34. list

Pred  -  Domov  -  Fotky  -  Mapa  -  Dalej
Ahojte rodzino, ci uz telesna alebo duchovna!
 

Opat po dlllllhom case sadam za kalvesnicu aby som Vam priblizila nase posledne Kvitnuce ocotillo tyzdne. Skoncila som tusim tesne pred nasim vyletom do JOSHUA TREE NATIONAL PARKU. Takze hoci to bolo uz davno, aspon kratku spravu o nom. Ja som tam uz bola piaty ci siesty raz (Tomi treti), tazke sme presne vedeli, co nas caka a patricne sme sa aj tesili. Vacsinou park len prebehneme s nejakou navstevou (zo Slov.), poukazujeme najnavstevovanejsie "turisticke body", ku ktorym je pristup skoro az autom, no nikdy sme neboli nejako hlbsie, dlhsie v parku (neratajuc nanavjys 2 hodinove tury). A okrem toho april je mesiac, kedy zvikne kvitnut pust, tak sme sa tesili aj na to. Prvy raz sme tam boli minuly rok v aprili a bolo to uzasne! Kvitli kaktusy, samotne Joshua tree a vselico - vacsinou z piesku ci drobneho strku vyrastala tenulinka 20 cm stonka bez listkov, ukoncena ziarivym zltym, ruzovym, fialovym... kvietkom. Tym, ze nemali listy sa chranili voci zbytocnemu vyparovaniu drahocennej vody. Ale kedze tento rok prsalo (ci kvapkalo) asi raz v januari, raz v marci a raz v aprili, perspektivy neboli nijako ruzove. A naozaj na Internete som si vyhladala vselico o tom a boli tam aj fotky porovnavajuce minulorocny pestrofarebny april s tohorocnym suchym, sedym, pustym... Ale sme si povedali, ze ideme aj tam. A dobre sme urobili. Nie zeby bolo vsetko zakvitnute, ale bolo fajn V ''lese'' joshua tree aj tak. resp. kvitli obrovske kaktusy Ocotillo, sem - tam daco male, no vacsinou sucho, sucho, sucho... V jeden rok tu bolo dokonca len 2 mm zrazok za rok! To si teda neviem predstavit... z toho vyplyvaju poziare... uhyn obyvatelov (myslim zivocichov, nie ludi Ale spat k vyletu: vyrazli sme klasicky za tmy; stan, spacaky, asi 20 litrov vody, varic.... cestou som na tachometri prekrocila magicku hranicu 100 000 mil (=160 000 km) a to je len 5 rocne auto . Minuli sme plane tisiciek veternych mlynov, s vychadzajucim slnkom sme vstupili do narodneho parku, zastali, zapocuvali sa do neskutocneho absolutneho ticha a vydali sa na prieskumne tury. Navstivili sme miesta, na ktorych sme este nikdy neboli, hlbsie do "vnutrozemia", dalej od ciest... stverali sa po obrovskych balvanoch, nachadzali skalne okna, ci sem-tam kvitnuci kaktus... na jednej planine obkolesenej skalami bola skupina asi 10 - 15 ludi a 4 mlade holky spievali nadherny viac-hlas (netrufam si povedat kolko, no asi to nebolo viac ako stvorhlas Boli to vascinou pekne chvaly, ci cernosske spiritualy... a hoci boli asi 50 metrov daleko, krasne sa to ozyvalo od okoliteho kruhu skal... tak sme si tam v tichu posedeli, zapocuvali sa... Inde vo vnutrozemi, mimo turistickych chodnikov, sme nasli take vselijake obrazce, napisy, vezicky... vsetko z malych (pieskovcovych) skaliek. Jeden obrazok mal v priemere asi 8 - 10 metrov... Ktovie odkedy tam boli... Pokukali sme, precitali a Tomi pripojil aj jeho - asi nemusim ani pisat co tam napisal Miesal sa vo mne taky romanticky pocit s vetou co nam kedysi davno ako detom vravievala mamina: "Mena hlopych - na vsech stloupych" Park bol doslova PLNY horolezcov. Kazda schopnejsia skala bola obliehana zo vsetkych stran mladymi v prilbach, s lanami, lezeckami... V parku je asi 8 kampov, no ako sme prechadzali parkom, vsetky mali hned pri vstupe napisane, ze su FULL, cize plne. To nas trochu prekvapilo, lebo ja som sem chodievala vzdy cez tyzden s dakym a park bol skoro uplne ludoprazdny. Tak sme si uz predbezne hladali miesto na prespatie. Nikde nic. Nakoniec sme sa rozhodli ist aj do plneho kempu. "Priparazitovali" sme sa k dvom mladym horolezcom - to znamena, ze ich bolo to miesto (lavicky, ohnisko...) ale ved my sme aj tam spali v aute, tak sme potrebovali len odparkovat niekde. Ako sme si tak na plynovom varici robili veceru, zrazu sa pri nas pristavilo auto a vysla z neho mlada zena, ze ci by sa tam pre nu nenaslo miesto. Priznali sme sa, ze aj my sme tam tak dako na cierno, ale pocas nasho rozhovoru sa vratili ti dvaja mladi tak sa s nimi dohodla, ze tam moze byt (este jej aj pomohli postavit stan). Ale preco to cele spominam??? Ked k nam prisla skoro mi vypadla lyzica z ruk. Pozreli sme na seba s Tominom a v ociach sme mali asi tu istu otazku: "Je to ona?" Kto? No, bude to vyzerat teraz mozno smiesne, ale ja som bola plne presvedcena, ze je to Julia Roberts. Dali sme sa s nou do reci. Zapad slnka O praci sa vyjadrila nejasne, teda len, ze potrebovala uniknut z mesta, mobilov na vikend prec... Chuda, vysoka, ten jej nos, siroky usmev... no ja som az koktala od prekvapenia. Opytat sme sa jej samozrejme hanbili... Ja by som dala ruku do ohna (no dobre, asi len jeden prst) za to, ze to bola ona, no Tomi vravel, ze keby to bola ona, tak ma isto lepsie auto a kopec bodyguardov okolo seba... Mozno mal pravdu... ale co ked chcela uplne vypnut a byt sama? Mozno som naivna a take hviezdy same nikam nechodia.... No, uzavreli sme to tym, ze to bola prinajmensom jej sestra (spminala, ze ma sestru), ci sesternica, ci dvojnicka....alebo aj ona. Ale ten sok bol teda dobry... Po veceri sme este autom vybehli pozriet si zapad slnka z nejakeho pekneho miesta... Napriek tomu, ze den bol velmi horuci (trosku sme sa spalili), noc bola typicka pustna, ladova... Najprv sme od zimy nemohli zaspat, rano nas zase zima zobudila pred vychodom slnka (aspon sme ho isto stihli Aha, este som zabudla, ze sme stretli celkovo tusim troch kojotov. Pokracovali sme parkom dolu na juh k jeho juznemu vstupu, resp. pre nas teraz vystupu.

