18. maj SOBOTA
Lietadlo pristalo na medzinarodnom letisku LAX tesne poobede s asi 45
minutovym predstihom, takze ako prva navsteva cakali oni na nas a nie
my na nich. Po septembrovych udalostiach je trochu sprisnena kontrola
na letisku - pozeraju do kufra kazdeho auta (aj tych dllllhokanskych
limuzin 
Zvitanie bolo primerane casu, ktory sme sa nevideli (vyse
15 mesiacov). Stale sme tomu akosi nechceli uverit, ze su ozaj tu (ani
oni ani my K nam sme dosli okolo pol stvrtej, najedli sme sa a
zacalo stahovanie, resp. vybalovanie narodov! Citili sme sa ako na
Vianoce, ked zo svojich bezodnych kufrov vybalovali stale nove a nove
veci, prekvapenia, fotky, darceky od vselikoho z vas... (VELKA VDAKA!)
To bolo radosti! Volne miesta v kufroch mali zaplnene toaletnym
papierom, comu som sa tesila asi najviac (teda skoro najviac Hoci
podla ich biologickych hodin mali okolo pol stvrtej nadranom, drzali
sa statocne a tak sme sa vybrali do GRIFITH OBSERVATORY. Teda samotne
observatorium bolo pre rekonstrukciu zavrete, ale okolie je tam pekne
a je to tak na vrsku nad mestom, tak je odtial dobry vyhlad na
Downtown a cele LA. Bol sice trosku opar (maj a jun su mesiace oparu v
Kalifornii), cize viditelnost nebola nic moc. Potom sme sa sice uz len
autom previezli po HOLLYWOODE, zdialky si pozreli znamy chodnik slavy
s menami hviezd i cinske divadlo s odtlackami noh a ruk hercov.
Rozhodli sme sa sem radsej prist este raz, nakolko zacali byt zrazu
taki tichsi a tichsi... Necudo, ved mali 5 hodin rano... Doma sme im
rychlo zazelali dobru nocku a ulozili spat Mami vydrzala statocne
asi o pol hodinku dlhsie ako Ocko
19. maj NEDELA
Rano sv. omsa (pre nich asi tiez zazitok), nedelny obed... kavicka...
po nej sme sli do SANTA MONIKY kuknut ocean. Hoci bolo slnecno (u nas
v horach bolo zamracene!!!), aj tak dost chladno a nemali sme ani dost
casu, tak sme sa len poprechadzali po pobrezi, pokukali vlny, musle,
pocuvali hukot vody... OKOLO 15.00 sme sli pozriet nasu rodacku
Lamacanku Luciu Sukopovu, ktora byva blizko v MARINA DEL REY.
Odovzdali sme jej veci, ktore jej posielali rodicia (byvajuci na tej
istej ulici ako moji v Lamaci - svet je maly), porozpravali.... Lucia
nam upiekla genialny bananovy kolac!! Od nej sme este raz isli k
oceanu, tentoraz trosku juznejsie. Ocko je narodeny v znameni Ryb a je
to ozaj taky vodny zivel Potom opat prechadzka po pobrezi v parku
v Santa Monike; medzi leziacimi bezdomovcami a beziacimi sportovcami
sme tvorili minoritnu skupinku prechadzajucich sa.... Cesta domov -
Ocko na freewayi nejako podivne zatinal sanku az po par dnoch mi to
doslo, ze od strachu Nalavo, napravo po dva prudy kopec
rychlouhanajucich aut... Presne si pamatam ako nas v den prichodu sem
viezli z letiska a ten pocit hrozneho strachu v zovrenom zaludku...
takze som vedela co prezivaju.. teda najma Ocko, lebo on vacsinou
sedaval vpredu vedla mna. Ale musim ho pochvalit, ze napriek nutkaniu
mi do soferovania nekecal tak ako pred 1,5 rokom, kedy ma ucil:
"pustaj spojku, jednotka, dvojka, neutral.. jednotka, dvojka,
neutral..." tu sa len cudoval, ze namiesto tej packy co mava sofer po
pravej ruke (uz by som ani nevedela co s tym robit), tak tam mame
miesto na pohariky...
20. maj PONDELOK
V den prichodu sa nas pytali ako casto tu prsi. Vravim: "Vobec. Teda
skoro - raz prsalo v januari, raz vo februai, raz v marci..." Hmmm..
