STVRTOK - 25. okt. 2001
Vstavali sme ako vzdy desiatej..... Nie, nie, nie,
nebojte sa, ostali sme verni svojim zasadam a
buntosili sme opat raz asi prvi z kampu. Oskar
nepocka.... Toto rano mi isto dlho ostane zivo v
pamati, lebo bola (ako obycajne) hrozna zima a Tomi sa
zobudil uz asi hodinu pred budikom a od zimy uz
nemohol zaspat, tak si presadol za volant a nechajuc
mna v polohe leziaceho strelca vzadu v aute
premiestnil auto z kampu pred Visitor Center, kde uz
mohol nechat nastartovane auto a tak v nom kurit. V
kampe by sa nam asi moc nepodakovali, keby sme si o
piatej rano len tak nastartovali motor a pobudili
vsetkych do okruhu 100 metrov No a preco na to
rano nezabudnem? Skuste si predstavit, ze lezite
vodorovne v aute a to auto zrychluje, spomaluje,
vybera zatacky... No mierne povedane, clovek sa
prebera s takym divnym pocitom v zaludku (ako by ma
prave vypustili z kolotoca Ale aby som mu
neskodila - dopredu ma oboznamil s tym, co zamysla, no
5 hodin rano, je predsa len pre mna ako polnoc, tak
som to riskla a ostala lezat a "spat" dalej.
No po dlhom uvode prejdem k veci. Kde to teda sme? Pre
tych, ktori nedavali pozor na minulej hodine: NATURAL
BRIDGES NATIONAL MONUMENT.
Takze sme presli uz
natrvalo do Utahu, kde budeme aj najblizsie 4 dni. A
co tu teda je zaujimave? Ako z nazvu isto nikto
nepredpoklada nachadzaju sa tu tri velke prirodne
mosty, ktore objavil v roku 1883 jeden panko, ktory tu
vobec ale nehladal prirodne mosty ale zlato. Mosty
maju pekne nazvy - Owachomo, Sipapu a Kachina. Vysky
maju od 30 do 70 metrov, rozpatie od 60 do 90 metrov a
hrubku od 3 do 30 metrov, takze su to pekne kusky.
Zaujimave bolo, ze boli vytvorene pred mnohymi
milionmi rokov vo velmi starej vrstve hornin, takze
farby tu neboli cervene ako skoro vsade naokolo ale
biele s takymi ciernymi pasikmi. Dva sme si teda
pozreli len tak zdialky, no k tretiemu sme sa aj
vybrali. Dostali sme sa az celkom pod neho, pockali,
kym spoza neho vykukne slnko, chvilku hikali nad
okolitou prirodou a podho nazad, lebo nas cakala este
dlha cesta. Co mozno stoji este za zmienku a bude
zaujimat najma chlapov - od roku 1980 vsetku elektrinu
pre Visitor Center tu zabezpecuju fotoclanky (ci
presne fotovoltaicke clanky?). Ked sa vystavali boli
najvacsie svojho druhu na svete (tusim 1 akr).
Baterie su schopne udrzat elektinu az na 2 neslnecne
dni - co tu vacsinou nebyva, no na Slovensku by to uz
bol problem
Potom sme pokracovali dalej na sever. Inak ak si
myslite, ze si to vsetko takto do podrobnosti a pisem
z hlavy,
tak Vas musim vyviest z omylu - mam pred
sebou mapu s vyznacenou trasou kade sme sli a aj
strucne poznamky ku kazdemu dnu, ktore sme si niekedy
pisali uz cestou v aute aby sme to nepozabudali.
Stavili sme sa opat pri nejakych Indianskych ruinach,
no uz by som sa opakovala, tak to nejdem opisovat.
Dalsou zastavkou bol tzv. NEWSPAPER ROCK.
To sa mi teda dost pacilo - bola to obrovska skalna stena, z
ktorej si Indiani, osadnici i ostatni okoloiduci
cestujuci pre stovkami rokov (resp. uz vyse 2000
rokov) urobili akysi odkazovac (miesto mobilu a
vyryvali do tmaveho pieskovca rozne obrazky, znaky na
celkovej ploche asi 5 krat 7 metre. No bolo to husto
pocmarane vselijakymi zvieratkami (vacsinou rohatymi
ludmi s roznym poctom ruk a inymi znakmi, ktorych
vyznam nech sme ako dlho studovali nam ostal neznamy.
