Ano, ano viem, ze som slubila, ze sa ozvem skor, no konstelacia hviez nebola velmi priazniva... 
Dnes je to presne rok co sme tu (9.feb.) a tak som si povedala, ze hoci nie je toho az tolko co pisat tak vyrocie oslavim hromadnym mailom (tiez jubilejnym - 30.tym)
Tak kde zacat?
Uvedenie do problematiky Pocasie je tu nadherne slnecne. Rocne obdobie je tu "zima", co znamena, ze teploty kolisu medzi 10 st.C (niekedy cez noc) do takych 20 st.C , resp. cez den na slnku je aj ovela viac (slnko ma obrovsku silu a je take ostrejsie ako u nas). Asi 2 - 3 krat za mesiac sa zamraci a den - dva prsi comu sa potesi najma rastlinstvo a od radosti cele zakvitne.
Teda kvitne tu cely rok cosi, no teraz to zacne tak vo velkom - kvitnu stromy (jeden ma take obrovske ruzove kvety - ako lalie ale ruzove, ine ostrocervene, ostrozlte, biele...) a vselico ludom v zahradkach... je to naozaj krasne. Tu clovek akoby tak viac vnimal, ze ako velmi je potrebna voda pre rastlinky - staci aby parkrat zaprsalo a uz sa preberu. Uz sa tesim ked pojdeme najblizsie na daku turu do hor, ze co sa tam zmenilo...
Koniec "klimatickeho" odstavca
S prebudzajucou sa prirodou sa vo mne opat ozvala vrodena tuzba rypat sa v zahradke... tak som si chcela zasadit do zahradky rozmarin, ktory som mala doma asi dva tyzdne v pohari aby pustil korienky. Aj pustil. Tak som ho cela rozradostena zasadila do zahonu pred domom (asi 8 vetviciek) a denne "kontrolovala" ako sa im dari - skoro vsetky sa ujali. Ubehol asi tyzden a ked som v stredu prisla zo skoly velke bolo moje prekvapenie pri pohlade na prazdny zahon. Teda nie celkom prazdny - su tam vselijake tuje a rozne velke rastlinky co pekne kvitnu, no medzi nimi bolo sem - tam volno tak som do tych medzier posadila rozmarin. No ako pozeram, tak pozeram - rozmarinu nikde. Ani jeden kus neostal - vsetko pekne "vycistene". Zacali ma napadat pochmurne myslienky a zapisalo by sa to u mna ako druhy negativny zazitok z USA, keby.. Keby som nevidela o dva dni toto: bola som pomoct jednej kamaratke potahovat sedadla stoliciek novou latkou a robili sme to u jej svokry a tam som si vsimla, ze rozmarin tu nie je nic vynimocne - pred zaparkovanym autom ho bola cela fura - asi 5 krat 10 metrov samy kvitnuci rozmarin, rastol tam ako burina. No a vzdy v stredu nam chodia zahradnici a tak pekne moj krvopotne vypestovany a nasadeny rozmarin vytrhali ako neziaducu burinu. Takze ziadna kradez ako som si ja povodne myslela sa nekonala... Len zahradnici su prilis usilovni
Ked uz som pri tej prirode - comu sme velmi radi je, ze su tu neni vobec muchy!!! Len vcelicky zacinaju opelovat vselico v zahradke... (clovek si musi davat poriadny pozor ked obera citrony zo stromu Zato pavukov mame v dome hojne... (na "zimu" sa stahovali dovnutra.... len to musia byt daki vegetariani, lebo tu nie su ziadne muchy ... aj som si tusim vsimla, ze nam zacali miznut z chladnicky jablka....
V januari tu bola jedna mexicka slavnost, kde okrem ineho tancovali taki super Mexicane - orli indiansky nos, dlhe tamave vlasy, boli skoro nahi, len take vselijake kozenne pasiky, ozdobky, goralky, muslisky... na pase, zapastiach, krku.. na clenkoch a lytkach mali take asi 20 cm siroke pasy urobene zo samych musliciek a pri tych ich tanecnych kreaciach, skokoch "chrastili" do rytmu. Na hlavach mali asi meter dlhe vtacie pera, resp. taky cely vejar... Dvaja bubnovali do takych indianskych bubnoch s kozennou blanou... (vypadlo mi ako sa to vola) a to bola cela muzika (ale velmi hlasna, rytmicka a tancujuci do toho vselijako pokrikovali..) No uplne ako vo filme "Tanec s vlkmi"... uz len ohnik....