Neviem ci mi verili, lebo uz druhy den bolo zamracene a prsalo, cim
sa mesiac maj zaradil na prve miesto v zrazkach! Zazili tu taku burku
ako my nie za tych 1 a stvrt roka. Povodny plan som musela zmenit a
chodili sme vselikde len autom, kukli sme do dakych obchodov,
prevratili oci nad americkym megalomanstvom... No poobede sa obloha
roztrhala, tak sme predsa len sli do DOWNTOWNU LA. "Prehliadka
mrakodrapov a okolia" nam trvala asi 2 - 3 hodinky, na Broadwayi boli
ohureni tymi asi 15 - 20 timi obchodmi so svadobnymi satami na ani nie
pol kilometri ulice. Kopec bezdomovcov... Cestou domov nas na dialnici
zastihla poriadna prietrz mracien (sice kratka). Zdalo sa mi, ze dako
pobledli, ked som za jazdy na aute zacala hladat ako sa zapinaju
stierace (este som ich za ten rok tusim ani nepouzila) Ale stastlivo
sme dorazili domov.
21. maj UTOROK
Kedze som musela ist do skoly, zobrala som rodicov so sebou. Asi
hodinku a pol sa prechadzali po areali skoly (bolo prave tesne pred
volbami, tak si pozerali reklamne plagatiky kandidatov), pozreli
blizky armensky kostol.... Po obede sme sli k Zuzke a Tonymu do SANTA
CLARITY. Teda Tony bol ako moj Tomi v praci, tak sme boli len so
Zuzkou. Poukazovala nam okolie.. k ich komplexu bytov patri take
centrum s roznymi sluzbami (pocitac, tlaciaren, xerox... kuchynka,
kolaciky, caj, kava, plna chladnicka dzusov, plechoviek coly... to
vsetko je v cene najmu bytu, tak sme sa dobre nabalili Okrem ineho
tam maju aj posilovnu, kino pre asi 15 - 20 ludi, bazen, jaccuzzi
(taky maly virivkovy bazen, ci ako sa to vola u nas), ktory sme asj
pouzili (rodicia si to velmi chvalili, najma mamina na jej bolavu
chrbticu - ten silny prud vody posobil ako masaz) V areali bazena bol
aj gril, tak sme si ugrilovali kuracie nozicky. Teda neviem ci sa to
da tak nazvat, ze "ugrilovali". Kedze v jaccuzzi bolo tak fajn,
nechcelo sa nam von a potom sme za odmenu museli maso z kurata dolovat
spopod hrubej ciernej korky... ale vraj uhlik je zdravy... Vecer
dosli Tony aj Tomi z roboty, aj dalsi mlady manzelsky par Mark a
Ingrid z malou vyse rocnou dcerkou Klarou a mali sme stretko. Asi dost
ine na ake boli rodicia zvyknuti. O 22.hod sme sa zdvihli, lebo na
druhy den nas cakalo....
22.maj STREDA
.. nas cakalo... ano, spravne tusite, prve (no nie posledne
vstavanie o stvrtej! Teda nechala som ich pospat az tusim do stvrt na
pat.. ale po pol piatej sme uz boli v aute. Zakyvali sme pracujucemu
Tominovi a podho na prvy velky vylet. Nesoferi spociatku este
dospavali noc, no s vychodom slnka sa zobudili aj oni. Prechadzame
popri tisickach veternych mlynov, zastavujeme sa na kavu na
zobudenie... a za necele tri hodinky vstupujeme do parku. kedze je
stred tyzdna, nikde ani zivacka, ziadni horolezci, len sem-tam daki
zatulani turisti... a ticho. Slnko nabera na sile, ranajkujeme v
chladku, vydavame sa na prvu "turu" alebo ako nazvat tu hodinovu
prechadzku pomedzi pustnu i pustu prirodu, bvalvany, kaktusy, Joshua
Tree... Rodicia vsetko zvladali na jednotku, dokonca sa skriabali na
skaly, kde by som ich radsej ani nevidela (najma odvazna mami . Z
Key's View sme trosku videli obrysy mexickych hor, ale opar bol dost
silny... Velmi sa im pacil takyto americko - dochodcovsky sposob
"turistiky": skoro vsade sa dalo dostat autom, takze clovek urobil
niekedy ozaj len par krokov a bol na peknom vyhliadkovom mieste...
Bola to skor taka autoturistika - sla som pomaly, aby sme nezrazili
dakeho kojota Bohuzial ziadneho sme tentoraz nevideli, len kopec
jastericiek, malinkych vevericiek ci co to bolo, kolibrikov
opelujucich tych par kvitnucich kaktusov....