O vylustenie zahady sa mozte pokusit aj vy - na nasej
web. stranke uz je tento obrazok:
http://www.geocities.com/monivanekova/
Potom (poznate nejake synonymum na toto slovo?) sme
navstivili, resp. opat raz "prebehli" dalsi nar. park
a to CANYONLANDS NATIONAL PARK. Aj o nom Tomi povedal,
ze keby mal nejakeho cloveka doviest na jedno NAJ..
miesto v Spojenych Statoch tak by to bolo toto. Ale on
to povedal tolkokrat (niekedy denne aj 3 - 4), ze to
treba brat s rezervou. No pravdou je, ze jeho tento
park velmi ocaril. Aj mne sa tam pacilo, no ja uz som
sa tesila na ten dalsi, kam sme sli potom. Ale
nepredbiehat.
Ako teda vyzeral CANYONLANDS NP? (Dnes
sa to tu nejako hmyri basnickymi otazkami cely
park je rozdeleny do troch casti, ktore maju uplne
odlisny raz krajiny. Co ich rozdeluje do tych troch
casti je sutok, resp. vlievanie sa Green River do
Colorada. Viete si predstavit taku akoby "vidlicu" ked
sa zlievaju dve rieky? A ta rozdeluje okolitu krajiny
na tri casti. Tie nie su navzajom nijako prepojene
(myslim cestnymi komunikaciami, mostami), takze ked
chcete prejst do dalsej casti, musite vyjst z parku a
obist to po hlavnej ceste a po 2 - 3 hodinach opat
vstupit do parku v tej dalsej casti. Uplne jednoduche.
Len ked som to po sebe prave precitala, tak mi to
pripada akoby to pisal hotentot. A vobec, niekedy sa
dobre nasmejem na tom mojom slovoslede. No tak to
dopadne, ked chce clovek rychlo a vela toho napisat -
najlepsie v jednej vete. Koniec odbocky. Takze
navstivili sme len dve casti, lebo v tej tretej nie su
asfaltove cesty ale len take dost dirty - strkove..
cize pre terenne auta a take zatial nestoji v nasej
stajni. Ale vraj je to tam velmi kuzelne a este dost
divoke, vdaka tazsej dostupnosti sirokej verejnosti
(cize nas Dnes sme teda navstivili juznu cast
parku, ktora sa volala THE NEEDLES podla takych
typickych, vysokych spicatych vezickovitych skal. Tie
boli casto akoby poskladane z mnohych mensich gulatych
(ako viacposchodovy snehuliak), pricom boli cele
cervene, len najvrchnejsia cast bola prirodnej
bezovej ci az bielej farby. A mnoho inych skalnych
utvarov, oblukov, dier.... No tazko sa to opisuje.
Boli sme to opat na vrchu kanona a....
kucharska prestavka
V tejto casti vety som
odbehla, lebo prave prisiel majitel domu pre najomne.
Je to naozaj velmi zlaty American, dali sme sa opat
trochu do reci a ja zabudnuc na to, ze som par minut
predtym dala varit mlieko (lebo ako vzorna manzelka
musim propri tychto hromadnych mailoch varit aj veceru
som sa dala na opis nasho velkovyletu a snazila sa
mu do par angl. viet zhrnut to, co sa Vam tu
servirujem uz piaty den v dlhokansych mailoch (uf, to
bolo sbolo suvetie - odporucam pre pochopenie precitat
si ho este raz . Rozpravam, rozpravam, ukazujem
fotky, mapu.... ked tu zrazu zacitim neznamy pach,
resp. nehanbime sa to nazvat pravym menom - smrad.
