cas leti ako vrtaci nedozierni... Akoby to bolo len vcera co som pisala par prvych nesurodych nadsenych dojmov od Tomina z roboty vo februari 2001. Hromadne maily sa kopili, 20 mesiacov ubehlo ako voda a teraz si sadam so zvlastnym pocitom za ten posledny...
Pokusala som sa o dake basnicke opisanie toho casu, no uz par viet som zmazala, tak to napisem "ako mi jazyk narastol" (ci ako sa to vravi 
) Cely cas v Californii sme mali neskutocne krasny, obohacujuci no posledne tyzdne boli najkrajsie v nasom zivote.
Ale aby som nepredbiehala. Co sa teda udialo za posledne asi dva mesiace co som sa neozvala?
Ako som uz spominala cely rok bol neskutocne suchy, horuci, bez dazda a co sa odrazilo na velkych problemoch s poziarmi, ktore trapili nielen Californiu, ale aj ostatne staty USA. My sme tu blizko mali zaciatkom septembra jeden velky blizko nas - ohne slahali na blizkych horach, dym zahaloval slnko, na autach tri dni sme mali vzdy cerstvy biely poplcek, aj noci byvali z toho ohna velmi horuce... Nastastie neboli ziadne obete na zivotoch, hoci museli evakuovat par ulic. Hasilo asi 800 hasicov, aj zo San Diega a okolitych miest... Este vacsi poziar bol koncom septembra, kedy zhorelo aj viac domov - horel narodny les, ktory je sice dalej od nas, no poziar bol tak obrovsky, ze sa ho niekolko dni nedarilo dostat pod kontrolu a slnko sme teda tiez dost dlho nevideli.. boli sme v takom ruzovom teplom dyme, neskor opare.... velmi zvlastne, nahanajuce hrozu. Hoci to bolo asi 20 - 30 km od nas ked som nechala otvorene okno, za chvilu sme mali sedu parapetu... Tu hasilo vyse 1000 poziarnikov a zhorelo vela akrov kopcekov a par desiatok domov. V novinach vyzyvali za modlitbu za dazd - a predstavte si, ako som citala tu vyzvu, tak na druhy den po dlhych mesiacoch PRSALO!!!! A poriadne a dva dni!!!!! Odvtedy samozrejme zase nic. Takze uz sa na to asi ani Pan Boh nemohol pozerat - bolo tak horuco a k ohnu nebol dobry pristup (vacsinou len z helikopter), ze aj poziarnici boli bezmocni; stale sa to samozvnecovalo a velmi rychlo sirilo (suche kriky sa chytali ako papier). Sami poziarnici vraveli, ze tak rychlo sa siriaci poziar este nevideli..
Ale dost bolo o smutnych spravach. Radsej daco vesele - ako som vcera sla k automechanikovi, tak asi 5 metrov predtym ako som zaparkovala auto stali dve policajtske auta a prave nasadzovali putka dakemu ujkovi... Ale uz som daka otrlejsia voci takymto vyjavom - clovek prejde okolo a rozmysla co ten clovek asi urobil - mozno aj nic, no tu je policia velmi prisna a viac-menej nepodplatitelna (alebo teda OVELA menej ako u nas)
Ale teda si ani to nebolo moc vesele...
Teple pocasie ma ale aj vyhodu, a to ze sa konecne da kupat v oceane bez toho aby clovek drkotal zubami :-) Na jesen byva voda vzdy najteplejsia... Ani ludi uz nie je tak vela ako cez leto... Proste parada. Aj v nedelu sme sa po dlhom case boli okupat. Predtym sme sli na jednu vystavu starych aut v blizkom parku. Je to taka kazdorocna, boli sme na nej aj minuly rok presne v tento prvy oktobrovy vikendt ked tu boli Veronka a Mata. Jeden pan nam rozpraval historiu svojho auta co vystavoval: mal tam krasny vylesteny Rolls Royce z 30. rokov, ktory povodne plnil funkciu kurina v dakej dedinke v Egypte (domaci ho nasli v pusti a dotiahli konikmi do dediny a mali zadarmo kurin ) Mnohe auta boli vselijako veselo vyzdobene... Ludia to tu maju ako konicky - vykraslovat svojho polstorocneho stvorkolesoveho tatosa... Ale vraj sa taketo podivinstvo rozmnozilo aj v Bratislave, konkretne v Petrzalke a najoblubenejsie su 32-rocne Fiatky 850 Ale 20 rocne oranzove "Jawy" moc nezaostavaju, ze?