Nazad sme sli cez velmi zname mestecko PALM SPRINGS. Ako ho opisat? Nadhera postavena v pusti. Tam kde sa clovek o prirodu staral boli krasne palmy, kvitnuce kaktusy, kvety, na milimeter presne ostrihana zelena trikrat denne zavlazovala travicka... no okolita priroda sucha, kamenista, bez akehokolvek zivota, vegetacie. Tieto dva kontrastne pohlady sa nam casto naskytli po dvoch stranach cesty, po ktorej sme sli. Az tu si clovek tak viac uvedomi, ze voda je zivot. Ja som si to teda uvedomila aj vcera, ked nam skoro cely den nesla voda. Od dnes totiz dom patri nasim hornym susedom, ktori ho kupili a asi niekde nastal skrat , ci nedorozumenie v terminoch, tak nam vcera odstavili vodu, lebo dom uz "nepatril" byvalemu majitelovi a na noveho to este nebolo prehlasene, ci co... No proste "super" pocit, ked sa clovek zobudi a vody nikde. A ja som mala na plane pranie, varenie, pecenie, lebo vecer sme sli prec. Tak som varila zemiaky v tej troske vody co som mala odstatu vo flasi na polievanie kvetov a v zbytku pitnej vody co sme mali v chladnicke som uvarila najprv mrkvu s brokolicou, potom vajicka natvrdo... nakoniec som si z nej chcela urobit este caj, no to uz bolo aj na mna vela. Hoci chut by mal isto zaujimavu... Ruky od kysnuteho cesta som si namiesto umyvania oskrabovala nozikom.... Tak som dve hodiny obvolavala vselikde a nakoniec vecer okolo 17.00 hod nam prisiel panko z Water Department vodu pustit (pred domom na ceste).

