31. list

rodicia, svokrovci, surodenci, svagrovia, svagrine, siroka rodina, stretkari, kolegyne, kolegovia, zlati ziaci, priatelia a vsetci ludia dobrej vole!

Dva tyzdne ci aj viac utiekli a patrilo by sa par slov o tom ako zijeme. Kto nema vela casu, tak nech si precita len cast mailu "vylet so Suk". Pred dvomi tyzdnami mi zacal novy semester a v piatok (posledny den) sa mi po dlhych vybavovackach podarilo dostat sa aj do credit classu. O tom ale neskor.

Minuly vikend sme mali velmi pekny a plny. Piatok som stravila so Zuzkou (ta mladomazelka boli sme v takom obrovskom obchode s knizkami, CDckami... Dve hodiny tam prebehli ako pat minut. Potom sme boli u nich v Santa Clarite - cast LA na severe pod horami... Byvaju v takom novom "sidlisku". No nepredstavte si pod tym Petrzalku... Sidlisko je par domov 2 - 3 poschodovych s apartmentmi, ktore su vacsinou usporiadane nejako do kruhu a patri k nim nejake zaujimave prislusenstvo - u nich maju krasny bazen, jacuzzi, spolocenska miestnost s obrovskym TV (ako kino), xerox, ktory mozu lubovolne pouzivat, posilovna, umyvacka auta...atd. Je sice februar, ale je dost teplo, tak sme este o 15.30 isli do jacuzzi - to bola parada (asi to poznate - malinky bazen, v ktorom je dost horuca voda a este vytryskuje pod vysokym tlakom z roznych dier, takze ked sa clovek spravne nasmeruje, tak to posobi ako paradna masaz). Vecer dosiel pre mna Tomi a este sme sa trochu s nimi trapili s danovymi priznaniami - resp. sa nam snazili pomoct sa v tom vysomarit

V sobotu sme boli na turistike - no po tom "zimnom" spanku sme si citili cele tela a najma tvar, ktora sa nam teraz pekne supe (od cela, cez nos, lica az po bradu - no ako chameleon). Teren bol dost strmy a kazdych par metrov sme stali a odfukovali. To potrva, kym sa zase dostaneme do kondicky...

V nedelu sme boli na ceskej omsi, ktora tu byva kazdy mesiac. Pod "tu" rozumejte sice Los Angeles, no na dialku to bolo ako keby sme sli do Piestan. Cestou sme sli okolo takej plantaze, kde pestovali jahody, tak sme sa zastavili a asi dve kila kupili - bolo to ozaj lakave, ked clovek videl, ze 10 metrov za tym stankom, kde ich predavali uz zacinalo obrovske pole. Bolo citit, ze jahody boli pred hodinkou este na na stonke. Ledva stihali zbierat, tolko tam mali zakaznikov... ale spat k sv. omsi. Boli sme na nej prvy raz. Ludi nebolo vela (asi kvoli zaveru olympiady) ale aj tak bolo fajn. Omsu sluzil cesky biskup Esterka a mala som s nim taku milu prihodu. Sedeli sme v prvej lavici (nedopatrenim) a pocas kazne ma zrazu chytil strasny kasel. Poznate ten pocit, ked vas strasne nuti kaslat a prave nemozte. Par krat som si odkaslala a snazila sa to premoct, coho vysledkom bolo slzenie oci a strasna bolest, simorenie v krku. Hlavu som mala sklonenu aby ludia nevideli moje slzy a cervenu tvar... sem - tam som si odkaslala. Uz - uz som chcela vyjst von, ked ku mne prisiel biskup a posepkal mi do ucha, ze jestli mi neni dobre at klidne vyjdu ven, ze vidi, ze se trapim a ze vi ake je to neprijemne...atd, bol velmi zlaty, no kedze mi to cele sepkal, tak to vyzeralo akokeby ma vyhodil z kostola von Tak som teda s ulahcenim vysla von a asi 3 minuty v kuse kaslala. Uf, to bola ulava. Neviem, co to bolo - chora nie som.. Snad som nechytila daku alergiu na cosi... No potom som sa vratila zadnym vchodom a bola ticho ako myska. Na znak pokoja biskup podaval ruku KAZDEMU v kostole. Potom sme sli u neho aj na spoved a zostali aj na pravy cesky segedinsky gulas, ktory sa tam serviroval. Mnam.