Iste je kazdej dlhorocnej gazdinke znamy, no mne sa to
este naozaj nikdy nestalo - po prvy krat v mojom
kucharskom snazeni mi vykypelo mlieko. Gazdinky,
poznate to, ked doletite do kuchyne, ze daco tu nie je
s kostolnym poriadkom (spravne tusenie skrslo vo mne
ihned) a vidite na sporaku maly "hrncek var" - mate
pocit, ze nepodlieha fyzikalnym zakonitostiam, ked sa
biela pena siri vsetkymi smermi a nie a nie sa
zastavit... Len som s lutostivym pohladom vypla plyn a
pokracovala vonku v rozpravani s tym milym pankom (je
to nadseny cestovatel, turista..) tvariac sa, ze je
vsetko O.K. a nic sa nestalo. Potom som sa pobrala
poumyvat tu spust a teraz som si opat sadla k tomuto
listu, pricom naozaj nemam ani potuchy, ze co som za
tym "a..." chcela napisat. Okno. To bola len taka
odbocka, aby ste vedeli, ze ani v Amerike este
nevymysleli hrniec, ktory 10 sekund pred vyvretim jeho
obsahu zakrici: "Halo!! Tu som! Radsej si ma vsimni,
kym nebude neskoro " No milu prihodu ukoncim este
slovami mojej maminy, ktora by ma isto vedela potesit
v takejto chvili slovami: "Neboj sa, nebolo to
posledny krat co sa Ti to stalo..."
Takze pokracujeme v Canyonlande. Mozno tu najst aj
mnoho pozostatkov ind. puebiel, rozne zaujimave druhy
flory (vacsinou takej suchsej, kaktusovitej..), skryte
kanony, plosinky, jaskynky... Par mil pred vychodom z
parku nas zastavili dvaja rangeri. Hned sme si
spytovali svedomie, ci sme niekde nedodrzali stopku,
ci prekrocili rychlost, no nastastie to bola len bezna
kontrola, (ci sme sa do parku nedostali bez zaplatenia
resp. najma sa nas pytali ako sme boli spokojni s
rangerom pri vstupe do parku, ze ci bol k nam mily,
podal nam vsetky informacie, mapky.... a odkial sme.
Asi robia daky prieskum spokojnosti zakaznikov (coho
vyznam sme vobec nechapali, lebo tu je k cloveku kazdy
tak mily, ze az je to podozrive , statistiku
navstevnosti...
Odtial to bola uz len asi hodinka a pol do mestecka MOAB,
ktore je akousi branou pre turistov
prichadzajucich do velmi popularneho ARCHES NATIONAL
PARKu. Nanho som sa teda ja velmi tesila, aj preto,
lebo som chcela na vlastne oci vidiet tu nadhernu
'archu' - tusim sa to prelozi skalny obluk, ktorej
uzasna fotka (pri zapade slnka) je na prednej obalke
na velkom ROAD ATLASE (United States, Canada a
Mexico), ktory nam pozicali Katka s Marekom (Vdaka!
pomohol). Vzdy ma ten obrazok fascinoval a neverila
som, ze to raz uvidim na vlastne oci. Tak teda na
hranice toho parku sme prisli presne o 14.25 hod, lebo
mila rangerka pri vstupe nam na nasu otazku, ci maju
este volny kamp v parku odpovedala, ze ano, posledne
jedno miesto, no musime tam prist do 15.15 hod.
Napisala nam to cervenym na taky "kampovaci papierik"
a znamenalo to prejst za necelu hodinu cez cely park
na opacny koniec a zaregistrovat sa dovtedy v kampe,
lebo inac to miesto daju inym. Prvykrat sme sa
stretli s takymto zvlastnym postupom, ale vcelku sme
to chapali, lebo je to velmi popularny park a kamp
maju asi plny po cely rok. Tak sme prechadzali teda
cez park a mali oci na stopkach a hikali a lutovali,
ze nemame cas sa prave tam a tam zastavit a stokrat si
vraveli, ze sem sa teda musime vratit... Rychlo sme
odparkovali v kampe, zaregistrovali, zaplatili a
pobrali sa, uz spokojni, ze o noclah mame postarane,
objavovat krasy parku. Najprv sme sli na taky 'hike'
do najsevernejsej casti parku - hlavnymi zastavkami
boli cestou styri 'archy': Tunnel Arch bola taka
niekolkometrova diera vysoko v skalnej stene a bolo to
velmi pekne, lebo poobednajsie slnko bolo uz za tou
stenou a cez to okno prenikali luce slnka vytvarajuc
tak taky slnecny kruh na zemi. Dalsie asi 10 - 15
metrov vysoke okno sa volalo Pine Tree Arch, lebo v
tom okne rastla 'pine' (taky ihlicnaty strom). Dalsia
znama sa volala Landscape Arch a to uz nebolo okno v
stene ale taky tenky skalny obluk s dlzkou niekolko
desiatok metrov (v roku 1991 z jej spodnej casi
odpadla skala dlzky 20 metrov, so sirkou 4 metre a
hrubkou len asi meter, takze teraz tam ostal uz len
taky usky skaly obluk. Ktovie ako dlho tam este bude.