Datlove palmy No, ale to som odbocila od nasho vyletu... takze v PALM SPRINGS sme navstivili najprv jednu datlovu farmu, kde sme videli ako datle rastu - na takych vysokanskych palmach, na kazdej je hore pripevneny rebrik.. dali sme si datlovy koktail z cerstvych datli (pred nami ho urobili), co padlo velmi dobre v tej horucave. V obchodiku predavali okrem pohladnic rozne druhy datli, male, velke, plnene roznymi orechami, namacane vo vselicom... tak sme si kupili domov dake. Potom sme navstivili THE LIVING DESERT - to bolo cosi ako ZOO spojena s botanickou zahradou. Ale bolo to tak prirodzene urobene, vsetko prepojene ako v prirode... Okrem ineho tam mali obrovitansky elektricky vlacik pod holym nebom, aj s celym mesteckom, horami, stanicami, mostom ponad vodopady, tunelmi v skalach... a teda chodiacimi vlacikmi. Kedze tu skoro vobec neprisieva, nehrozilo, ze zhrdzaveju.... No, Tomi tam len usta otvaral ako spravny chlapcisko V areali bola aj veterinarska nemocnica, po ktorej nam jedna pani urobila spriedovcu. Videli sme operacne saly, kde operuvavaju zirafy, ci slonov, zariadenia kao ich dvihaju, meraju pulz, tlak.... cele to bolo za presklenymi stenami (hocikto sa mohol zvonka prizerat) a bolo tam take tlacitko, ktore ked si stlacil, tak si sa mohol hocico opytat a vnutri lekar prehliadajuci zviera Ti odpovedal. Velmi sa nam to pacilo. Poucne. To by som tam bola s mojou triedou kazdu druhu hodinu A mnoho inych zaujimavych veci - volne pristupne mikroskopy pre verejnost, videli sme prichylene zvieratka, ktore im niekto doniesol ranene, oni ich vypiplaju a bud vratia do prirody alebo nechaju v ich ZOO. Rocne im tam ludia vraj donesu okolo 2000 ranenych zvierat. Boli tam aj rozne vzdelavacie, putave programy... V amfiteatri dve mlade osetrovatelky predvadzali psa a geparda a rozpravali ich pribeh ako ich spriatelili a z vecne sa bijucich superov sa stali priatelia (gepard v zajati potrebuje rozvijat svoje socialne citenie priatelstvom, hrou s rovesnikom...). Kamarati sa aj pekne predviedli.... drzia spolu... Tato oblast je asi najhorucejsia v celej Kalifornii (asi ako Death Valley). Ludia si k prezitiu pomahaju ako sa da - niektore domceky ci obchodiky, restauracie rozstrekuju z konca striesok vodnu paru a tak robia vzduch dychatelnejsim. Bolo to aj tak v tej ZOO - odpocivadla vyzerali ako take altanky, vlastne len so strechou kvoli tienu a okolo celeho pristresku boli vedene zhora rurky, ktore teda pustali vodnu paru. Vytvorila sa tym akoby taka ochranna clona a vzduch v tom pristresku bol ozaj cerstvy, vlhky, prijemny. Ked si clovek nastavil zozadu krk k tryske, za par sekund citi vodu az tam dole, kde chrbat straca svoje slusne meno (teda tak tuto cast tela nazyva moj tatko Domov sme sa chvilami vliekli v dopravnej zapche, ale aj tak sme stihli vecernu omsu. Dalsi pekny vikend za nami...