Bolo by aj o com pisat, no dako nechcem chodit dlho okolo horucej kase a ani toho casu nemam vela, tak idem rovno k veci:
Ako isto tusite, kedze je to posledny mail, chystame sa pomaly domov. Ano, zivot a cas nie je v nasich rukach a nase plany sa mozu zmenit zo dna na den. Tak sa aj nas povodny plan vratit sa zaciatkom decembra trosku zmenil a vratime sa uz 9. novembra. Priletime rovno do Blavy z Prahy. Californiu ale budeme opustat uz 29. oktobra a letime na Floridu k Tominovym velmi zlatym pribuznym, kam sa VELMI tesime. Najma kvoli zralokom, ktore tam vraj maju v teplom oceane
(tu je ocean chladny)
Takze teraz nas zivot vyzera asi takto
- x-ty krat prebalujem vsektych 7 kufrov a snazim sa docielit aky sa ich vaha znizila na pozadovanych 32 kg a kazdu vec v ruke 3 krat obratim ci ju berieme domov, ci ju tu nechame... Dali sme inzeraty na nabytok, auta (to sa anm prave trosku pokazilo)... buduci tyzden mame garage sale, kde predavame vsetky drobnosti ako vysavac, zehlicka, mikrovlnka, hrnce, taniere, stolicky, lampy... atd no proste vsetko. Snad sa podari... A cez tyzden predavame uz aj pocitac, takze toto je posledny hromadny mail a potom sa budem ozyvat len ak by horelo (co je tu dost pravdepodobne )
Je to take zvlastne zatvarat za sebou dvere, ktore sme len nedavno otvorili. Ale citime, ze to tak ma byt a ze nase miesto je prave teraz uz doma. VELMI sa tesime na Vas vsetkych! Chvilu to sice potrva kym sa zaklimatizujeme, vybalime tych asi 12 kufrov co sme postupne poposielali domov po dakom... a odvykneme si od sandalov a tricka s kratkym rukavom
Teraz sa pomaly lucime s ludmi tu a je to vzdy take slzave udolie pre mna. Nemali sme tu sice velmi siroky okruh znamych, no tych, ktorych sme mali sa nam bude tazko opustat - su hlboko v srdci... Vsetkym teda vravime, ze teraz je rad na nich aby nas prisli pozriet na Slovensko
Bol to taky nezasluzeny dar zhora cely tento nas pobyt tu. Nie sme typy co by sa hrnuli za hranice, boli sme sem tak trosku dotlaceni ale sme tomu VELMI radi!!! Odnasame si domov vela krasnych spomienok na stretnutia s ludmi, na kazdodenne slnko a teplo, na krasnu prirodu, Arizonu, Utah, nezabudnutelny pohlad do Grand Canyonu, ci na ine miesta, na huciaci mohutny ocean, ktoreho vlny vzbudzovali v nas uctu pred silou prirody, na majestatnu, tichu pust, pieskove duny, ozrutne stromy sekvoje, indianske puebla... milych optimistickych ludi ochotnych nezistne pomoct... atd. Uz teraz sa mi stihane hrdlo, ked si pomyslim ako si budeme na to vsetko spominat o par rokov nad tou hrbou fotiek, ktoru si nesieme domov...
Ale to najvzacnejsie, najvacsie si aj tak odnasame v sebe - ma prave 10 tyzdnov a asi 4 centimetre.
Boh je s nami a je dobry!