Okolo obeda sme opustali park a smerovali na juh cez sire citrusove a
ine plantaze k Salton Sea. Tu sme mali taky mily zazitok: prechadzali
sem popri dlhych vinohradoch, kde prave skladali urodu (v maji!!) a
Ockovi sa to velmi pacilo ako to tam mali, uplne inac pestuju vinic,
ziadne odstrihavanie vyhonkov aby strapce mali viac svetla... skor ich
musia chranit pred slnkom, tak strapce su v takom pralese listov... to
ho velmi prekvapilo. Aj spodny porast inac ako u nas.... Tak sme
zastavili auto a on si to chcel odfotit. Odfotil si to aj s asi 10
ludmi, ktori zberali hrozno a asi si mysleli, ze sa na druhy den
objavia v LA TIMES na prvej strane, lebo ked sa ocko opytal, ze ci
hrozno aj predavaju alebo len oberaju, tak mu zadarmo dali dobre velky
sacok cerstveho hrozna. My s Maminou sme cakali v aute a sledovali
jeho vyzor gentlemana ked komunikoval s o dve hlavy mensimi Mexicanmi
Mozno im imponovalo to, ze si hrozno chcel poctivo od nich kupit a
nie kradnut (vinohrady boli totiz neoplotene pozdlz cesty kade sme sli
a premavka skoro ziadna, takze by to nebol problem Ocko teda po
"dobrom obchode" vstupil do auta s potmehudskym usmevom na tvari, ze:
"Aha, co som Vam kupil". Tak sme sa na tom dobre zasmiali (hrozno bolo
vyborne) a odvtedy sme posielali sa pytat len jeho
Potom sme sa zastavili pri SALTON SEA s pobrezim plnym kosticiek
mrtvych ryb. Dalsou nasou zastavkou boli tie chrchlajuce, pluvajuce,
smradlave krateriky, o ktorych som uz pisala na predoslych vyletoch.
Opat boli ine - niektore zanikli, vyschli, zaspali ine nove vznikli,
zobudili sa, zmenili farbu... ale teplo tam bolo ako vzdy Koho
zaujima nevsedna historia vzniku salton Sea, TU
najde jej opis pri mojej prvej navsteve tohto miesta (ako aj podrobbnejsie o
kraterikoch... atd)
Den sme ukoncili v pieskovych dunach ALGODONES SAND DUNES. Boli ako
vzdy krasne, tiche, majestatne... nikde ani cloviecika, tak sme zasli
trosku hlbsie do vnutrozemia, no nie velmi. Potom sme sa sli do kempu
navecerat. Po dlhsom boji sa nam podarilo zapalit plynovy varic a
cakali nas klasicke fazulky Jediny tien bol za kadibudkou, ale
boli sme mu vdacni Na zapad slnka sme sa vybrali este raz hlbsie
do dun. S tmou sme rozkladali stan, fukali nafukovacku... ale vsetko
sa zvladlo. Ja som spala v aute, rodicia v stane. Mamina spala prvy
krat v zivote v stane a mala to umocnene nezvycajnym budickom -
zavyjanie kojotov Ako sme tak maturovali nad novou nafukovackou
ako ju nafukat, teda pripojit tam taky "duchac", tak prisiel k nam
jeden velmi sympaticky mlady chalan a pytal sa, ci nemame zapalky. Bol
to mlady vedec, skumal rozne druhy jasteric, tarantuly a vselico co v
pusti zije... Esteze mami nevie po anglicky a nerozumela o com sme sa
s nim rozpravali (to by sa jej tak lahko nezaspavalo v tom stane
Tak sme sa snim podelili ozaj pobratsky: dali sme mu kopku zapaliek a
odtrhli polku krabicky aby mal aj "skrkatko" ci ako sa to vola.
Dakoval nam akoby sme mu dali sto dolarov No viem si predstavit
ake je to byt bez zapaliek. Bol to inac nas jediny kolega v kempe
(hned sme sa citili bezpecnejsie). Aha a ako tu vyzeral kemp? Sem -
tam postavena kadibudka (cista, s pristupom pre vozickarov, napisom v
Braillovom pisme pre slepych, 6 rolkami toaletneho papiera) medzi
pieskovymi dunami. Nic viac. Ziadne lavicky, ci ohnisko. Samy piesok.
Aspon to bolo makke ak si niekto zabudol daco pod seba na spanie
Ja som sa trochu obavala noci, lebo uz som tam bola stvrty raz a vzdy
predtym som nemohla do druhej, ci tretej zaspat (asi od tepla, ci
mesacneho svitu - vzdy sme tam boli okolo splnu, ci od takeho
tajomneho, zvlastneho pocitu... uplne mimo civilizacie.... neviem) Ale
tentoraz som zaspala hned.
23.maj STVRTOK
Budicek som teda uz spominala - nasi kamarati kojoti. Vstavali sme
pred piatou aby sme stihli vychod slnka z nejakeho pekneho miesta.
Nevedeli sme presne kedy vychadza, no tu musim napisat ake stastie sme
mali: vystupili sme s auta na takom kopecku (bolo uz dost vidno) a
nahlas sme rozmyslali, ze ci stihneme ist hlbsie do dun alebo ostaneme
tam kde sme, ked v tom Ocko ukazal prstom na vychod a... Oscar ukazal
svoj prvy luc. Bolo to ozaj na sekundu. Necakali sme ani pol minuty! V
mojom repertoari cakani na vychod slnka drzi rekord Glacier Point v
Yosemite Valley, kde sme s braskom a sesternicou cakali na vychod
slnka vyse 2 hodin!! (tazko je to odhadnut, ked su okolo hory...)