Ked spadne budu musiet menit vsetky tie tenke
brozurky, co clovek dostane pri vstupe do parku, lebo
tam je odfotena na prvej strane
Potom carovna Skyline Arch... atd. No a potom uz ta moja favoritka
tzv. Delicate Arch. Na 8 kilometrovy vylet k nej sme
sice nemali dost casu, ale vyslapali sme si asi 20
minut na take vyhladove miesto odkial ju je velmi
dobre vidiet, len sa ku nej neda ist blizsie, lebo nas
oddeloval strmy skalny kanon. No, co Vam budem hovorit
- bolo asi hodinku pred zapadom slnka, farby uzasne,
modra obloha a cervene skalne utvary, medzi ktorymi sa
pekne vynimala tato Delicate Arch - je asi zo vsetkych
najznamejsia, videli sme pri nej kopec ludi, ktori
boli len ako drobni mravcekovia. Celkovo je v parku
vraj vyse 2000 vselijakych "arch" - skalnych okien,
oblukov... a vietor a dazd sa s nimi hraju uz vyse 150
milionov rokov. Cestou hore sme stretli jedneho pana,
ktory podopieral, ci skor niesol jedneho starsieho
pana - asi mal slabsiu srdcovu prihodu, lebo stracal
uplne kontrolu nad nohami, rovnovahu. Tak mi Tomi
strcil do ruky fotak so slovami "Ty utekaj hore.. snad
to este stihnes pred zapadom slnka...." a otocil sa a
pomahal niest toho pana nazad dole. No pan uz bol
uplne nevladny, tak ho potom posadili na kamen a
zavolali pomoc.
Potom ma teda Tomi dobehol a spolu sme
sa este pokochali nadhernymi farbami a tou 'archou' -
ani si neodvazujem odhadnut jej rozmery a nemam tu
prave po ruke cisla o tom tak nejdem klamat. Mozno si
niektori kladiete otazku, ze aky je rozdiel medzi tymi
'archami' a 'bridge - ami ' Prirodny bridge = most
vytvorila nejakym sposobom tecuca voda, rieka a 'arch'
je vacsinou dielom inej erozie - vacsinou veternej, ci
dazd, ci sezonne zamrzanie... Vlastne ani neviem aky
je spravny geolog. vyraz pre tie 'arches'. No, koniec
geologickeho okienka, aj tak asi vacsina z vas pri nom
zaspala. Asi je naozaj lepsie raz vidiet ako stokrat
citat - tak staci kliknut na nasu stranku a hned to
uvidite. Dalsia oblast, ktoru sme navstivili mala
nazov "The Windows Section" - cize okna. Dve najvacsie
sa volali 'severne' a 'juzne' okno a tak sa nam
pacili, ze sme sa rozhodli k nim vratit na druhy den
rano a prezit pri nich vychod slnka. Ale este predtym
sme tam zazili zapad - to boli isto tie najcervensie
farby ake som kedy v prirode (okrem vlcieho maku)
videla. Ked uvidite tu fotku, tak vedzte, ze neprehana
a je uplne realna! Okna boli par desiatok metrov od
seba a z dialky vyzerali ako oci dakeho obra
vyliezajuceho zo zeme.
