27. list (6. cast)

PIATOK 26. okt. 2001

Pokojna, mraziva noc.... este za mesacneho svitu sa vykradame z kampu (no nasi ceski 'spolubydlici' nas o par minut predbehli Vzdy mam take zvlastne simranie v zaludku, ked sa rano este za tmy snazime co najtichsie pobalit a opustame kamp pustajuc sa do pazeraka noveho dna plneho neocakavanych dobrodruzstiev. Ten dnesny sme, ako som uz spominala, privitali asi v strede nar. parku v oblasti zvanej THE WINDOWS. Baterka nebola nutna ani na mensej ture, lebo mesiac svietil ako divy a pomaly sa zacalo rozvidnievat. To je na tom vsetkom asi to najkrajsie - ani nie ten samotny moment vyhupnutia slnka nad obzor, no ta hra farieb, ktora mu predchadza. Okolita krajina bola ozaj uchvacujuca sama o sebe, nieto este pri vychode, ked sme sledovali ako postupne slnko prichadza az k nam - pozorovali sme osvetlene cervene kopce v dialke a odhadovali, za kolko asi tam pride slnko az k nam. Uz vcera vecer sme si vyhliadli miesto kde budeme ocakavat Oscara - tak aby nam vychadzal akoby spoza chrbta a my sme mali vsetku tu nadheru pred sebou krasne zaliatu rannym slnkom, ktore hadze take typicke dlhe tiene. Ako asi mnohi viete, ja som velky spachtos, no pocas tohto vyletu som si tukala na celo, ze kolko krasnych vychodov slnka som prespala (za par tyzdnov to bude uz desat tisic . A isto maju svoje caro aj ked clovek nie je v takej exotickej krajine, ale len doma na 11. poschodi petrzalskeho bytu Kazde nove rano je akokeby nam Boh otvoril dvere do novej miestnosti a dal nam tym novu sancu zacat odznovu, napravit, co bolo zle... Kazdy den mame sancu zacat novy zivot... Miliony premarnenych sanci denne vo svete... Zivot plynie... tra-la-la.... Spoliehame sa, ze bude plynut aj ked nepodakujeme, nepoprosime... Ono to mozno chvilu funguje, no nie dlho, nie dlho....

Opat sme mali dobry cuch na miesto pozorovania vychodu, lebo vzapati dosiel nejaky profesionalny fotograf a plny ocakavania sa usadil kusok od nas. A zanedlho sa zjavili aj nasi ceski 'spolubydlici'. Hlavnym nasim bodom zaujmu boli 'severne' a juzne okno', ktore som uz spominala v predoslom maili a potom ta tiez spominana 'Double Arch' - dvojity obluk. Ten je aj oscanovany na web stranke a pre lepsiu predstavu o jeho velkosti odporucam si vsimnut malilinku postavu pri jeho upati - to je Tomi. Asi po 1,5 hodinke sme sa vratili k autu a pokracovali v ceste. Prvou nasou zastavkou bol opat CANYONLANDS NATIONAL PARK, o ktorom som uz pisala, no tentoraz sme don vosli zo severnej strany, ktora sa rozpravkovo volala "Island In The Sky". Autom sme pobehali vsade kade sa dalo (okrem samozrejme opat tych ciest pre terenne auta), sem - tam zastavili na takych vyhliadkach, pokochali sa vyhladmi do kanonu, urobili zo dve polhodinkove prechadzky - ci skor jesenne behy - jedneho cielom bola 'Mesa Arch'. To bolo velmi pekne miesto - sli sme tak trosku do kopca, len tusili, ze niekede pred nami je zraz dole do kanonu, no nevideli sme ho az kym sme neprisli k tej "arche' a cely kanon sme tak mohli vidiet cez tento skalny obluk akoby cez take velke siroke okno. No bol trosku opar, tak viditelnost nebola nejaka extra super. Hory, co boli asi 100 mil pred nami sme videli dost nejasne, ale mali taku peknu ruzovkavu (dobre slovo, nie?) farbu. Kanon je tu hlboky akolo 500 metrov ale to uz som asi pisala minule, ked sme boli v jeho juznej casti. Ked sme boli na jeho najjuznejsom vyhliadkovom bode (Grand View Point Overlook) prave tam mala rangerka taku prednasku o parku. Ono pomysliet si "prednasku" a 