Kedze to bolo blizko (asi 20 km) od oceanu, rozhodli sme sa ist sa poprechadzat popri vlnach do Newport Beach... Mali sme aj plavky, no na vecer sa uz dost schladilo, takze z kupania uz nebolo nic. Len sme obdivovali par otuzilcov... Mozno na prave poludnie by sa dalo kupat, no teraz bolo uz asi 16.00. Dlha piesocna plaz bola skoro prazdna, len sem tam sedela na piesku na deke daka rodinka, decka sa claptali vo vode, ci prechadzala sa okolo daka dvojica... Dosli sme az po dlhokanske molo (Tomi odhaduje asi 300 m) a tam sme si pockali este par minut na uplny zapad slnka. Uzasna hra farieb - oranzove nebo odrazajuce sa rozburenom oceane, obrovske pomarancove slnko potapajuce sa do vody medzi vysokymi drevenymi kolmi mola.... tazko to aj opisat. Fotka povie ozaj viac.

Nakolko uz bola tma a dost sa schladilo, tak zme sa rozhodli nazad ist nie po piesku (tazko sa slape) ale rovnobezne s plazou cez taku "promenadu" - siroky chodnik, okolo obchodiky, restauracie... to sme este netusili, co nas tu caka. Rozplyvala som sa Tominovi ako sa tu citim bezpecna aj ked je uz tma v porovnani s Petrzalkou... ked tu zrazu hrozny krik a tesne pred nami vybehli z dvier dvaja policajti bijuci sa s dvoma chlapmi. Vytiahli ich (za krk von, snazili sa smarit na zem a mierili na oboch pistolami. Jeden sa dost rychlo podvolil a lahol si na zem, no druhy odmietal a vyzeralo to vazne - policajt na neho reval "Put your hands down on the ground! Now!! NOW!!!" ako zmyslov zbaveny a mieril na neho pistolou. Bola som presvedcena, ze ho postreli aspon do nohy. Nikto nevedel co sa deje a zacali sme vsetci odtial cuvat pre pripad keby doslo k prestrelke... (boli sme od nich ozaj par metrov a netuzila sme po tom aby sa cosi uslo aj nam - mala som pocit akoby mieril tou pistolou na nas). Potom si aj ten druhy lahol na zem, ale ruky nedal na zem vedla seba ale bol dlanami pred sebou oprety o zem v pohotovostnej polohe, co policajta dost vytacalo a reval nanho ako sialeny. Nemohol vediet, ci ten chlap nema tiez zbran. No, poznate tu gucu v hrdle a zdrevenele nohy, ked by ste najradsej boli na druhej strane zeme? Nebolo nam vsetko jedno... v dialke sme poculi dalsiu policajtsku sirenu - pomoc je na ceste... A ako to cele skoncilo? Ak si chcete precitat, tak su je dlhsia verzia pribehu, no aby to nebolo take jednoduche, tak v anglictine

Vylet so Suk

Vcera po skole som bola s jednou spoluziackou v meste, resp. v casti LA, ktora sa vola Korea Town, nakolko spoluziacka bola Korejka. Tato stvrt sa odlisovala od ostatnej LA mozno trochu inou architekturou, zlozenim obyvatelstva (asi 99% Korejci) a z toho vyplyvajuce napisy ulic, obchodov, vsetkeho v korejcine.