Dalsie dni, tyzdne sli (resp. sa vliekli vzhladom na nasu netrpezlivost vcelku pokojne az do 18. maja, kedy prisli na navstevu moji rodicia. Posledne dni sme sa uz nevedeli dockat ako male deti... Boli tu dva tyzdne a kto ich pozna a chce ich s nimi aspon vitualne stravit tu u nas a na nasich 4000 km cestach, tak nech sa paci precitat si zajtrajsi mail (uz sa na nom pracuje)

A cim zijeme v tychto dnoch? Pred par tyzdnami sme kupili gitaru, tak Tomi usilovne cvici... Vo farnosti sme mali 1.sv. prijimanie deti (vacsinou tmave, mexicke) Zajtra (13.jun) mam v skole zaverecny test, tak potom sa mi bude lahsie dychat vcera sme mali stretko u Ingrid a Marka v Santa Clarite. Uz som o nich pisala: ona Nemka, no uz dlhsie zije tu, on American. Velmi zlati... maju vyse rocnu dcerku Klaru a ziju na ranci s 13 timi konmi... Pamatam si ked sme asi v decembri prvy raz hladali kde byvaju. To bola uz tma a mali sme len cislo domu. Netusili sme co nas caka. Sli sme autom zakrutami dlhym kanonom pomedzi suche kopceky a len sem tam pri ceste bola stara postova schranka s cislom a pri nej vacsinou prasna cesta veduca k domu. Ale to cislo sa nedalo precitat za jazdy z auta, tak sme pri kazdej schranke zastavili auto a vysli von precitat cislo (tie boli asi 6 miestne a nepostrehli sme ich naslednost). Dvakrat sme presli spravnu odbocku Hoci s vacsim oneskorenim, nakoniec sme k nim predsa len dorazili. Byvaju v takom velkom mobilnom dome na koleckach (rozlohou asi ako nas byt). Minuly tyzden tam mali obrovsky poziar. Dlhy bol okolo 30 mil (50 km) a vyzeral ozaj hrozivo - horeli okolite suche kopceky... Vacsina domov (ako ten ich) ma okolo seba par metrov len suchej zeme, bez porastu, prave kvoli poziarom. Takze hoci vsetko okolo bolo vo vysokych plamenoch, k ich domu sa ohen nedostal. Videli sme aj video, ktore Mark natocil; zhorela im len daka sopa. Napadlo ma, ze asi tam vyzera peklo. Na pomoc prisli hasici z mnohych casti LA. Aj okolo ich domu sa motalo kopec poziarnikov; na kopcekoch (aj 10 metrov od domu) zakladali tzv. "back fire", cize dobre ohne, ktore isli oproti tomu velkemu zlemu ohnu. Nie je ohen ako ohen - tento bol kontrolovany. A zabranil tak pristupu tomu zlemu ohnu az k domu. Ale aj tak znicil drevenne ploty... No mnohym sa to takto nepodarilo zachranit a 9 domov zhorelo uplne. Co ma velmi prekvapilo bola rychlost akou to horelo - ked ohen prisiel k dakemu suchemu kriku, ci stromu, ten vzblkol ako fakla a za chvilu bolo po ohni (vsetko je uplne suche, dlho ani kvapka vody). Inac to bol prave prvy den kedy Ingrid pracovala - dost dlho predtym si hladala pracu a konecne nasla, no nemohla sa z nej vratit ani domov... Musela aj s dcerkou prespat u svokrovcov, lebo kanon bol zavrety. To musel byt hrozny pocit, ked poziar videla v TV a vedela, ze tam ma Stretko u Ingrid a Marka manzela v dome. No poziarnici nedovolili nikomu ani opustit kanon (popri ceste vsetko horelo) ani don vojst. Doma ju len cakala cela domacnost poprasena jemnym popolcekom... koberce, periny, gauc, kuchyna.. vsetko! "Pekny" prvy pracovny den... Ale hlavne, ze to tak dobre skocilo. Oproti na druhej strane cesty maju pozemok, na ktorom chcu stavat dom... hmm.. tak som sa ich pytala, ze ci si to po tomto zazitku nerozmysleli... Vraj nie. Takyto zivot ich bavi... Inac tu sa vravi, ze v Kalifornii su 4 rocne obdobia; zemtrasenie, poziare, zaplavy (???) a to stvrte som uz zabudla... tusim som to raz aj pisala... Mark chodi do prace az k pobreziu (asi 60 km). Vcera sme teda isli k nim na stretko, ked nas prekvapila zatarasa v ceste a vraj cesta do kanona je zavreta... nevedeli sme co mame robit. Nakoniec sme sa predsa len tam vybrali. Prvych 5 aut co sme stretli boli zelene poziarnicke - stale monitoruju okolie kvoli castemu opatovnemu samovznieteniu po takom poziari. Predsa len sme teda k nim dosli a videli tu skazu na vlastne oci - kopce tesne za ich domom (i vsade naokolo) uplne cierne... sem-tam daky cierny ohorety pahyl trciaci zo zeme... mesacna krajina.... uplne mi bolo do placu.. kym sa to vsetko spamata... az do buducej jari a dazda to bude take... a potom snad pomaly... Vraj kone boli tiez dost splasene z toho ohna a tej horucavy, co salala... Verim... tak sme sa modlili a dakovali o to vrucnejsie, ze boli ochraneni a ich domcek prezil bez ujmy.