Sem - tam sme ho zase nestihli. Ale takto presne "nacasovane" sme to
nemali este nikdy. Tak sme teda opat zasli hlbsie do dun, ja som si
rodicov naaranzovala na par romantickych fotiek (mali to vraj ako
druhu svadobnu cestu , ktorym sa Mami branila ako sa dalo Potom
sme sa tam naranajkovali a podho pomaly smerom domov.
Salton Sea sme obchadzali teraz zo zapadnej strany. Zazili sme aj daku
policajtsku akciu: dialnica bola uzavreta a kontrolovali kazde auto
(doklady, rodicia pasy), asi niekoho hladali. Policajt bol taky mily,
spytal sa nas ako sa mame, zacudoval sa, ze sme az z "Ceskoslovenska"
(doteraz len 2 ludia vedeli ze dake Slovensko existuje, tak sme si
zvykli zacat najprv s Ceskoslovenskom, lebo si nas mylili so
Juhoslaviou a so sucitnymi pohladmi sa nas pytali na vojnu... atd). V
PALM SPRINGS sme sa naobedovali na parkovisku pred obchodnym domom -
Mami a ja sme chceli ist najst dake kulturnejsie miesto, no Ockovi sa
tam asi velmi pacilo, alebo bol uz tak hladny, ze sme sa tam rozlozili
Navstivili sme opat tu datlovu farmu, dali si datlovy koktail,
kupili cerstve datle a podho dalej. Neda mi nespomenut navstevu
jedneho znameho draheho hotela (Marriet) v Palm Springs. Vstup -
nadherne zahrady s palmami, kvetmi, jazierkami s kaskadmi, rybami,
plameniakmi... vsade behali zahradnici na takych ich malych otvorenych
autickach (vozikoch) a sadili, pleli... Odvazili sme sa vojst aj
dovnutra. Rodicia sa citili trochu nesvoji, ked ich uctivo vsetci
zdravili, prechadzali po hrubych kobercoch, upratovaci v rovnosatach
lestili pozlatene zabradlia... Vstupna hala bola taka obrovska
otvorena v vodnou plochodu s vodopadmi uprostred, odkial sa dalo ist
na prehliadku lodkou po vnutri hotela (teda do jeho arealu pod holym
nebom) Tazko to aj vysvetlit ako to bolo. Ocko podotkol, ze keby sem
sli na dovolenku, tak jeho mesacny plat by stacil asi tam na
zaplatenie pol hodiny pobytu Ako atrakciu tam mali dvoch
obrovskych modrych hovoriacich papagajov (kazdych 6 hodin ich menili
za "cerstvych") Poprechadzali sme sa trochu po parku, ale kedze
teplota sa pohybovala vyyyysoko nad nulou, pobrali sme sa k autu.
Tu by som sa zastavila a urobila maly komentar k zmene postoja mojho
Tatka ku klimatizacii v aute. Prvych par dni to tvrdosijne odmietal -
ze radsej nie, clovek z toho len ochorie, ked nie je zvyknuty, ci
dostane reumu na kolena... atd. No velmi rychlo dosiel do stavu, kedy
pri co len parminutovom pobyte vonku hladal tien, co je vec dost
narocna, lebo vysoke palmy maju kmen holy, tenky a Ocko brusko trosku
sirsie, tak bol taky zlaty ako sa snazil stat v tieni, ktory bol sice
10 metrov dlhy ale len asi 20 cm siroky ;-) Potom vyhlasil, ze reuma -
nereuma, zapni tu klimu na plne pecky! Odvtedy bol aspon vzduch v aute
dychatelny. Mne osobne sa to nezdalo az tak teplo (mozno som zvyknuta
uz na ine pecky v juli), no pre nasinca z Bratislavy to mohlo byt
dost. Najma, ze to slnko bolo velmi ostre, prudke na oci. Ale na to
som ich dopredu upozornila, tak si na tuto prilezitost kupili slnecne
okuliare a klipy na dioptricke okuliare (vyzerali ako pravi Americania
Potom sme sa vliekli trosku v zapche, ale este v normalnom case
sme dosli domov. Cestou sme dali vyvolat prve filmy a potom som este
bola dat vymenit olej v aute...
24.maj PIATOK
Konecne den "D"! Nas ciel - TICHY OCEAN. Los Angeles je sice pobrezne
mesto, ale dost velke, tak sme museli ist za vodou asi 120 km na juh.
