovany budicek sme mali az na 6 hod, aby sme
stihli pozorovat vychod slnka, verna priatelka 'ranna
kosa' sa nam opat postarala o skorsie vstavanie.
Nastastie aspon vcerajsi silny vietor ustal a tak sme
ranajky uz nemali s chrumkavou primesou poletujuceho
piesku.
Pridala som si zo dve vrstvy oblecenia,
natiahla zimne rukavice, ktore som si so sebou zobrala
viac - menej len z recesie, no netusila som, ze mi od
nich bude zavisiet skoro zivot (teda aspon koceky
prstov 
a zaujali sme strategicke miesto na
pozorovanie vychodu Oskara. Resp. asi nie to
najlepsie, lebo jeden Indian nas potom nasmeroval
kusok inde, ze odtial je to este krajsie. Radi sme sa
nechali poucit domacim. A mal naozaj pravdu. Bolo to
opat krasne - rychlo sa meniace farby oblohy a tych
skalnych 'monumentov' davali tusit odkial Oskar dnes
vyjde. Vysiel tak trochu zboku spoza jednej tej
skalnej kopy a nahle tak osvietil okolitu cervenu
krajinu este viac nacerveno. Na oblohe nebolo ani
oblacka ani vtacka - resp. tych tam par poletovalo
Po tomto divadle sme si s radostou sadli do auta,
zakurili, zamierili opat z Utahu do Arizony a po asi 2
hodinkach sme boli pri nasom dalsom ciastkovom cieli a
to CANYON DE CHELLY NATIONAL MONUMENT - epicentrum
Navajskej kultury. Jasne naznaky obyvanosti kanonu su
uz spred vyse 4000 rokov a odvtedy sa stal domovom
roznym skupinam, no od asi 17. storocia v nom ziju
Navajovia - vdaka jeho clenitosti a strmym skalnym
stenam im poskytoval aj ochranu pred nepriatelmi. Ani
zdaleka nie je taky velky a hlboky ako Grand Canyon.
Je uplne ineho razu - hlboky je maximalne 300 - 350
metrov, dno kanonu je uplne rovne s rozne vydatnou
rieckou (podla rocneho obdobia) lemovanou teraz zltymi
listanatymi stromami, ktore boli pekne v kontraste so
zelenou travou a inym rastlinstvom co Navajovia este
stale zijuci v kanone pestuju. Zostup do kanonu na ich
uzemie je povoleny len s vodcom (Navajom), resp. je
tam aj jedno miesto, kde sa da urobit hodinova tura aj
bez vodcu. Kolme steny kanonu boli opat cervene (tzv.
Navajo pieskovec) a na mnohych miestach bolo vidno kde
kedysi Indiani byvali - castokrat to bola len taka
vodorovna puklina v skale, v ktorej si dorobili este
bocne steny, rozdeliac ju tak na viac mensich
miestnosti.
Len sme nechapali, ze ako sa tam dostavali
- ci mali daky rebrik... a vobec - musel to byt tazky
zivot.. vlacit si tam vodu z kanona ...atd. Hlavny
kanon mal tvar "V" a dalo sa ist popri jeho okraji i z
juznej i zo severnej strany - bolo tam asi 10
zastavok, niekedy sa slo peso asi pol kilometra k bodu
odkial bolo vidno do kanona to, co malo byt. Cele nam
to zabralo asi 3 hodiny. Opat sme tu dosli do priameho
styku s Navajmi, ktori aj na tychto miestach predavali
svoje vyrobky - vacsinou na zemi rozlozena farebna
indianska deka a na nej vselijake ozdobky,
nahrdelniky, obrazky... bolo velmi mile, ked pri tom
sedeli prave stare Indianky a videli sme aj ako to
robia, navliekaju goralky - pouzivali aj suche plody z
typickeho krikoviteho stromu tejto oblasti (juniper -
najprv sme si mysleli, ze sa to pise ako meno Jenifer,
lebo oni to tak citaju), iny zase maloval a vyryval
obrazky do tabuliek toho ich 'Navajo pieskovca'... To
bolo take uzasne vidiet ich v beznom zivote. Mozno si
pomyslite (a nie nepravom), ze cestovny ruch je im
dost velkou obzivou, no napriek tomu to tam maju asi
dost tazke - raz sme omylom (resp. nenasli sme co sme
hladali) zasli do jednej ich osady (vlastne to bola
ako taka mala dedinka): skoro ziadna zelen kvoli
nedostatku vody, piesokova zem, za kazdym domom mali
cisternu s vodou, sem - tam nejaky dobytok, kone...
casto okruhle domceky, chatrcky... - inac tie kde boli
pre nich postavane, tak boli ako dedinka pri sebe, no
ked si ich stavali sami, tak mali domy daleko od seba.
Ale spat ku kanonu - bol teda ladne toceny s uplne
plochym obrabanym dnom a sem tam ucupenym domcekom
nejakeho Indiana, ktory vydrzal a ostal verny. Tu sme
sa na tych zastavkach stale minali a zdravili s jednym
starsim manzelskym parom, ktori ako sme sa dozvedeli
boli uz mesiac na cestach po Spojenych Statoch. Na tom
by nebolo nic zvlastne, no oni boli na cestach na
jednej motorke!! To teda asi nemali tolko konzeriev
ako my v aute... To musi byt tiez dobrodruzstvo.