'prednasku' je rozdiel. Bolo tam asi 5 vyletnikov ako my a ona tam rozpravala vselico zaujimave (pre 5 ludi!). Len tak zadarmo. To je v programoch narodnych parkoch a velmi sa nam to paci. Tak sme sa dozvedeli, ze dva nadherne kanony, ktore sme pred chvilkou obdivovali ako skoro zazraky prirody boli vytvorene umelo, ked v 50. rokoch sa tu tazil uran a ropa. Pripadala som si ako blbec, ktoreho osidili... Krajina sa velmi zdevastovala a doteraz sa nespamatala - pustna krajina sa vseobecne velmi pomaly a tazko spamatava z akehokolvek zasahu clovekom. rastliny sa snazia prezit s tymi 20 cm vody, co sa im za rok dostane a kojoty, lisky, vevericky, jastericky.... bojuju o prezitie. No boli tu nadherne ukazky rezov geologickymi vrstvami. Vacsina z nich bola prirodzena, no na tom jednom spominanom mieste k nim dopomohol clovek. A pridrzajuc sa nasho hesla "Aspon jeden Cech denne" sme stretli tu dnesnu davku (ak tych rannych ratame este za vcerajsich Bol sam, pracoval cez leto na jednom ostrove pre totalne bohatych ludi (napr. Du Pond ci ako sa pisu... atd) a teraz prevazal jeho zamestnavatelovi auto cez cele Spojene Staty do San Franciska a tym si vlastne urobil zaverecny spoznavaci vylet pred odchodom domov. Studuje tusim v Prahe cosi ako "technika a ekologia", no bol len po prvom rocniku, tak nam ani sam dobre nevedel povedat, ze o com to je. No to je uz jeho druha vysoka skola (chcel si este asi predlzit mladost). Tak sme si trosku pokecali, vymenili skusenosti a po rozluceni sme si opat raz s Tominom povedali, ze si musime davat lepsie pozor na jazyk, lebo clovek nikdy nevie, spoza ktoreho rohu sa vyroja daki Cesi. Kochal sa vyhladmi pri nas dost dlho, kym nas oslovil (asi naberal odvahu . Uz sme si pomaly zvykli na zvedavu otazku odkialsi spoza chrbta: "Na dovolenke ci studujete..?..." (pravdupovediac mi uz aj zacina lichotit, ze si niekto mysli, ze by som este mohla aj studovat - co je vlastne teraz aj trosku pravdou) On za cele tie mesiace stretol len jednu Cesku, tak mu dobre padlo sa porozpravat a uz sa velmi tesil domov. Isto je lahsie, ked su dvaja. Ale Vanekova, strucnejsie, dnes nas este caka dlhy a rusny den. Dalsie miesto, ktore sme mali vyznacene na mape zvyraznovackou bolo len asi 80 - 90 km na zapad, no cez tu pust neviedla ziadna cesta, tak sme tu museli asi tri hodiny obchadzat, kym sme sa tam dostali. A co to bolo? Asi 20 km od hlavnej cesty sa nachadzal GOBLIN VALLEY STATE PARK. No uz po par kilometroch som stracala presvedcenie, ze sme tam mali ist. Rovna nehostinna krajina, ziadne auto cestou... naozaj som nevedela, co by tam mohlo byt take zaujimave, resp. nechapala som, kde uvidime tie krasne vyjavy z obrazkov. Mala som nutkanie aj sa otocit, nakolko nas toho este vela cakalo a dnes sme uz jedno miesto vynechali pre nedostatok casu (Dead Horse Point State Park), no nakniec sme vytrvali. Nastastie. Bolo to jedno z najkuzelnejsich, najcarovnejsich, najrozpravkovejsich miest ake sme kedy videli. ... Napisala a hned zmazala som tu uz tri vety, co to neviem opisat. Skusim to jednoducho - rozpravkova hribikova krajina. Bez jedinej rastlinky, same cervene pieskovcove, dvojmetrove hriby husto tesne pri sebe. Clovek sa prechadza medzi nimi ako trpasik, cestickami do kanonov, kde su hriby aj viacmetrove a hlbsie v kanone prechadzaju do 10 metrovych veziciek. Tak tuto vetu uz nezmazem, hoci to ani zdalka nevystihuje atmosferu, ktora tam bola. Fascinovani sme tam splasene pobehovali z miesta na miesto, hikali, fotili, sem - tam sa aj hladali (ked jeden 'odbehol' kusok