Najprv ma Suk (tak sa kamoska vola) pozvala do takej Korejsko - janponsko - cinskej restauracie. Vraj musim skusit jednu vybornu specialitu. Zdalo sa mi neslusne odmietnut s tym, ze ja si radsej vyberiem nieco podla svojho gusta a okrem toho jedalny listok bol len v tych ich smiesnych obrazkoch, cize s anglictinou by som nepochodila. Tak som len dufala, ze to co postavia predo mna sa aspon nebude hybat. Kym sme na ten zazrak cakali, doniesli nam nieco "na zahryznutie". Co take? No, tri misky - v prvej trosku takej ciernej hustej omacky (zo soje a vselicoho), v druhej korejske skoro narodne jedlo - "kim-chi" (citaj "kimci" s makcenom - to je cosi ako nasa nakladana kysla kapusta, len to robia z takej ich kapusty a je tam kopec inej zeleniny a najma je to HROZNE pikantne. Maju toho kopec druhov a jedia to ku vsetkemu. Kedze som uz mala to stastie tento vypalovak zaludku skusit, tak som sa mu radsej vyhla a pozrela sa s nadejou na tretiu misku. O, ake bolo moje prekvapenie, ked v nej bola na mesiaciky pokrajana obycajna (ale asi korejska cibula! Oni ju hryzkaju ako chipsy pri telke... Tak som si aspon naliala do miniaturnej peknej salocky vyborny cinsky caj, ktory chutil ako vyvar z nejakych kvetov - taky vonavy... No asi by sa divili, keby som si vypytala cukor a citron do caju... Tak som ho vypila ako medicinu Asi za minutu nam priniesli palicky, no mila tetuska pravdepodobne pochopila moj nestastny vyraz, ktory hovoril cosi ako "To sa zase "najem" " a aj bez mojej ziadosti mi doniesla vidlicku (ale polievka sa nou jedla tiez zaujimavo A asi za dalsiu minutku dosiel hlavny chod. No, najprv som moc nechapala - myslela som si, ze si k nam prisadnu dalsi dvaja chlapi aby sme to vsetko zjedli. V jednom "tanieri", ktory vyzeral ako misa s objemom asi 1, 5 - 2 litre, bola zvlastna cierna neidentifikovatelna hmota konzistenciou i farbou pripominajuca nasu slovensku "zabijackovu kasu" (krvavnicky . Az ked mi ju Suk s palickami premiesala zistila som, ze pod nou sa skryvaju take ich specialne cestoviny - vyzerali ako spagety, ale boli priesvitne a inac chutili. No ale to nic nemenilo na fakte, ze tej hmoty bolo predo mnou asi 1, 5 kg! No dobre, mozno nieco cez 1 kg. Vazne! Potom som letmo preskumala obsah druhej, rovnako velkej misy. V nej bola velmi husta polievka, ktorej obsah som bohuzial zistila, az ked som je jedla. Na moje velke namietky, ze tolko naozaj nezjem sme sa dohodli, ze si tie dve jedla dame teda napoly, aby som skusila obidve. No to ale nic nemenilo na kvantite Suk zavolala casnicku a ta nam doniesla dve prazdne misky. Ked sa k nam priblizovala vsimla som si, ze ma v rukach obrovske noznice. Pomyslela som si, ze to teda mohla nechat v kuchyni... To som netusila na co jej budu - rychlymi sikovnymi 4 strihmi nam "prestrihla" tu ciernu "kasu" so "spagetami" aby sa nam lahsie rozdelovalo na dva taniere a potom tymi istymi zaciernenymi noznickami (mne osobne to vobec nevadilo, no niekto by sa mozno dost divil) zopakovala tento proces s nasou hustou polievkou, lebo aj v nej sa okrem ineho nachadzalo par tychto ich "superspagiet". Uklonila sa a odisla. Tak sme ostali same a predo mnou dve hodne kopky cohosi co sice pekne vonalo , no akosi som mala strach sa do toho pustit. Na pocudovanie ta cierna hmota bola celkom fajn - dozvedela som sa, ze tu ciernu farbu jej davaju vselijake zeleniny v nej, z ktorych som poznala len baklazan (eggplant) No a potom nasledovalo cislo