A vobec cela krajina bola akoby
z krajiny obrov, ktori sa tu hrali so vselijakymi
vezickami, robili si prstom dierky v pieskovych
vezickach (to su tie niekolkodesiatok metrove okna) a
potom nahle odisli (asi ich mama zavolala na veceru a
uz sa nevratili). Kusok od okien bola moja dalsia
favoritka - tzv. 'Double Arch" - predstavte si, ze z
jedneho miesta idu dva skalne obluky (asi 20 m vysoke)
na dve rozne miesta. Tazko to opisat - no Tomi pod
nimi vyzeral ako trpaslicek. Inac vsetky tieto
turisticke chodnicky sme presli asi dvojnasobnou
rychlostou ako pisali v brozurkach takze spomienka
na tento park sa nam nazdy bude spajat s vetou "Rychlo
aby sme to stihli, kym zapadne slnko ...". Naozaj ako
som uz spominala cely vylet bol akoby boj s casom - so
slnkom, ze kto z koho. Ale zato vsetci sa tu cuduju,
ze co sme za 9 dni stihli. Ale uz dnes ukoncim Vase
trapenie - este jednu prihodu na zaver: varime si opat
raz za mesacneho svitu veceru, vsetko hadze dlhe
tiene, ked tu zrazu sa pristavi pri nas auto a zacnu
neamerickou anglictinou sa nas pytat. Kedze poculi
odpovedat tiez nasou neamerickou anglictinou, hned sa
po cesky opytali, ze "Odkud jste?" cim sa nasa
konverzacia znacne zjednodusila. Resume - boli to on a
ona (Michal a ?) obidvaja ucitelia a tesne po skonceni
vysky sa este vybrali na leto do sveta - tak ako
vacsina tych, co sme predtym stretli, sli pracovat do
nejakeho nar. parku (oni do Yellowstone NP) a teraz
minaju zarobene peniazky cestovanim. No dosli neskoro
a uz bol plny kamp, tak sa nas pytali, ci si nemozu na
nasom mieste pri nas rozlozit stan.
Hned som si
spomenula ako sme sa my takto isto zufale navtirkovali
s veronikou a Matou jednemu panovi do kampu v Yosemitoch,
tak som bola rada, ze zase my mozme pomoct
niekomu v nudzi. A my sme vlastne spali v aute, takze
miesta na stan tam bolo dost. Vzdy to je zaujimave
takto pokecat so skoro rodakmi. Inac zvlastne, no
nestretli sme ziadneho Slovaka, samych Cechov - ze by
mali viac cestovatelskejsieho ducha?... A este mali
take male auticko (oproti nasemu to bol ako Trabant) a
na jeho zadnom skle mali velku nalepku s vytlacenym
textom: "When I grow up I'll be a Cadillac" - pre
anglicky nehovoriacich citatelov: "Ked vyrastiem budem
Cadillac". A vobec ludia tu maju taky zmysel pre humor
a nehanbia sa robit si srandu zo seba. Ale pri tychto
myslienkach sme boli uz po dlhom dni v polohe lezmo.
Docitania...
, pred
tou tabulkou boli v zemi take male jamky na kvety, no
mnohe hroby boli vyzdobene aj inac ako kvetmi -
americka zastavka, helloweenka tekvicka, baloniky,
drobne postavicky... deti tam prip. napisali maly
papierik - odkaz tomu drahemu, kto tam lezi (Dady,
I'll always love you!) - detsky jednoduche, uprimne...
vacsinou nezapalovali sviecky ale nechali dymit
kadidlo, ktoreho prenikava svata vona naplnila cely
cintorin. Boli tam aj dake kostoliky, vnutri zariadene
tak aby sa tam asi mohli sluzit pohrebne obrady
viacerych vierovyznani - biele, jednoduche, ziadna
socha Panny Marie, ziadne ikony... Ako sme autom
prechadzali aj sme prave videli jeden pohreb... No
cele mi to tam pripadalo viac ako botanicka, ci nasa
medicka zahrada ako cintorin. Ale bolo tam velmi vela
ludi (asi ako u nas na cintorinoch) a bolo to take
silne a zjavne tam neprisli len polozit kvety ale
mnohi tam pobudli isto dlhe hodiny - akoby chceli byt
v pritomnosti toho cloveka. Neviem, take zvlastne...
Velke otvorene priestranstvo, tak trosku do kopca,
slnko, ziadna ponura atmosfera (u nas to asi robi aj
ten dazd).... nikto by sa asi neodvazil povedat, ze je
to horsie alebo lepsie ako u nas, ale jednoznacne je
to INE.Ale to bolo dost na pridavok, nie?