Najprv sme sa zastavili na NEWPORT BEACH, no tam boli vlny dost velke,
az nebezpecne. Usadili sme sa teda este o par mil juznejsie na LAGUNA
BEACH. Je to vraj jedna z najkrajsich plazi v L.A. Podla otuzilosti
a odvahy sme sa rozdelili do troch skupin (boli sme traja Mami sla
do vody asi po kolena, ja cosi vyse po pas a Ocka sme z nej nemohli
dostat von. Ten bol v siedmom nebi, hoci teplota vody sa pohybovala
podla nasich odhadov tesne nad bodom mrazu. Tu je totiz najtepltejsi
mesiac na kupanie september, oktober, nie maj. Ocko cakal kym uvidi
aspon jedneho "sialenca" ako on vo vode a uz ho nebolo. Tu sa vacsinou
ludia len tak clapkaju vo vode, cabrnaju, hraju so silnymi vlnami,
preskakuju ich... atd, no malokedy niekto si ide zaplavat dalej od
brehu, az za to miesto kde sa penia vlny. Moze to byt nebezpecne, ked
clovek nie je zvyknuty a nevie presne ako reagovat, ked ho taka vlna
"zhltne". Nam sa Tatko az po par dnoch priznal, ze si trikrat poriadne
logol vody a nebolo mu vsetko jedno... ved potom o par dni uz ani
nesiel tak daleko do vody. My s Maminou sme len tak sedeli, lezali,
citali, kecali... a "dozerali" na Ocka. Cesta domov sla pomerne hladko
(1,5 po dialnici bez zapchy! hura!) Doma vecer balenie, lebo...
25.maj SOBOTA
...lebo nas cakalo opat skore vstavanie a odchod o 4.30. Tentoraz
prvykrat vsetci 4, lebo je sobota! Hura! A nas ciel? Zaciname SEQUOIA
NATIONAL PARKom, do ktoreho vstupujeme asi okolo osmej rano. Zaciatok
cesty zadne osadenstvo (rodicia) dospavali noc, zobudzame sa kavou v
motoreste... ranajkujeme tesne pred vstupom do parku pri jazere Kaweah
(pri poslednej navsteve v oktobri uplne vyschnute). O tychto starych,
vysokanskych, mohutnych stromoch gigantoch som pisala podrobnejsie pri
prvej navsteve TU. Napriek mojmu ocakavanie Mami vysla aj na MORRO
ROCK (vyse 2000 m.n.m.), odkial bol nadherny vyhlad na zasnezene stity
SIERA NEVADY. Potom sme sa zastavovali na roznych miestach, kukli
indianske petroglyfy, presli autom cez spadnutu seqoju, pozreli
najvacsi zijuci organizmus na svete (sekvoju GENERAL SERMAN TREE),
presli po dlzke cez inu spadnutu dutu sekvoju (ani sa nebolo treba
zohybat ... atd, v podstate to co vzdy `Ale clovek sa vzdy s
uctou a obdivom zastavuje nad mohutnostou tychto stromov... a
nechape... dve, tri tisic rokov stare... (starsie ako nasa posadka
dohromady Este som zabudla na jeden zazitok co sme mali doobeda -
soferovala som klukatymi zatackami hore kopcom, ked tu zrazu pred
autom sa zjavili asi 3 obrovske drave vtaky. Jeden ocividne chcel
zautocit na nieco na ceste a keby som prudko nebola zabrzdila, skonci
svoj strmhlavy let na nasej kapote. Vsetci vraveli, ze to boli orly,
no ja , hoci prirodopisarka, som si ich v tom soku az tak zblizka
nevsimla, resp. som sa snazila ich najma nezrazit. Boli fakt obrovske,
v rozpati kridel som mala pocit ze mali aj dva metre...(to asi nie).
No bol to sok a zazitok. Okrem toho sme videli len vevericky,
jastericky, jedneho ci dvoch jelenov.
Nakolko poniektorych z nas uz chytala unava (mna ako soferku nie,
soferovanie je adrenalin a to ja rada ;-) zacali sme sa zhanat po
noclahu. Uz pri vstupe do parku nam bolo povedane milou rangerkou, ze
vsetky kepmy v parku su plne. Tak sme sa zacinali zamyslat co dalej.
Cesta domov dlha, lepsie by bolo prespat dakde a na druhy den ist
domov. Ale kedze sme boli v nadmorskej vyske vyse 2000 m.n.m. a nocne
teploty sa tam mali pohybovat tesne nad nulou (vraj okolo 5 st)
potrebovali sme zist aspon kilometer nizsie do udolia. Na radu jednej
rangerky sme si vo Visitor Center zadovazili tzv. "fire permit", cize
dovolenie, ze mozme rozlozit si ohen aj mimo kempu (ale nie v nar.
