27. list (7. cast)

Tak som tu s poslednou castou nasho cestopisu. A kedze boli uz aj prve staznosti na ich dlzku, tak sa budem snazit tieto dva posledne dni zhrnut strucne do tohto mailu. Asi je pravdou, ze keby boli kratsie, citalo by ich viac ludi. Takze 'in a nutshell' (t.j. v kocke, vskratke - to sme sa dnes ucili v skole

SOBOTA 26.okt.2001

Po vcerajsom (kravnom? kravovom? kravskom?...?) adrenalinovom zazitku spanok padol ozaj vhod. Este pre tych, co minule chybali zopakujem, ze sa prave nachadzame v KODACHROME BASIN STATE PARK. Rano sme sa zobudili do mraziveho dna, no to nebolo nic nove. Co vsak bolo nove a velmi carovne, bolo miesto, kde sme sa zobudili. Vecer potme sme len tusili, ze sme obkoleseni horami, no az rano sme ich zbadali v celej krase - vytvarali naozaj pravidelnu kruznicu a na jednom mieste boli prerusene (tade viedla cesta sem do tohto rozpravkoveho kralovstva). Vecer sme v tom soku aj zabudli zaplatit za kamp, resp. sme uz nemali sil ist potme hladat v kampe miesto, ze kde, tak sme to nechali na rano. No rano nam to aj tak hned pripomenul miestny ranger, ked slusne podotkol, ze nenasiel obalku s nasou platbou... Tak sme mu rovno zaplatili a trosku sa porozpravali. Povedali sme mu kolko mame casu a on nam poradil turu, ktora sa dala stihnut. Kedze to bolo este pred vychodom slnka a to miesto sa volalo 'Eagle View Overlook', hned sme vedeli, ze sa budeme dobre ponahlat aby sme videli ako vychod slnka pozoruje taky orol. Stihli sme to naozaj na minutu. resp. na sekundu. Dofucali sme hore (bolo to na tom hrebeni hor, co nas obkolesovali) a pozreli, ze odkial asi tak vyjde slnko a vtom vykukol prvy luc. Tomu sa vravi stastie. Dole sme uz zleteli rychlejsie, cosi sa najedli a podho dalej.

Dalsou zastavkou bolo miesto, na ktore som sa ozaj VELMI tesila. Isto to poznate aj vy (velke prirodne obrazkove kalendare, zapad slnka..) - mnozstvo vysokych cerveno - bielych pieskovcovych veziciek stojacich husto pri sebe... Ano, ano.. znamy BRYCE CANYON NATIONAL PARK. Oranzovo-biela rozpravkova krajina, tisicky cipkovanych veziciek (called "hoodoo") vytvorenych pred milionmi rokov najma vodnou eroziou (na strmych svahoch bola rychlost prudenia vody vysoka... i sezonnym zamrzanim vody v puklinach... atd), robia z tohto nie velmi velkeho narodneho parku maly raj na zemi, ktory navstivi vraj skoro 2 miliony turistov rocne. Park sme presli autom, zastaviac sa klasicky na vsetkych moznych 'overlookoch', kochali sa vyhladmi a urobili sme si aj jednu mensiu (ako inak turu do Queen's Garden - t.j. zisli sme trochu dole do kanonu medzi tie vysoke uzke vezicky. Clovek sa citil ako mravec bludiaci po 'fakirskom lehatku' Cesta viedla v nadm. vyske okolo 2800 m.n.m. Potom sme musli splnit nas patrocny (ci devatdnovy) plan ("Aspon dvoch Cechov denne") a tak sme na tzv. Inspiration Pointe (ozaj inspirujuci stretli dve mlade Cesky. Ako vsetci predosli boli aj ony robit v nar. parku a teraz cestuju. Dali sme im na nas kontakt, lebo sa chystali aj do LA. Uvidime. Dost odvazne baby. Za usetrene peniazky si kupili male stare auto (na druhy den sa im vsak hned pokazilo a cestovali po Statoch. Asi je lepsie mat pri sebe chlapa.... (pre pripadny boj s medvedom, ci vymenu pneumatiky .. dufam, ze toto Tomi bude dnes citat az po veceri este sa nam velmi pacilo take obrovske prirodne okno (most ?) v cervenom pieskovci, ktore ma vraj taku stabilitu, ci skor nestabilitu, ze sa moze kedykolvek zrutit.. Iluzia vecnosti... Ale strucne, strucne.

Po asi 3 - 4 hodinach sme teda opustali tento raj pre fotografov a pokracovali cez obrabanu krajinu kovbojov na juh ku hraniciam Arizony do CORAL PINK SAND DUNES STATE PARK. Ano, spravne tusite, boli to pieskove duny, no na rozdiel od Algodones Dunes, kde som bola uz asi 4 - 5 krat, toto boli take oranzovo - cervene. A bola sranda, ako ostro zacinali - ihlicnaty les a zrazu piekove duny.... (cosi ako Zahorie s borovicami, len tie duny boli ozaj velke duny). Aj tu sa prehanalo par uz spominanych fanatikov na tych terennych autickach (quadrunners, sand rails).