No ale zakoncim to dacim optimistickejsim. V nedelu na konci sv. omse vystupila jedna pani co ma na starosti vzdelavanie popri kotole (tusim je to ucitelka v katol. skole nasho kostola) - pripravuje deti na 1. sv. prijimanie, birmovku, i dospelych, pre male deti pripravuju program pocas kazne na fare... atd a prosila dobrovolnikov o pomoc. Nevedela som si celkom predstavit co by sme mohli pomoct s nasou anglictinou, ale dako nas to vnutri tahalo k nej. Teda mna ani tak nie, lebo som nemala skoro ziadny hlas (po odchode rodicov sme obaja postupne od zialu ochreli), ale Tomina. Tak sme ju potom vonku vyhladali a po chvile vahania aj oslovili. A teraz si sadnite! Ona bola cela stastna, bez seba, lebo prave o takychto ludi sa modlili. Totiz: poznaju sa s jednou starsou pani, Slovenkou, co tu zije uz 50 rokov, manzel jej zomrel na jesen a ona mal nedavno mozgovu prihodu, po ktorej stratila uplne anglictinu, cize rozprava len po slovesnky! A par ludi z kostola sa jej snazi pomahat (skauti pomahaju v zahrade...), no tu v okoli nepoznaju ziadnych Slovakov, tak mali problemy v komunikacii s nou, nevedela obycajne veci, ako ist do banky, dohovorit sa u doktora, mala hrbu nevybavenych uctov doma... atd. Takze surne potrebovali niekoho na prekladanie dolezitych veci. Totiz ta pani im akosi prestala doverovat, lebo nehovoria jej jazykom... chuderka... nic nerozumie... musi to byt hrozny pocit... tazke bola to ozaj Bozia ruka, co nas viedla oslovit tu pani, hoci jej vobec nebudeme pomahat tak ako sme si predstavovali. Je to uplne uzasne ake zazraky sa deju, ked clovek je ochotny pomahat. Nie ako si on predstavuje ale len ponuknut svoje sily, svoj cas... a Boh sa uz postara, porozdeluje si pracovnikov ako treba.

Tak nech vas to povzbudi k odvahe do dalsich dni!! Drzte sa! A zajtra docitania!

moni
Pred  -  Domov  -  Fotky  -  Mapa  -  Dalej