parku) a vysli sme z narodneho parku von do narodneho lesa. Auticko
opat dostalo zabrat a stratili sme opat kilometer tazko ziskanej
vysky. Ocko sa bal o brzdy (smerom hore o prehriatie motora) no
nastasie nic sa nestalo. Zisli sme dole do kanona a nachadzali sme sa
teda v SEQUOIA NATIONAL FOREST, kde sa vraj moze kampovat hocikde pri
ceste (teda ak mate to dovolenie)! To som predtym nevedela... Boli sme
teda tesne pred dalsim narodnym parkom KINGS CANYON NATIONAL PARK a
hladali si miesto na prespanie. Cely problem bol v tom, ze cesta
viedla popri mohutnom huciacom obrovskom potoku, ci skor rieke v
obrovskymi balvanmi, cez ktore preskakovala voda... no a hukot to bol
riadny. Tak sme hladali co najtichsie miesto aby sa dalo spat. Viacrat
sme zastali, zapocuvali sa do hukotu a snazili sa odhadnut jeho
intenzitu. Este predtym sme sa zastavili pri velkych krasnych
vodopadoch so slubujucim nazvom GRIZZLY FALLS. Na to clovek nemusi ani
vediet anglicky aby si domyslel ake nebezpecenstva na neho cihaju. Aj
preto sme sa nakoniec otocili a vratii sa na jedno miesto pri ceste,
kde uz daki ludkovia stanovali. To len tak, pre pripad, clovek nikdy
nevie... ocko si precital vsetky instrukcie co tam boli napisane,
ako sa spravat pri stretnuti s medvedom (aj nie grizly) a potom chcel
do stanu plechovy hrniec a zufanku co sme mali, na vydavanie
odstrasujucich zvukov Nakoniec si to zabudli zobrat do stanu, co
som ja rano patricne vyuzila, nakolko sa mi podarilo vstat skor ako
oni a necujne vyjst z auta.. ale to je uz ina story... ;-) Uvarili sme
si veceru, rozlozili stan, pripravili sa na chladnu noc (nakoniec to
nebolo az take strasne) a dost skoro sa pobrali spat.
26.maj NEDELA
Rano sme sa zobudili a par metrov od nas bolo dalsie auto (musli prist
po tme). Ako som uz spominala, kedze som trosku mala potvora a radi si
s Tatkom so seba strielame, potichucky som sa priplazila k ich stanu,
kde este oni spokojne odpocivali (dobry Tomi sa ma tusim od toho
snazil aj odhovorit ale neuspesne a zacala im s brumcanim buchat
do stanu. Najprv len tak trosku, potom viac. Odpovedou mi bolo Ockove
hlasne: "Halo!! Halo!!" Ja by som na medveda pravdepodobne kricala
cosi ako "Hes! Hes!" (s makcenom), no on sa asi snazil na imaginarneho
medveda hovorit po anglicky Ale nebojte sa, dlho som ich nenechala
trapit... a zazelala im dobre ranko To bolo okolo 6.30; potom
rychle ranajky a opat nabrat tych 1000 metrov vysky, vyjst z parku a
potom opat dole do mestecka VISALIA, kde sme sli na 10 hod omsu,
ktoru sme perfektne stihli i nasli (este doma sme si ju nasli na
Internete - dakedy je dooost uzitocny) Este cestou v parku nam pekne
ladne cez cestu presli dve srnky. Ked sme zisli z hor, cakali nas uz
len sirokanske plantaze pomarancovnikov a vselicoho. Siroko daleko
ovocne stromy obsypane plodmi, len sem-tam dake auto, cesty rovne
siroke.... Sem-tam daka osada, ci domcek. Zastavili sme sa na jednom
cintorine - na druhy den bol sviatok Memorial Day (spomienka na
padlych vojakov), tak vacsina hrobov bola ozdobena americkymi vlajkami
a kvetmi. Potom sme sa zastavili v obchodiku na krizovatke dvoch ciest
v strede plantazi, siroko-daleko ziadne obydlie; predavali tam cerstve
ovocie z tych plantazi. Kilometre ubiehali, dalsia zastavka bola
jazero SUCCESS LAKE, kde sme pozorovali chvilu nahanajucich sa ludkov
na motorovych clnoch, vodnych skutroch... Plavky sme nemali. Dalsia
zastavka bolo jazero PYRAMID LAKE, kde sme sa aj trosku povzdelavali
vo Visitor centre - dozvedeli sme sa odkial privadzaju pitnu vodu do
jednotlivych casti Kalifornie (do LA az okolo 500 mil = 700 km!!). Na
jednej stene bola velka mapa Kalifornie a jednotilive trasy putovania
vody boli po sltaceni tlacitka prislusneho mesta vysvietene farebne.
Take jednoduche a tak pekne urobene. To ked decka uvidia tak si to
lahko zapamataju a nebudu sa to musiet biflovat, ze ktora cast
Kalifornie odkial dovadza pitnu vodu. Potom sme si urobili aj taky
samokviz na stojatych monitoroch - boli sme vcelku uspesni. Okolo
jazera hory, voda krasna, tyrkysova, vyzerala velmi cisto, clenite
pobrezie... a potom sme uz tusim isli domov... Pustili dve pracky,
najedli sa....