Este par slov ku skole. Ako som uz spominala medzi jesennym a jarnym (u nas sa to vola letny a zimny ale je to viac jarny a jesenny, nie?) semestrom je vzdy taka 6 tyzdnova intersession (zimna alebo letna). Studenti sa losuju (lebo zaujemcov je viac ako miesta). Mame ineho ucitela, mlady, vesely, velmi ochotny pomoct... ma kopec zaujmov, je taky vseobecne rozhladeny - asi 3 roky bol v Indonezii (o.i. tak ucil anglictinu, no i on sa ucil jazyk), dva roky bol poziarnikom, tak nam sem - tam spestri hodinu, prip. dava rady co robit pri poziari... Minuly tyzden tu bolo opat zopar zemetraseni (ale len okolo 4,5 st. tak nam daval lekcie zase co robit pri zemetraseni ale to asi uz vsetci vedia naspamat Inac my sme opat to zemetrasenie necitili, lebo byvame dost daleko od skoly, epicentrum bolo zapadne od nas, v Simi Valley, no vacsina spoluziakov ho dost citila, takze to bola tema c. 1 v ten den v skole. Samozrejme kazdy pridal svoje zazitky z predoslych zemetraseni a ja som len dako nasucho preglgala a rozmyslala, ze na kedy teda mame kupit letenku domov Ked uz som pri tych spoluziakoch - zostava sme este pestrejsia ako minuly semester - naratali sme tusim 12 roznych krajin (Kolumbia, Mexiko, Brazilia, Armensko, Iran, Korea, Syria, Thajsko, Rusko, Bulharsko... taky pekny mix).
Velmi ma bavi, ked diskutujeme o zvykoch a vselicom zaujimavom v tej ktorej krajine... cloveku to tak rozsiruje obzory a zistuje, ze niekde mozu robit nieco uplne inac, netradicne a mne len sanka klesa pri pocuvani.... ale to nie je, ze horsie, ci lepsie - proste INE. Toleranica, pochopenie druheho... niekdy sa citim akoby obmedzena v mysleni, ked mi proste nejde nieco pochopit (Korejske zeny nemozu oslovovat manzela krstnym menom - a to nie su stare vykopavky ale mlade baby a tiez to dodrzuju....atd kopec veci). Velmi sa mi paci aj vztah aky mame s ucitelmi - su ozaj taki srdecni, priatelski... Minuly vikend sme tu mali na navsteve ucitelku, ktora ma ucila minule dva semestre a aj jednu spoluziacku s manzelom a so syncekom (Bulhari). Ta ucitelka je taka vesela kopa, dost sme sa nasmiali a odchadzala okolo 23.00 hod (mladi museli kvoli malemu skor)...