Mozno to bol ich sen a kym mali deti, tak sa to nedalo
a ked deti odrastli, tak si splnili svoj mladicky
sen. Boli taki zlati... Len ked som si na ich mieste
predstavila svojich rodicov, tak sa mi este viac
zdvihli kutiky ust. (Mamo, ved vies ako to myslim
Dalsou nasou zastavkou mal byt tzv. FOUR CORNER - to
je jedine miesto, kde sa stretavaju styri staty
(Arizona, Utah, New Mexico a Colorado) ale akosi sme
nevychadzali s casom a bola by to asi jeden a pol
hodinova odbocka, tak sme tuto turisticku atrakciu
vynechali - pravdupovediac ani nas to tam az tak
netahalo - skor sme na tie prirodne krasy. Ale isto je
to zaujimave byt v 4 statoch naraz
Tak sme z kanonu sli asi dalsie dve hodiny na sever, cize sme opat presli do Utahu - najprv sme si pozreli tzv. Mexican Hat Rock - len taka zvlastna (ako vsetky ostatne cervena) capata skala polozena na takom kopci akoby sediaca na stopke - pri troche fantazii to naozaj pripominalo mexicky klobuk (sombrero ci ako sa to vola).
Potom sme sli (hroza, no nemam sil ani fantaziu
vymyslat synonymicke vyrazy, tak tu je same "potom sme
sli", "potom..." - no p. uc. slovenciny by mi zo slohu
dala asi styri minus do GOOSENECK STATE PARK. S
Tominom sme dosli k zaveru, ze pojem "gooseneck" tu
pouzivaju vseobecne pre meandre. Konkretne na tomto
mieste rieka (San Juan River - pritok Colorada) na
dlzke jednej mile (1,6 km) na tak klukatila, ze jej
celkova dlzka prechadzajuca cez tuto 1 milu bola vyse
5 mil (8 km). Bola hlboho vryta do takeho kanonu. A
este k tomu nazvu - naozaj to pripominalo husi krk (no
skor takej z Tom a Jerryho, ked mala trojmetrovy krk a
pekne sa jej tocil, uzloval..
Dalej sme pokracovali dlhymi rovnymi cestami,
pocuvajuc slovensku i cesku muziku z kaziet, traviac
este zazitky dni predoslych, ked tu zrazu sa v dialke
zacalo crtat dake mensie pohorie. Ked sme sa trochu
priblizili, zistili sme, ze je to vysoka kolma skalna
stena vyrastajuca z roviny. Obzruc sa dolava i doprava
sme nevideli jej koniec a tak sme sa dost divili, ked
sa cesta k nej priblizovala stale v rovnakom kolmom
smere. Stale sme sa hladali to miesto, kade to
obideme. No ked sme prisli k upatiu, zistili sme, ze
to neobideme - nase nadeje sa uplne rozplynuli a
realitou sa stalo to, co sme pokladali za nemozne -
totiz, ze cesta pokracovala hore a bola vsekana do tej
steny. Najprv bola znacka, ze neasfaltova cesta
najblizsich asi 5 km (to sme si predtym vsimli aj na
mape, ze je tam kusok cesty preruseny a len taka tenka
biela ciarka, no neprikladali sme tomu ziaden vyznam),
potom znacka hovoriaca ktore auta nemozu prejst
nasledujuci usek, potom znacka oznamujuca znacne
stupanie, potom povolena rychlost 5 mph (mile per
hour) ... atd. No nebolo mi vsetko jedno - bola som za
volantom prave ja a Tomi mi tu doveru ponechal aj po
tychto znackach tak som sa dala do boja. Dodrziavajuc
tu rychlost 8 km/hod (nedodrziaval by ju len samovrah)
som vyberala serpentinky po hrubostrkovej ceste,
neobzerajuc sa radsej pod seba (opat raz zvodidla boli
zbytocny prepych) a stale dufajuc, ze snad uz za touto
zatackou budeme navrchu tej nahornej plosiny. Asponze
na tych zatackach dali vzdy asi 10 metrov asfaltu -
neviem si predstavit ist tade v dazdi (no tam asi moc
neprsi). No moje trapenie sa bolo konecne a tak asi po
pol hodinke sme sa ocitli navrchu, cim sme vstupili
akoby do ineho sveta. Privitala nas uplne ina krajina
- po suchej, vyprahnutej, kamenistej tu bolo zrazu
kopec krikov popri ceste, dokonca sa tu pasli kravy.
Jedna splasena nam aj vbehla do cesty spoza obytneho
privesu, ktory som prave predbiehala, takze som ju
nevidela, no nastastie (tentoraz) som stihla poriadne
prudko zabrzdit a zastat asi meter pred nou. Skoro sme
teda mali postarane o stravu nielen na cely vylet ale
na cely mesiac ci rok Inac to ma tu dost vytaca
(vysvetelnie o par dni), ze stada krav si tu casto
volne pobehuju po cestach, nikde ziadny pastier...
(kto ich kedy doji?). Ale trosku adrenalinu
nezaskodilo, lebo so zapadajucim slnkom sa ozyvala
ospalost Tak som potom uplne cula, bystra
odparkovala v kampe v NATURAL BRIDGES NATIONAL
MONUMENT. Ale o tom az nabuduce. Dobru nocku,
rozkladame varic v mesacnej noci, nepotrebujeme ani
baterku, otvarame konzervu, kontrolujeme zasoby
vody...