27. maj PONDELOK
V USA statny sviatok (Memorial Day), tak mal aj Tomi od februara
konecne jeden volny den mimo vikendov. Sli sme opat k oceanu,
konkretne skor na severozapad do TOPANGA STATE BEACH. Opat jediny
kupajuci sa bol Ocko, my len tak akoze... Vlny boli trochu mensie, tak
sme mali onho mensi strach. Aha a tu mame tiez jeden pekny zazitok.
Ocko sa najprv vzdy osival ist do vody, lebo vraj Tichy ocean je plny
zralokov vseho druhu (co aj je, ale vacsinou nie pri pobrezi). A
ubezpecila som ho, ze za posledny mesiac roztrhali zraloky len 7 ludi,
takze pravdepodobnost je mala No, koniec srandy, nakoniec si
zlozil okuliare a siel. Raz uz bol asi po kolena vo vode, ked my z
brehu sme zbadali pred nim par trojuholnikovych plutiev. Kedze on
nemal okuliare, zbadal by ich az ked by boli tesne pri nom. Tak sme na
neho rychlo zakricali a dali mu to na znamost aby sa potom nezlakol.
Nie, nebojte sa, neboli to zraloky, ale delfiny, no v tom soku a bez
okuliarov by si to clovek mohol poliest a PORAAADNE sa zlaknut. Pekne
sa hrali, vyskakovali z vody (to zraloky nikdy nerobia), tak sme ich
pozorovali az kym nezmizli. Mami bola z nich uplne nadsena, kricala na
Ocka akoby videla prinajmensom Lochnesku priseru My sme uz zazili
aj nikolko stoviek velke hejno (ci ako sa to povie) delfinov, tak sme
neboli az taki mimo seba Ale je to fakt take pekne vidiet ich len
tak vo volnej prirode a nie v dakom akvariu...
My traja sme len tak "nicnerobili", co je velmi nezvycajna cinnost. Prebrali sme nase plany v Ludraci... Neviem ci mam spomenut toho vysledok....Hmmm.. Pamatate sa, ked som spominala to grilovanie kurata u Zuzky? Tak cosi podobne sme predviedli aj dnes. Teda ja nie, lebo ja uz som bola na slnku, no belostne nozky mojich rodicov si to odniesli v "plnej parade". Od tohto dna chodili uz len v dlhych nohaviciach.... A asi este teraz na nas spominaju, ked si supu kozku z nich... Domov sme sli cez Topanga Canyon, kde bol prave daky festival, tak sme opat boli trochu v zapche.
28.maj UTOROK
Skusim byt strucnejsia: Rano sme vstavali az po osmej, co je teda
rekord Doobeda som ja sla do skoly, (Tomi do roboty - to uz ako
samozrejmost ani nepisem) a rodicia cakali doma na "Terminatora".
Totiz tak sme si familiarne nazvali panka, ktory mal prist vykonat
inspekciu ci v dome nie su termity (vzhladom na jeho predaj). Bol tu
vraj asi hodinku, pochodil cely byt, zapisal, kde boli (to nam potom
minuly piatok prisiel taky iny panko osetrit - prevtral asi 70 cm
vrtakom betonove zaklady domu cez vnutro kuchynskych skriniek na troch
miestach a vsterkol tam dake "papanicko" pre termitov, ktore ich zbavi
pozemskych strasti...) Potom sme sli trosku po obchodoch, vybrali sme
dalsie fotky... a vecer na stretko ku Ingrid a Markovi (ti, co mali
ten poziar minuly tyzden). Bolo fajn, mala Klara sa predvadzala
(nasho Tatka maju vsetky male deti radi . Domov sme dosli az okolo
23.00 hod... a na druhy den nas cakalo opat..
29.maj STREDA
...opat vstavanie o stvrtej (ci pol piatej?), lebo nasim cielom bolo
krasne pobrezne mesto na hraniciach s Mexikom SAN DIEGO. V podstate
jeho prehliadka bola klasicka - most Coronado ponad zaliv, Balboa Park
(kaktusova zahrada, botanicka, jedno muzeum, organ pod holym nebom...)
pobrezie (zbieranie musli, nasli sme aj mrtvu raju!), cabrillo
Monument, vojensky cintorin, utesy Sunset Cliffs... Koho to zaujima
viac, Tu je opis mesta pri mojej prvej navsteve. Tu by som aj mohla
skoncit s opisom, ale neda mi nespomenut jednu veselu prihodu, ktora
ma heslo "my, zrucne zeny". Bolo to takto: boli sme na Cabrillo
Monument a jedli sme na lavicke sardinky s chlebom, paprikou.. a k
tomu sme mali taky "suseny" caj, co sa rozpusti aj v studenej vode. Uz
ani neviem ako to zacalo, no vravela som tusim ockovi, ze nech si da
pozor a nepokvapka sa olejom so sardiniek, pricom som scasti zo srandy
poznamenala, ze nam s maminou sa to nemoze stat, lebo, citujem, "my
zeny, sme vzdy zrucnejsie ako chlapi". Hmm.... aj som si to myslela...