dalej fotit)... perfektne by sa tam hrala schovavacka, bolo to ako take prirodne bludisko. No jednoznacne, ked nic ine, tak tuto fotku si potom na fotoalbume pozrite. Tomina som nemohla odtial odtrhnut. On by bol tomu miestu aj obetoval zname narodne parky ako Zion, Bryce.... ale cas a ja sme boli neuprosni a asi po dvoch hodinkach tulania som zavelila na odchod. Okrem nas tam v piknikovej casti boli len dve auta - rodinky asi prisli vyvencit deti a dufali, ze sa im na par hodin 'stratia' z dohladu v tomu bludisku ))

v neskore poobedie sme dorazili do CAPITOL REEF NATIONAL PARKU. Co je to zac? Nejdem Vas trapit podrobnym geologickym vyvojom, no faktom je, ze cez juznu cast utahu sa tiahne 100 milova (160 km) vrasa, resp. zlom v zemskej kore (Waterpocket Fold). Vznikla pred 65 milionmi rokov a tento nar. park sa ju snazi uchovat, konzervovat (mozno si z nej budete moct za par rokov kupit v potravinach mensiu kozervu ;-) Preto nie je isto prekvapive, ze park ma tvar akehosi dlheho "sliza". Cez park prechadza vlastne len jedna asfaltova hlavna cesta (ide akoby kolmo na tu vrasu) a od Visitor centra moze clovek ist tzv. "scenic drive" asi 20 km popri tom zlome. Ostatne cesy su 'dirty' (to uz poznate , cize nie pre naseho tatosa. Zaciname verit, ze ked niekam napisu, ze je to "scenic drive', tak je to naozaj scenic a nie len na prilakanie turistov. Bolo to ozaj uzasne. Tie rozne skalne kreacie, farby od sivej, cervenej, hnedej, oranzovej, bielej... rozne odhalene oderodovane vrstvy... a vsetko umocnene zapadajucim slnkom. Ja som si prozretelne vybrala predtym prave sedadlo, cize som mohla nepresrusene sledovat okolitu krajinu - no vsetka ta nadhera bola len na lavej strane, tak ma uz potom aj bolel krk, co som bola stale vytocena (ale inac vytocena ako som byvavala v skole v triede Bola to len velmi uzka asfaltka a malokde sa dalo zastat, tak bolo treba obdivovat "za jazdy". Ale aj sofer Tomi sa kochal, co daval najavo s castym citoslovcami "koch, koch..." Bolo tam mnoho zaujimavych zakuti, turistickych chodnikov, skalnych zazrakov, arch, skrytych kanonov, riecnych meandrov, Indianskych petroglyfov.. no slnko bolo uz opat tesne nad obzorom, len z opacnej strany ako by sme si priali a cakala nas este dlha (a bohuzial rusna) cesta, tak sme uz museli ist dalej.

Nase unavene tela sme hodlali zlozit v kampe v KODACHROME BASIN STATE PARK, co bolo sice asi len 200 km od miesta, kde sme boli, no netusili sme, ze po tych vacsinou pustnych dlhych, rovnych cestach sa moze objavit cosi ako klukate cesticky hore - dole a tak nam cesta trvala asi 4 hodiny. Resp. les bol asi na hodinku vystriedany cestou cez GRAND STAIRCASE ESCALANTE MONUMENT inym razom krajiny. Je to uzemie s rozlohou skoro 10 000 km stvorcovych a je mi velmi luto, ze sme tade prechadzali za uplnej tmy. Len za svitu mesiaca sme obdivovali okolie, pricom sme len tusili a hadali nadheru, ktoru zahalovala noc. Cez jeho male casti prechadzaju len dve asfaltove cesty - jedna na juhu prechadza uz do Arizony a my sme sli tou severnou. Cele su to rozne skalne platne, nahorne plosiny, kanony.... Moc teda o tom mieste nemozem napisat, no na jedno miesto iste nezabudnem - spociatku bol kanon len po nasej pravej strane, no zrazu sme vysli akoby na hreben uzkeho pohoria a cesta bola z oboch stran lemovana strmymi zrazmi smerom dole. o zvodidlach sa snad uz ani nemusim zmienovat... cista iluzia. Bol to taky zvlastny pocit ist akoby autom hrebenovku.... uzku, klukatu a pod nami strme zrazy. Velmi by som to chcela vidiet