No tento tyzden je posledny a ten dalsi tyzden zacina uz normalny semester. Snazila som sa dostat na credit class ale asi sa to nepodari - na to aby to clovek mal za prijatelnu sumu tak tu musi byt aspon 1 rok a dokazat to kopcom papierov, co asi nepojde. Pas je tu nic, nikto sa nan ani nepozrie, ze kedy sme prisli a to je len vstup do USA a toto plati pre Kaliforniu, cize aj ked je niekto z New Yorku tak musi byt najprv v Kalifornii rok. A vsetky dokazne materialy su na manzelovo meno a on ma priezvisko bez "-ova" co sa Amikom nepaci a neveria ze som ozaj jeho zena Mam akurat bankovy ucet zalozeny pred rokom ale to je len jeden papier (treba viac)... vsetky ostatne mozne dokazy su datovane neskorsie ako potrebujem - plyn, elektrina...vsetky ucty mame az po prestahovani sa od kolegu u ktoreho sme prvy tysden byvali, cize po termine, telefon sme si zaviedli tiez asi az po tyzdni byvania, takze to mi tiez nepomoze... Na poziadanie mi faxli papier zo zdavotnej poistovne, v ktorej sme boli ked bol este Tomino v starej robote, no az teraz sme zistili, ze som nebola vo februari poistena ale az od marca... takze nic.. No, proste to nie je take jednoduche dokazat, ze som tu rok. Poistenie aut je tiez na Tomina.... vsetky papiere su na neho, lebo on ma pracovne viza, ja som tu len velka "0". Takze asi budem nadalej v tom non-credit. Nevadi, aspon nemam v skole ziadne stresy a vsetko v pohode zvladam... Ale to som odbocila. To len keby niekoho zaujimalo ako tazke je niekedy dokazat aj pravdivu skutocnost
Inac taku pestrost kultur ako mame v triede clovek streta na kazdom kroku. Minule mali u manzela v robote take male stretnutie ci skolenie a boli tam 6 ludia a z toho len 1 bol American - jeden z Indie, jeden z Guatemaly, jeden z Kuby, dalsi sa narodil v Australii, no rodicia boli z Ceskoslovenska a moj Tomi zo Slovenska a teda este ten American. Cize o homogennej spolocnosti nemoze byt ani reci... Tento tyzden bude Tomi davat nejake mensie skolenie o dakej novej technologii v programovani - ono sa to tak rychlo vyvija, ze uz sa to ani asi neoplati publikovat v knizkach.... vsetko sa da najst na Internete a par dni po uverejneni a nastudovani to pouziva v programovani a pracuje s tym... No ja v tom pasiem husy...
pokracovanie na druhy den (nedela- 10.feb):
Vianoce su sice uz daleko, no chcela by som sa k nim este par slovami vratit. Co sa mi tu velmi pacilo a skusime to mozno zaviest aj doma boli vianocne pohladnice. Ono to vlastne nie su ani tak pohladnice ale take listy, v ktorych rodina napise co maju nove za ten posledny rok. Vianocne pohladnice totiz clovek pise aj takej vzdialenej rodine, s ktorou sa nestretava velmi casto, prip. kvoli velkej vzdialenosti sa za ten rok ani nestretli. Tak rodicia napisu na pocitaci taky vseobecny list - casto idu po mesiaci a ku kazdemu tak 1 - 2 vety, resp. hlavne udalosti - ktore dieta prijali na aku strednu ci vysoku skoly, ci sa niekto do rodiny narodil, ci zomrel, ci vydal, ozenil, kupili ci predali psika, malemu Tonymu narastli prve dva zubky, ci niekomu nevyberali slepe crevo, nemal zlomenu nohu, ci sa neprestahovali, ci dieta nevyhralo v skole ci v meste sutaz v recitovani, ci v skoku do dialky, baseballe, kde boli na dovolenke, kto mal 50 ku (, co deti bavi robit, na ake kruzky chodia.... proste hocico co by mohlo ludi zaujimat. Vacsinou na tom papieri je aj fotka celej rodiny, prip. pripoja 1 - 2 fotky k listu. Niekedy to nemaju po mesiacoch ale po rodinnych clenoch (cize kedy sa maly Tony posadil prvykrat na nocnik, kedy urobil prvy krok... K takemuto vseobecnemu listu pripisu osobnych par riadkov a vianocny kratky vins. A tak nestratia aspon aky-taky kontakt aj s rodinou, ktora byva na vychodnom pobrezi, ci zije v Australii... Mne sa to celkom pacilo. Tak som si uvedomila, ze roky idu velmi rychlo a casto ani nevieme ako si zije nasa vzdialenejsia rodina. No, uvidime, mozno to o rok skusime aj my Len si budem musiet asi dat vybrat ten slepak alebo kupit psa a by sme mali co pisat ))))
No co Vam este napisem?
V poslednej dobe je tu sem - tam dako rusnejsie. Minuly tyzden nam nad hlavami dost dlho kruzila v noci helikoptera - silny luc sveteneho reflektoru pretinal pokojnu, tmavu mesacnu oblohu a len daval tusit, ze kdesi blizko sa cosi deje... Aj nedavno na freewayi sme boli svedkom dakej nahanacky, resp. to bolo na ulici pod freewayou - bola zavreta vyjazdna rampa z freewaye a vsade kopec hukajucich policajtskych aut... Napriek tomu sa tu citim OVELA bezpecnejsie ako v Petrzalke. s tym mozno suvisia aj nejake ine veci. Pred par dnami som pisala jeden clanok o zivote tu, resp. o dovere.