teda az dokym som nedopovedala tu vetu, lebo zaroven s jej poslednou
slabikou letel vzduchom sirokym oblukom plny pohar caju (samozrejme
mojim pricinenim) na zem.... Ocko nemusel ani nic vravit, len zdvihol
obocie a zopakoval vetu po mne "my zeny sme zrucnejsie".... No, bolo
to dost komicke a odvtedy sa komentar "my zrucne zeny" udomacnil v
nasom slovniku a este viackrat bol pouzity Cestou nazad na
dialnici na mna dosli silne neprekovatelne driemoty, unava, tak sme
hned zisli z dialnice na pumpu a lahla som si na 15 minut na zadne
sedadla. Telo si proste povedalo, ze dalej nejde. Po osviezujucom
spanku a kapucine som to dotiahla az domov. Cestou len jedna mensia
zapcha a na jednom mieste opat "policajtska razia" - zatarasena
dialnica, asi niekoho hladali...
Domov sme dosli okolo 20.00, cakali nas dalsie fotky z predchadzajuceho vyletu, ktore Tomi vyzdvihol. Tak sme sa nasmiali, povymienali... navecerali a padli mrtvi do postele. Este musim dodat, ze Ocko bol velmi dobry navigator, hoci na to potreboval 7 ruk, na skladanie a zakladanie okuliarov na drobne pismenka v mape a nazvy ulic pred sebou....
30.maj STVRTOK
Rano sme sli na sv. omsu (sviatok - Bozie Telo), hoci tu je prelozeny na nedelu. Potom my zrucne zeny sme balili pomaly kufre a a Ocko varil v kuchyni MNAM zemiakove sulance (vona domova). Poobede sme sli do GETTY CENTER - to muzeum na vrsku nad LA, ktore zalozil olejovy miliardar pan Getty. Blizsie som o nom pisala TU.
31.maj PIATOK
Rozlucka s Tichym oceanom tesne pred MALIBU. Opat jediny kto sa kupal
bol OckoO, hoci nakolko boli vlny dost velke, nesiel ani on daleko,
ani za tu hranicu prevalovania sa vln. Ale bolo fajn aj tak.. zabava
je aj utekat pred vlnami a nestihnut to Potom sme sa navecerali
doma a sli na kratku navstevu Tominovho byvaleho sefa (ti Bulhari).
Potom sme sli do HOLLYWOODU k tomu znamemu cinskemu divadlu s
odtlackami ruk a noh znamych hercov, chodnik slavy s hviezdami.... A
uplne po tme na CITY WALK. Ide sa tam takym otvorenym trojvoznovym
autobusikom do kopca... Je to vlastne taka nova cast Hollywoodu (stary
Holywood upada a tymto ho chcu akoby nahradit) Tam je aj ta tociaca sa
zemegula co byva pred kazdym filmom v kine, ktory je tu natoceny.....
Promenadova, vysvietena ulicka, kopec roznych ludi, obchodikov so
vselicim, restauracii... Ani sme nevedeli, ze v ten vecer hraju nasi
L.A Lakers finale so Sacramentom (basketbal) a na takom namesticku
davali na velkoplosnej obrazovke priamy prenos. Ludia tam sedeli na
zemi, fandili nasim. Bolo dokonca asi 4 minut tak sme sa rozhodli, ze
to pockame, no trvalo to asi 15 minut. Bolo to velmi nerozhodne, vzdy
o par bodov viedli jedni ci druhi. Posledne sekundy priniesli
vitazstvo nasim (tusim 103:101), cize velmi tesne. To bolo
radostiiiiii!! Radsej sme sa pratali, keby doslo k dakym rozbijaniam
vykladov od radosti. Ale vyzeralo to byt vcelku pokojne, len toho
krikuuu. Boli sme tam asi do 22. hod (rodicov sme privykali na nocny
zivot
1.jun SOBOTA
Nieeeee... preco to vzdy tak rychlo utecie??? Ano, nastal cas
rozlucky... Rano sme este, my zrucne zeny, sli na par "garage sale" ,
potom doma rychly obed, kompletne dobalenie sa, nervozita, divny
pocit... co nezabudnut? a.. smer letisko.... Lietadlo im slo az pred
stvrtou, ale museli sme tam byt pred druhou... Vybavili sme im trosku
lepsie miesta ako mali pri lete sem aby si mohli aspon nohy trosku
natiahnut... Lucenie, znama guca v hrdle... a... no, radsej uz
ideme... prisli sme domov... dako je tu ticho, pusto... Co uz, my
zrucne zeny to predsa zvladneme... Ostali len spomienky.. ale krasne.
Vdaka Mami, Ocko, ze ste prisli.