c.2. Uz ked som si prisunula druhu misku k sebe boli mi tie tvary vytrcajuce z cervenej tekutiny dake podozrive, no snazila som sa presvedcit, ze to snad nebude az take a mozno sa mylim a nakoniec to nebude to co si myslim. Bohuzial bolo. Polievka pozostavala z trocha tych "nudli", trochu zeleniny (cibula pokrajana na velke kusy), no najvacsiu cast tvorili vselijake morske tvory - potvory. To by nebolo az take zle, ved ked sme ich jedli take vysmazene, makke, chutili ako chipsy a boli fajn, no tieto vyzerali akoby este pred par minutami plavali a kuchar ich len pohladom presvedcil aby sa chvilu nehybali... Male 3 cm chobotnicky sa "milo usmievali", asi 6 cm ramena vacsich sesternic chobotnic boli ladne skrutene a clovek jazykom prechadzal po hrbolatych prisavkach, ked sa ich snazil rozhryznut (bohuzial bolo to potrebne, lebo na rychle prehltnutie boli prilis velke). Mala som pocit akoby som omielala v ustach hrubsiu ( tvrdohlavu) dazdovku... Potom tam boli take kolieska s priemerom 2 - 3 cm z ramien chobotnic "mamiciek", vselijake makkyse (niektore vyzerali neskodne ako strucky cesnaku, ale mna nedostali - hned som ich prekukla)... atd. Nikdy by som si nemyslela, ze by som mala take problemy s jedenim cohosi takeho (zavrem oci a zjem, nie?), no bolo to fakt pre mna silne kafe. Po prvej lyzicke, resp. vidlicke sa Suk na mna siroko usmiala a s nedockavostou v hlase sa pytala: "Do you like it?" o Boze, Ty vies ako nerada klamem.... Nic optimistickejsie ako: "wow, I've never eaten somethig like this!" (Take cosi som este nejedla!) som zo seba nedostala. V podstate to bola aj pravda. A dufam, ze uz ani nebudem. Ale to som si uz len pomyslela. Popri jedeni sme sa rozpravali o vselicom, jej rodine, Korei, takze bolo lahko v zaujatom rozhovore sa zamysliet a "zabudnut" jest. To Suk ani netusila ako musim neberat odvahu pred kazdym sustom. Este ze je ten post a dalo sa to obetovat... Hrozne mi to bolo luto, ze som asi neprejavila nad tym take nadsenie ako by ona cakala... Mozno by ona takto do seba tlacila bryndzove halusky a najradsej by ich vysypala pod stol keby som sa nepozerala.... No zase raz sa mi potvrdilo: "iny kraj, iny mrav", resp. teraz by to mohlo aj platit: "iny krajec, iny mravec" (ci iny tvor). No takto som sa trapila asi tristvrte hodinu, pricom po ochladnuti sa "polievka" stala este tazsie prijimatelnou, tak som tie "naj" kusky, co mi ostali "utopila" v tej cervenej chvalabohu nepriesvitnej vode aby ich nebolo tak velmi vidno. Vypit to bolo uz naozaj nad moje sily. Aj bez toho som mala ako sa vravi "oci stlpkom". Nie som nejaka cintlavka ani vyberava v jedle, ale to akokeby cele moje telo sa branilo a chcelo sa premenit na jeden vykrik "BRRRRR!!!!!" Ono je to celkom mile pokukat si vsejilake tie priserky pekne naaranzovane za pultom v obchode, sediace vedla seba ako vojacikovia, cisto, vkusne, od vymyslu sveta (mnoho z nich som ani ako prirodopisarka nepoznala - hanba mi) ale je to uplne ine, ked sa to takto na Vas usmieva z taniera. No, poucenie, ktore som si zobrala: nech by to bola akokolvek mila spoluziacka ci niekto iny, tak sa radsej vyhnut obojstrannemu sklamaniu a rovno povedat, ze som prave dojedla a tak nie som hladna (aj keby mi skvrkalo v bruchu ze az) - ale to sa vzdy neda alebo presvedcivo tvrdit, ze kura ci iny vtak je vase najoblubenejsie jedlo a mate prave nanho hroznu chut - na nom sa neda vela pokazit (ak teda nie je prekladane chobotnicami ;-)