Dam ho aj sem na stranku keby si ho chcel niekto precitat. Je v anglictine a pisem v nom o DOVERE. Mozno by stalo za to aspon par vetami zhrnut niektore postrehy z neho... Ako vam ludia doveruju na kazdom kroku - ked si chces kupit noviny, tak vhodis mince do takych boxov co su hocikde na ulici, zdvihnes veko a vezmes si JEDNY noviny (nie 2 - aj pre kamosa Niekde sa takto kupuju aj kytice kvetov.... Postove schranky si tu nikto nezamyka... ak chces poslat list, jednoducho ho pristiknes ku schranke stipcom a ked pride postar, tak postu nielen prinesie ale aj zoberie od Vas...V niektorych obchodnych domoch su samoobsluzne kasy - t.j. clovek si sam oscanuje vsetky veci co kupil, zaplati kartou ci v hotovosti.. a oni Vam DOVERUJU, ze si oscanujete ozaj VSETKO co ste kupili! V autobusoch, ktore som zacala aj ja pouzivat (presne pred 1 mesiacom 1. krat odkedy sme tu) si nekupujes listok, ale len vhodis mince do takej krabicky pri soferovi - no on nema sancu vidiet, ci vhadzujes tolko co ozaj mas a nie polovicu, ci menej... Len Ti doveruje... Ludia nezamykaju auta, na otvorenej korbe auta maju kopec veci, naradia, nakupy a ani ich nenapadne, ze by im to niekto mal zobrat.... Vacsina kampov je na principe tzv. self registration - t.j., ze clovek si sam vypise taky papierik, da peniazky do obalky a vhodi do schranky pri vstupe do kampu... (pri nas sa im ta dovera par krat naoplatila - to ked sme dosli neskoro po tme do kampu a rano o
siestej vyrazali dalej atd... proste niekedy az nepochopitelna dovera v ludi.... kto si chcete precitat viac, nech sa paci, precvicte si anglictinu.
Vcera sme boli na jednej party - dcerka jednych znamych co sa s nimi stretavame kazdy utorok mala 1 rok. Krasny domisko, zahradka, kopec deti (najmladsie 5 tyzdnove - to ma tu velmi prekvapuje, ze Amici idu medzi ludi aj s uplne malilinkym babatkom - a nie na 1 hodinu), rozne hry, pizza, Birthday Cake... No chcela by som spomenut dve zaujimavosti. Mozno niektore mamicky bude teraz vystierat a behat im mraz po chrbte (viem si predstavit, aj mne by keby som to pocula doma). No viete aky je tu zvyk oslavovat 1. narodeniny?
Okrem velkej vacsinou obdlznikovej torty rozmerov asi 40 x 60 cm sa pripravi mala (priemer asi 20 - 25 cm) torta s kopou slahacky, farebna, ktora je len pre maleho oslavenca. Mamicky, uz to sipite, ze? Na zem sa da plachta aby nasledky neboli privelmi bolestne a nemusel sa odstranovat koberec , na nu sa postavi ta vysoka detska stolicka, posadi dieta (co najsporejsie oblecene , zaspieva sa "Happy birthday", pred dieta sa polozi ta torticka, rodicia mu pomozu sfuknut sviecku a "podivana" zacina. Mam to kometovat? Viete si predstavit tu koordinovanost pohybov aku ma rocne dieta? A co sa stane, ked pred nim lezi velka slahackova torta? No, Clara sa najprv len pozerala, raz na mamu a raz na tortu akoby si nebola ista, ze ci to myslia vazne a nie je to tam len omylom. Zaborila jeden prstik a sledovala mamu, ze co ona na to. Ked videla, ze jej to zily netrha a dobre sa bavi, tak veselo pokracovala... sem - tam si dala cosi aj do ust, no vacsiu zabavu asi mala z tej konzistencie Prehrnala sa v tom ako v takom blatku, otvarala, zatvarala pasticky tesiac sa z toho ako jej slahacka vyteka pomedzi prstiky, ked sa musela poskrabkat po hlavicke tak sa poskrabkala... tvaricka sa jej pomaly stracala za bielymi, ruzovymi oblacikmi... a usmev od ucha k uchu... No neviem, kto mal vacsiu zabavu z toho - ci ona alebo my diviaci. Ved uvidite snad za par dni na fotkach... Ked sa uz zdalo, ze obsah jej zaludka je naplneny a brusne svaly okolosediacich precvicene, malu najprv zbezne ocistili a az potom sa ju odvazili vybrat zo sedacky a odniest do kupelne do vane No, viem si predstavit moju maminu... - asi by ju slak trafil, keby to videla Ale bola to dobra zabava. U niektorych to ma aj taky "hlbsi zmysel" - totiz do 1 roku dieta je len materske mlieko a vslijake zeleninove nemastne neslane polievocky, ziadne cokoladky, nic sladke a toto je taka "liecba sokom" - dieta sa teda v den svojich 1. narodenin prvy krat streta so sladkou chutou a to este v takom mnozstve...