Vraciame sa na sever - do ZION NATIONAL PARKu. Par kilometrov za vstupom do parku sme prechadzali cez 2 kilometrovy, uzky tunel so zatackami, vysekany do skalneho masivu este v roku 1930. Sem - tam bolo v stene 'okno', kade sme asi sekundu mohli sledovat meniacu sa okolitu krajinu. Ked chce cez tunel prejst dake vacsie auto, musia zastavit premavku v protismere - pri oboch koncoch tunela su teda rangeri a vsetko kontroluju. Vyjduc z tunela sme sa ocitli akoby v inom svete - nad nami cerveno - biele skalne masivy roznych tvarov, pod nami hlbka kanonu. Siestimi dlhymi serpentinkami sme zisli dole do kanonu (nechcela by som ist tade smerom hore a tak sa ocitli v nadm. vyske okolo 1200 m.n.m, comu sme sa velmi potesili - zhodili sme styri vrstvy oblecenia a opat boli len v tricku. Centrum turistickeho ruchu - tzv. Zion Canyon Scenic Drive nebol pristupny sukromnym autam, ale opat tam premavala zadarmo kyvadlova doprava - take mile, nove, pohodlne, 'shuttle' autobusiky, ktore chodili kazdych par minut a vodic robil zaroven aj sprievodcu. Samotna cesta autobusom trvala okolo 1,5 hodiny, no nakolko sme na par zastavkach vystupili, co to pochodili, popozerali, trvalo nam to ovela dlhsie. Posledny autobus ide okolo 23.00 hod vecer aby zobral z kanonu turistov, co asi precenili ich fyzicku kondiciu a neodhadli dobre cas ich tury. Co sme tam take videli (okrem mnozstva krotkych srniek)? Boli sme stale v tesnom objati skalnych masivov roznych farieb, tvarov, obdivovali lezcov na kolmych stenach - boli len ako male bodky, sofer zastal a nam ich presne ukazal, ze kde su - od rana kazdu tu skupinku sleduje a v asi 1,5 hodinovych intervaloch vidi ich postup. Cestou nazad sme jednych videli sa ukladat na spanok v strede steny - to by ste neverili - kolma sklana stena a dako si tam zavesili take lozka a lahli spat No snad sa aspon priviazali k tym 'posteliam' (moja mila sestricka ma teda este co dohanat.... len co sa pozviecha so zapalu pluc, co ju teraz kvari, tak asi jej prve kroky povedu kupit si tuto 'pomocku' Potom sme si urobili dalsi asi polhodinovy vybeh ku 'Weeping Rock" - taka kolma skalna stena, ktora mala v spodnej casti taky previs dlhy asi 20 - 30 metrov, vysoky par metrov a pozdlz toho previsu kvapkala voda. Bolo to velmi zaujimave a clovek sa len cudoval, kde sa ta voda berie, ked tu mnoho tyzdnov, mesiacov neprsalo. No to je znamy ukaz - nahromadena voda (dazde, roztopeny jarny sneh..) prenika priepustnymi vrstvami a ked narazi na npriepustnu, tak hlada cestu kade by inokade vysla von. No a tu bolo odkryte prave rozhranie tych vrstiev a tak ked clovek stal pod tym previsom bol akoby za dazdovou oponou. Neviem, ci sa to da z tohto opisu predstavit.... Ale ved to ani nie je take dolezite. Este som chcela spomenut jednu oblubenu atrakciu v tomto kanone. Existuje tu jeden turisticky chodnik, ktory pokracuje dalej uzkym kanonom tam, kde uz nie je cesta. Vola sa "The Narrows", ma asi 26 km, no co je na nom zaujimave je, ze velku cast chodnika sa ide proti prudu rieky (Virgin River), niekedy aj po pas, ci vyssie vo vode. Clovek musi mat na to specialne povolenie - a tusim sa ide so sprievodcom. Musi to byt naozaj zabava, no asi aj trochu nebezpecne. Samozrejme, ked sa topi sneh z okolitych hor, tak je chodnik (ci skor 'vodnik') uzavrety a otvoria ho az ked je to bezpecne ho 'splavovat'. Neviem ci mavaju tie rybarske vysoke gumaky alebo co... Ale strucne, strucne.... Cesta nazad autobusikom, kanon uz zahaleny v tme... Prestupili sme teda do auta a sli do kampu, kde sme si uz predtym obsadili, zaplatili jedno miestecko, kde sme zlozili nase kosti - prvy raz bez drkotania zubov. V hlavach si ukladame zazitky uplynulych dni.....