Naladu mi zlepsil ucet, ktory prisiel. Teda nie ze by som sa tak velmi tesila, ze neplatim ja, ale milo ma prekvapilo to ako bol naaranzovany - na peknej miske, na ktorej boli aj tak pekne nakrajane mesiacky z pomaranca. Ked som sa presvedcila, ze to naozaj nie su preoblecene chobotnice, tak som sa odvazila s nimi si napravit chut.

No, tak sme sa vypotacali (pardon, "vysli" - aby ste si nemysleli, ze to malo na mna aj iny ucinok) von, kde nas oslepilo ostre slnko a pokracovali v expedicii Korea Townu. Bolo to pekne, zaujimave ale tomu obedu to nesiaha ani po paty, tak sa nejdem o tom blizsie rozpisovat. Este by mozno stalo za zmienku, ze v tej restauracii bolo dost tmavo a bola som tam tusim jedina biela.

Poukazovala mi vselijake obchodiky, z obrovskych potravin som sa snazila co najskor vytratit von aby tie chobotnice neuzreli svetlo sveta este raz... Co bolo zaujimave bolo ako v jednom (a isto viacerych) obchodnom dome kontrolovali parkovisko. Ujo v uniforme mal na asi meter dlhej palicke kriedu, ktorou znacil pneumatiky (pravu zadnu) aut a podla toho zistoval, kto je tam dlhsie ako daku stanovenu dobu (neviem presne kolko)...

Vecer ma Suk odviezla domov a ja som bola rada, ze mam tento den uspesne (?) za sebou. Ale mam Suk velmi rada, je strasne zlata mamina - ma dve dcery, jedna studuje v New Yorku, jedna je este na strednej skole... tu maminy vacsinou nerobia preto, lebo robia osobnych vodicov svojim detom kym nemaju 16 rokov. Vozia ich do/zo skoly, na/z plavania, piano, baseball, doucovanie, kina, k priatelom... proste vsade, lebo tu preprava autobusom cista iluzia. Zlata nasa MHD. V LA chodia autobusy velmi "husto" - co sa tyka casoveho rozvrhu ako aj plosnej siete (ci ako to nazvat). Pre porovnanie, je to akoby Bratislavou presli za den 4 autobusy - jeden rano z Petrzalky do Devina, druhy na obed z Race do Dubravky, treti.... atd. Ved ostatne sa da uz prejst aj peso, nie? Takze maminy si tu bez vodicaku ani nepisknu.

Este mi Suk rozpravala o jej manzelovi - ako stratil rodicov.. atd. Mamu zasiahol elektricky prud, ked mal on jeden rok a prave mu chystali velku oslavu a ona cosi vesala na ozdobu. Otec asi od zialu za nou ochorel a po pol roku tiez zomrel. Bolo ich 5 deti a mali 5 strykov, tak si kazdy zobral na starost jedno dieta po bratovi... smutne to osudy. Vtedy si clovek uvedomi ake malicherne su jeho problemy a aky je trapny, ked mu robi problem prehltnut daku tu nedovarenu dazdovku...

No ale uz asi nevladzete citat, tak budem koncit, hoci muza (nie muz!) ma kope stale

Este som chcela par slov k tomu americkemu skolstvu, no to si necham nabuduce, lebo by to bolo nadlho.

Tak sa majte krasne vsetci tam daleko... a maminy budte trochu zhovievavejsie k svojim "priebercivym detom" ))

Pokojnu, plnu, zivu, vonavu, radostnu, tichu jar Vam praje