Druha vec, o ktorej by som Vam rada napisala bola tzv. "pinata". Tento zvyk pochadza z Mexika a kedze v LA je vraj okolo 40 % tejto populacie, tak sa uchytil aj tu. Co to teda je? Pinata je taka papierova duta ozdoba, vacsinou v tvare nejakeho zvierata, ci znamej rozpravkovej postavicky, dost velka a plna cukrikov, cokoladiek, zuvaciek, sladkosti... je zavesena na spagate medzi domami, ci na strome, ci dospely to drzi na takej dlhej "udici" a male deti sa snazia s takou palicou do nej buchnut. Samozrejme po jednom, nie vsetci naraz. A aby to nebolo take jednoduche tak maju zaviazane oci satkou a tak len hadaju, kde sa pinata hompala... Kedze pinata je papierova (kartonova), tak znesie len urcity konecny pocet uderov a nakoniec podlahne, roztrhne sa a na travu povypadavaju vsetky tie sladke poklady, ktore skryvala. No a to uz deti nabehnu so svojimi sackami a snazia sa ukoristit co najviac "kazicov zubov". Takto to mozno vyzera dost sucho, no je to celkom aj zabava pre pozerajucich sa dospelych. Triafanie pinaty je prisposobene veku detom (male deti nemaju ani zavaizane oci a aj tak maju problemy trafit do nej
Potom sa deti (neskor i dospeli hrali dalsiu typicku hru - triafanie chvostika do somarika. Mate jeden velky obraz somarika a v ruke spendlik s chvostikom alebo len nalepku s obrazkom chvostika. Zaviazu vam oci, zatocia vas a vy mate trafit s tym chvostikom somarikovi tam kde to patri a nie do ucha, ci na brucho... No a vyhrava ten, kto sa trafi najblizsie. Je to tu jedna z najznamejsich hier pre deti.
Pred dvomi tyzdnami sme boli v Santa Monica Mountains na ture.
Bolo to velmi pekne, lebo to bola taka hrebenovka po horach pri pobrezi, cize pod nami bol ocean zaliaty slnkom, hladina sa trblietala tak, ze sa ledva dalo pozriet na nu... rozliate zlato... Potom zapad slnka...
Ale uz mate asi dost citania a aj tak su to dnes len take "blbosticky" tak budem koncit.
Lucim sa s jednou peknou myslienkou, ktoru povedal dnes nas Pater Damian zo Sri Lanky. Volny preklad by bol asi takyto: "Je pochopitelne, ze deti sa boja tmy. Ale smutne je, ked sa dospeli boja svetla."
Inac po sv.omsi bola taka pekna akcia - darovanie krvi priamo tam v takej velkej miestnosti (tusim to je jedalen tej katolickej skoly pri kostole, byvaju tam aj koncerty...), tak Tomi bol darovat krv. Bolo to dost ine ako doma. A pred 3 tyzdnami bol tyzden katolickych skol a v ramci neho den otvorenych dveri v tejto skole. Boli sme sa tam kuknut... veeelmi zaujimave.. no to by bolo opat na dlho... Ucitelka sa vo mne nezaprela
Tak mnoho odvahy pozriet sa kazdodennej i tej najvyssej pravde do oci... Kto chodi vo svetle, tak nezbludi...