za dna ako to tam vyzera. Mozno nie nanestastie ale nastastie, ze sme sli v noci, lebo cez den keby som to poriadne videla by som sa asi hrozne bala (ani teraz mi nebolo vsetko jedno). Doprava skoro ziadna - frekvencia asi jedno auto za hodinu. Potom sme presli opat do lesa a tu ma caka opisat jednu velmi neprijemnu pasaz cesty, no budem sa snazit ju opisat co najrychlejsie. Povodne som zamyslala ju uplne zamlcat, ale ja som taka povaha "co na srdci to na jazyku".... Tam kde cesta nebola natolko klukata som sla asi tak povolenych 35 mph (= asi 55 km/hod), no boli tam take miniaturne minikopceky - poznate to - nie je to asi ani 1 stupen, no a ked som vysla na vrchol jedneho takehoto zbadala som dost blizko pred sebou cosi tmave velke na ceste. Okamzite som stupila na brzdu a brzdila asi aj mozgom. No ani to nestacilo a s priblizujucou sa ciernou masou som jasne spoznavala kontury tmavych ciernych velkych zvierat, ktore vobec rezko neodskakovali z cesty ako srnky ale vo velkom pocte ju kludne krizovali. Ano, uhadli ste, boli to kravky milky. A hoci teda gumy od brzdenia smrdeli poriadne ani to nestacilo a par tychto zvieratiek si nam posadalo, poopieralo sa o rozne casti auta. Vysledok je taky, ze sme mali auto tyzden v oprave, vymenili dokriveny blatnik, vyklepali, nastriekali kapotu, predny naraznik a dnes uz mame auto opat doma... (v skole sa cudovali, ze preco chodim do skoly peso a nie autom a tak som im tlacila kaleraby, ze musim mat nejaky pohyb po cerstvom vzduchu.... Co im budem vesat na nos, ze som im trosku ponahanala americke kravky? ale vam to napisem aby ste sa mozno trosku zasmiali (hoci nam teda vtedy do smiechu vobec nebolo) prip. videli ako pri nas stali asi anjeli strazni mnohych z vas. Mohlo to dopadnut ovela horsie. Vpodstate sme mali obrovske stastie, ze boli len dokrivene plechy a auto bolo nadalej pojazdne (a trosku spinavsie, lebo jednu kravku to tak prekvapilo, ze pustila do gati, ktore ale bohuzial nemala, tak ten vysledok skoncil na nasej kapote). Bola to pusta, vyludnena krajina, ziadny pastier, domy... tak ked sme zistili a skontrolovali, ze sme pojazdni a ten smrad naozaj nejde z motora pokracovali sme dalej k najblizsiemu obyvanemu miestu a z benzinky sme zavolali na policiu, ze co sa stalo, keby sa daky baca stazoval, ze mu kriva krava a bolo by treba ist cez poistovnu. Zaroven sme aspon trosku utreli kapotu od toho.... Neskoro vecer sme dorazili do kampu (nemusim isto pisat, ze za volant si presadol Tomi, ktory vraj tie kravy najprv ani nevidel a len sa cudoval, ze co brzdim ako diva. Boli to ozaj zlomky sekund, v ktorych nas viedla Ruka Zhora. Opat raz vdaka.) Este dve vety k miestu kam sme teda vecer dorazili. Vola sa to teda KODACHROME BASIN STATE PARK. O parku budem pisat az v zajtrajsom dni ked sme si urobili mensiu turu, ale aspon nas prvy dojem. Vosli sme autom do kampu a v mesacnom svite sme si uvedomili, ze sme so vsetkych stran obklopeni blizkymi horami - pravidelny kruh s rovnakovysokym hrebenom bol otvoreny asi len na 10 stupnoch kade donho prichadzala cesta do kampu. Takze vlastne O.K., nebolo to 360 stupnov ale len asi 350 Tesne nad rovnym hrebenom svietil mesiac (skoro v splne) a aj ked som vobec nemala chut nieco jest, uvarili sme si teplu veceru a kapucinko na zohriatie, navstivili krasne ciste socialne zariadenia a za velkeho drkotania zubov zalahli. Pobehovlao tam vela takych dakych horskych zajacov... Taky obycajny den. Nebojte sa, caka vas uz len jeden plny a jeden 'cestovny'.....

neodbytna prispievatelka