NEDELA 27.okt. 2001

Bola to teda prva noc, kedy nas nezobudila nadranom zima, ale ten "nepriatel ludstva" (V.D. - to bolo vystizne cize budik. Prve ranne luce sa dotkli vrcholkov skal a my sa lucime s kuzelnym udolim. Caka nas asi 250 km cesta do Las Vegas, kde sme chceli stihnut rannu sv. omsu, no vdaka chaosu s casovymi pasmami a zmenou na zimny cas sme to dako doplietli. Mysleli sme si, ze mame este hodinu cas, tak sme sa sli uz v Las Vegas poprechadzat trochu po takej promenade.... Vlastne prava pricina preco sme kozmickou rychlostou navstivili prve kasino, co sme stretli bola, ze nase mochove mecure maju len konecny objem a nemali sme chut skusat, ze aky )) Ja uz som v Las vegas a kasinach bola, no Tomi nie, tak som ho musela tahat von ako male dieta Je to naozaj vsetko take waw naoko, ako som uz pisala, tahaju z ludi peniaze... Ked sme dosli do kostola, ta omsa uz teda podla noveho casu zacala a dalsia mala byt az o dve hodiny, tak sme sa rozhodli frcat domov a stihnut v Los Angeles vecernu omsu, co sa nam aj podarilo. Najvacsi teplomer na svete v mestecku Baker ukazoval 82 F (okolo 28 C), no po tych mrazivych zimach sa nam zdalo ovela teplejsie. Tam sme sa aj presvedcili, ze pocas nasej nepritomnosti si aj v Kalifornii dovolili bez nasho vedomia zmenit cas. (Len pozn. pre koho to zaujima: Nevada je teda vzdy o hodinu pred Utahom; Utah a Arizona maju letny cas, no Arizona nie. Takze Utah a Arizona maju rovnaky cas od neskoreho oktobra do aprila a od aprila do oktobra maju rovnaky cas Arizona a Nevada - hodinu skorsi ako Utah. No a my sme tam boli prave pocas tejto zmeny casu - co sme presne ani nevedeli, ze kedy to je a okrem toho sme mnohokrat prekracovali hranice Utah - Arizona - Utah - Arizona - Ut...., cize chaos dokonaly. Samozrejme na tieto casove rozdiely sme prichadzali az za pochodu a stale sme sa divili, ze cosi nam tu nesedi cestou pustou sme sa opat raz pousmiali nad odbockou na cestu malebneho nazvu Zzyzx Road. Dobre, nie? Skuste si to vyslovit po anglicky... sama neviem ako to je Domov sme dorazili akurat na to aby sme sa stihli osprchovat, pozriet hrbku mailov a cestou do kostola boli dat vyvolat tych 16 vyfotenych filmov a mne uz zacali vstavat vlasy dupkom, ked som si predstavila, ze ake hromadne maily ma vdaka tomu vyletu cakaju... Ufff... Nastastie (Vase i moje toto bol posledny a pokusim sa Vas dlhsie neotravovat aby mali moznost docitat si ich aj ti, ktori nemali hned cas. Teraz ma caka uz "len" scanovanie tych fotiek, teda skusim len tie NAJ (zajtra zacinam) a za par dni sa teda mozte mrknut na stranku do tretieho fotoalbumu (vytvoreneho len k tejto prilezitosti No tesim sa, ze uz nebudem zaspavat s vycitkami svedomia a povzdychom: "Zajtra uz musim napisat tu dalsiu cast hromadneho..." Potom som uz teda len dohanala v skole, v korespodencii.... Este ma napadlo, ze by som nemusela otravovat vsetkych ludi tymito mailami, lebo nie kazdy ma cas a zaujem, ale ze by som ich davala rovno na tu nasu stranku a koho bude zaujimat co mame nove, ako zijeme tak sa tam moze hocikedy mrknut. Ak nedostaneme nejake protesty od ludi, ktorym by to zase sposobovalo problemy, tak najblizsi mail si uz citajte na stranke: http://www.freewebz.com/monivanekova/

RESUME: Bolo to nadhernych 9 dni, sme vdacni, ze sme ich mohli prezit a aspon letmo prebehnut mnoho neskutocne krasnych miest. Nie je to nasa zasluha, ze sme tu v Kalifornii (nikdy sme sa sem nehrnuli; bolo to viac - menej nahodou, ci dotlacenim a mozno preto citim akusi milu 'povinnost' podelit sa so zazitkami a obrazom krajiny s Vami, z ktorych asi vacsina nema sancu dostat sa sem. Ale v mladych je tuzba po cestovani velmi velka (snad som ich trosku inspirovala a dodala odvahy - nebojte sa, vsade ziju ludia, vsetko sa da zvladnut, ked sa na to ide z dobrej strany) a mozno mnohe miesta teda navstivia a budu moct porovnat svoje prezivania s tymito mojimi. A ti, ktori ich uz navstivili (Rasto, Katka, Marek..) snad trochu pookriali pri spominani.

Tak sa lucim skoro definitivne, vdaka za pozornost vsetkym, ktori vytrvali a nezabudnite, ze usmievave slnko mozte nosit v sebe aj ked je vonku sychravo. A to su tie prave luce, ktore tento svet potrebuje!!!

Dcera, sestra, nevesta, svagrina, sesternica, kolegyna, stara triedna, matikarka, kamoska, byvala spoluziacka... no proste uplne upisana osoba